Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prečo Rómovia nenosia hodinky

.lukáš Krivošík .časopis .týždeň v ekonomike

Orientácia Rómov v osadách na prítomný okamih je všeobecne známy fenomén. Psychologický výskum o tom, ako rôzni ľudia rozdielne vnímajú čas a aký vplyv to má následne na ich životnú úroveň, môže do riešenia rómskej otázky u nás vniesť nové podnety.

Drobná kriminalita, slabá školská dochádzka, nedostatočné pracovné návyky, rizikové sexuálne správanie, úžera, nedbanlivosť či závislosti od automatov a omamných látok... tieto javy si väčšinová slovenská spoločnosť spája s problémovou časťou Rómov, žijúcou v osadách či mestských getách. Experti z vládnej i mimovládnej sféry vymýšľajú spôsoby, ako vyššie vymenované výzvy podchytiť a riešiť. Lenže, čo ak všetky tieto javy nejako súvisia so spôsobom, akým chudobní Rómovia vnímajú čas? A čo keď je posun v tomto subjektívnom vnímaní času nástrojom, ako pohnúť aj so súvisiacimi problémami rómskej komunity?

.z geta na univerzitu
Philip Zimbardo je 79-ročný americký psychológ a emeritný profesor na kalifornskej Stanford University. Svetoznámym sa stal vďaka tzv. stanfordskému väzenskému experimentu z roku 1971. Išlo o kontroverzný pokus, ktorého cieľom bolo skúmať vplyv extrémnych situácií na ľudskú psychiku. Okrem snahy porozumieť tomu, prečo sa z dobrých ľudí stávajú zlí (napísal o tom knihu s názvom Luciferov efekt) skúmal Zimbardo počas svojej kariéry aj fenomén hanblivosti a viedol Americkú psychologickú asociáciu...
No ešte dlho pred tým, než sa Zimbardo stal slávnym vedcom, bol malým chlapcom, vyrastajúcim v gete newyorského Bronxu. O svojom pôvode píše: „Moja rodina bola sama relatívne nevzdelaná a formálne vzdelanie si ani nevážila. Presne ako vtedy mnohí ľudia, pochádzajúci z južného Talianska. Do školy chodili len kvôli tomu, že to vyžadoval zákon. Len čo to len bolo možné, školu opustili, aby si našli prácu. No ich obmedzené, slabo uplatniteľné zručnosti a chýbajúci diplom spôsobili, že všetci skončili v nekvalifikovaných zamestnaniach bez možnosti finančného prilepšenia.“ Zimbardo podľa vlastných slov vyrastal v prostredí, kde ľudia žili len pre dnešný deň a pre potešenie, ktoré sa dalo vydolovať z prítomného okamihu. Chudoba bola považovaná za predurčenú okolnosť, s ktorou sa nedá pohnúť. Navyše, ľudia okolo neho sa zvyčajne rozhodovali impulzívne, nemysliac na následky svojich rozhodnutí v budúcnosti.   
Zimbarda by zrejme čakal rovnaký osud ako jeho príbuzných, nebyť toho, že mal na základnej škole šťastie na pár obetavých učiteľov. Tí ho presvedčili, že tvrdá práca tu a teraz je jedinou možnosťou, ako dosiahnuť dobrý život v budúcnosti: „Školu som miloval, pretože bola čistá, usporiadaná a predvídateľná.“ Teda všetko vlastnosti, ktoré boli cudzie chaotickej juhotalianskej komunite Bronxu, v ktorej počas 30. a 40. rokov minulého storočia vyrastal. Zimbardo sa napokon stal úspešným vedcom na špičkovej univerzite. No jeho vlastná skúsenosť osobnej premeny z prítomnostne orientovaného mladíka z geta na budúcnostne orientovaného akademika mu naďalej vŕtala v hlave. Spôsob, akým rôzni ľudia vnímajú čas a ako to ovplyvňuje ich život, sa neskôr stal ďalším predmetom jeho výskumu. V roku 2008 spoločne so psychológom a ekonómom Johnom Boydom napísali knihu s názvom Time Paradox, kde zhrnuli, načo prišli.   

.šesť časových pásiem
Človek je bytosť, konajúca v čase. Existuje šesť časových perspektív, teda šesť základných spôsobov, ako jednotliví ľudia podľa Zimbarda a Boyda nahliadajú na plynutie času. – Po dve pre minulosť, prítomnosť i budúcnosť.
Ak žijete prevažne včerajškom, môžu byť vaše spomienky naň buď príjemné, alebo nepríjemné. Ľudia s pozitívnou minulostnou orientáciou majú tendenciu žiť „starými dobrými časmi“. Vyžívajú sa v prezeraní albumov so starými fotografiami alebo v organizovaní rodinných osláv. Dôležité sú pre nich tradície a pohár minulosti považujú za „poloplný“.
Naproti tomu ľudia s negatívnou minulostnou orientáciou sa sústreďujú na svoje neúspechy či premárnené príležitosti. Ako deti mohli mať skúsenosť s týraním alebo zneužívaním. Môže ísť tiež o veteránov, ktorých stále trápia traumy z vojny, či bývalých podnikateľov, ktorých ťaží bolestivý bankrot. Ich spoločným menovateľom je, že nepríjemné a nespracované spomienky na minulosť stále ešte vrhajú hrozivý tieň na ich súčasnosť. Pohár minulosti je pre nich „poloprázdny“.
Ľudia, orientovaní prevažne na prítomnosť, sa delia pre zmenu na hedonistov a fatalistov. V oboch prípadoch je ich rozhodovanie formované výlučne súčasnými okolnosťami. Navyše sú ohrození chudobou a skoršie opúšťajú školu. Prítomnostne orientovaní hedonisti sa sústreďujú na rozkoš, riziko a vzrušenie. Majú problém oddialiť nutkanie po čo najskoršom uspokojení. Prepadajú závislostiam, ľahko sa dostávajú do konfliktov so zákonom, zadlžujú sa, sú nedbanliví a stravujú sa nezdravo.
Na druhej strane, prítomnostne orientovaní fatalisti sa sústreďujú na predstavu, že nemajú nad vlastným životom kontrolu. Považujú sa za bezmocnú obeť nepriaznivých okolností. Veria, že bez ohľadu na osobné snaženie život dopadne nejakým dopredu predurčeným spôsobom. Viac ako na cieľavedomé úsilie sa spoliehajú na náhly zvrat šťasteny, preto zvyknú podliehať hazardným hrám.
Ľudia, orientovaní na budúcnosť, sú presným opakom tých prítomnostne orientovaných. Rozhodujú sa najmä podľa toho, aké budúce dôsledky svojho konania predpokladajú a ako dopadne ich analýza nákladov a výnosov. Sporia a investujú. Sú dochvíľni, vypočítaví, cieľavedomí, vytrvalí a zodpovední. Taktiež sa vyskytujú v dvoch vydaniach. Na jednej strane ide o výkonnostné typy, pre ktoré sú dôležité termíny, plnenie uzávierok či dosahovanie cieľov. Dokážu dobre odďaľovať uspokojenie v prospech väčšieho úžitku v budúcnosti, preto sú spravidla úspešní akademicky i profesionálne. A potom sú tu ľudia, orientovaní na transcendentnú budúcnosť. Ide zväčša o zbožných veriacich, sústredených na duchovné záležitosti a posmrtný život. Sú presvedčení, že čo robia na tomto svete, to rezonuje vo večnosti. Majú preto dobrú sebakontrolu, sú veľmi vyrovnaní a myslia na nasledujúce generácie.      

.vyvážená časová perspektíva   
Samozrejme, vyššie opísané kategórie sa zriedkakedy dajú v človeku nájsť vo svojej čistej podobe. Svoje individuálne časové preferencie mávajú ľudia spravidla nejakým spôsobom rozložené vo všetkých šiestich kategóriách. Zvyčajne si ich ani neuvedomujeme, hoci ovplyvňujú naše každodenné konanie. Sú nezamýšľanou výslednicou mnohých vplyvov: rodinnej výchovy, školy, kultúry a náboženstva, klimatického pásma, veku, pohlavia, socio-ekonomických podmienok, osobných vzorov, a pod. V každom prípade sú naučené, nie vrodené! Autori knihy Time Paradox presvedčivo argumentujú, že osobné postoje voči času a spôsoby, akými sme si zvykli premýšľať o minulosti, prítomnosti a budúcnosti, sú tvarovateľné – dokonca aj u dospelých. Ba čo viac, cez posun v časovej perspektíve je podľa nich možné sprostredkovane ovplyvniť aj životný štýl a životnú úroveň jednotlivca.   
Zimbardo vyvinul komplexný dotazník, prostredníctvom ktorého je možné merať vzťah jednotlivca k týmto šiestim časovým kategóriám. Navyše volá po psychologicky vyváženej časovej perspektíve, ktorá človeku umožní vydolovať maximum z minulosti, prítomnosti i budúcnosti. Človek s vyváženým časovým profilom by mal disponovať vysokou úrovňou pozitívnej orientácie na minulosť, strednou úrovňou hedonisticko-prítomnostnej a oboch budúcnostných orientácií, a zároveň nízkou úrovňou v negatívno-minulostnom a fatalisticko-prítomnostnom časovom pásme. Inými slovami, je dobré byť zakorenený v príjemných spomienkach na minulosť. Prítomnosť si treba vedieť vychutnávať, no len do tej miery, aby sme nestratili zo zreteľa nároky a potreby našej budúcnosti. A netreba sa nechať zväzovať minulými traumami, ani si nahovoriť, že naše prípadné neblahé životné okolnosti sú predurčené a nezmeniteľné.
Zimbardo a Boyd obhajujú časovú striedmosť. Negatívno-minulostná a fatalisticko-prítomnostná orientácia sú podľa nich psychologickými slepými uličkami bez pozitívnych vlastností. Človek by sa mal snažiť minimalizovať ich vplyv na svoj život. Prehnaný prítomnostný hedonizmus síce tiež škodí, no v rozumných dávkach nám umožňuje vychutnávať dobré jedlo, víno, priateľské posedenia, príjemné zážitky či romantické vzťahy. Na druhej strane, aj priveľa budúcnosti škodí. Činorodí profesionáli môžu byť nárokmi budúcnosti tak vyťažení, že zanedbávajú svojich blízkych, svoje koníčky i vlastné zdravie. Preto Zimbardo a Boyd predstavujú aj návody pre ľudí, ako dosiahnuť vyvážený časový profil: Ako si vypestovať pozitívnejší postoj voči vlastnej minulosti? Ako sa karierista, pohltený budúcnosťou, môže naučiť viac vychutnávať prítomnosť? Ako nezodpovedného prítomnostne orientovaného hedonistu či odovzdaného fatalistu viac otvoriť pre perspektívy, ktoré ponúka budúcnosť? A práve tu prichádzajú do hry naši Rómovia!

.zo dňa na deň
„Rómovia takmer vôbec nenosia hodinky,“ hovorí katolícky kňaz Martin Majda z Rómskeho pastoračného centra v Lomničke. „V čase sa orientujú podľa udalostí. Nie pred týždňom alebo pred mesiacom sa niečo stalo, ale pred svadbou, pred podporou a podobne. Aj keď idú do kostola, tak sa orientujú len podľa zvonov, nie podľa presného času.“ Ďalšou zaujímavosťou je, že rómske slovo „tajsa“ niekedy naraz označuje „zajtra“ i „včera“. Preto často povedia napríklad, že „zajtra som bol“ alebo „včera budem“.
Farár Majda nie je jediný, kto pracuje s chudobnými Rómami a všimol si ich silnú orientáciu na prítomnosť. Iný katolícky kňaz, Jozef Červeň, hovorí v jednej svojej internetovej videoprednáške o „mentalite krátkodobého pragmatizmu“ a dodáva, že „pre Rómov je za rok ako pre nás za desať rokov“. Etnológ René Lužica to pomenúva „bezdejinným životom v akomsi časovom vákuu“. Potvrdzuje zameranie Rómov na terajšie uspokojenie okamžitých potrieb, čo sa prejavuje nielen v ľahostajnom vzťahu voči budúcnosti, ale aj voči minulosti. „Keď som sa s nimi snažil zhovárať o tom, čo sa dialo s ich predkami počas druhej svetovej vojny, bolo to jedným uchom dnu, druhým von. Spozorneli, až keď reč prišla na odškodnenie,“ hovorí pre .týždeň.
Príčiny tejto prevažujúcej orientácie Rómov na prítomnosť sú sporné, no mohlo by ísť o nejaký kultúrny dôsledok kočovného spôsobu života v minulosti. Iné vysvetlenie je, že ide o dôsledok ich sociálneho postavenia, keďže vzdelaných a integrovaných Rómov sa tento problém netýka. V každom prípade, prevažujúca prítomnostná orientácia sa zvykne pripisovať aj severoamerickým indiánom či austrálskym aborigénom.
Nami oslovení experti nevedeli o žiadnej štúdii, ktorá by podrobnejšie skúmala špecifické vnímanie času v rómskych komunitách. Zmienky o tejto téme v odbornej literatúre majú prevažne anekdotický charakter alebo zostávajú v rovine vecného konštatovania. Avšak jedna štúdia o tejto problematike sa rodí práve teraz. Marián Zimmermann, psychológ z obce Kluknava v okrese Gelnica a jeho kolegyňa Martina Marečáková-Machovská v súčasnosti uskutočňujú predvýskum vnímania času u Rómov. Upravili Zimbardov dotazník a rozdali ho asi stovke ľudí z obcí Bystrany a Rudňany v okrese Spišská Nová Ves. Predvýskum robia vo svojom voľnom čase, popri zamestnaní a na vlastné náklady.
Kompletné vyhodnotenie by mohli mať do dvoch mesiacov. Zatiaľ sa pozreli len na jednu otázku, ktorú do dotazníka vložili sami. Respondentov sa spýtali, načo by použili výhru v hodnote dvetisíc eur. Dostali štyri možnosti: nákup elektroniky, uskutočnenie oslavy, zlepšenie bývania alebo odloženie sumy na úspory. Teda dve možnosti orientované na prítomnosť a dve na budúcnosť. Výsledok? „Bolo vidieť, že u respondentov z radov majority dominovalo sporenie alebo oprava bývania. Len raz sa vyskytol prípad nákupu elektroniky,“ vyhodnocuje Zimmermann. „Naopak, u Rómov sa sem-tam vyskytlo aj bývanie, no dominoval nákup elektroniky alebo oslava. Len jeden Róm uviedol sporenie.“

.zvažovať budúcnosť
Po úplnom vyhodnotení predvýskumu by chcel Zimmermann urobiť komplexnejší výskum na väčšej vzorke respondentov. Ak by sa ukázalo, že ide o zmysluplnú stopu, časom by na rad mohlo prísť aj testovanie techník, predstavených Zimbardom a Boydom, ktoré majú časovú perspektívu prítomnostne orientovaných ľudí rozšíriť o minulosť i budúcnosť. S orientáciou na budúcnosť sa nikto nerodí. Práve naopak, malé dieťa je v podstate prítomnostne orientovaný hedonista a zmysel pre minulosť i budúcnosť v ňom vytvára až výchova, škola a celkové prostredie.
Ako možno prítomnostne orientovaného človeka naučiť brať viac do úvahy budúcnosť? Jednou z možností je naučiť ho plánovať spätne. Teda rozprávať sa s ním o tom, čo prežil včera alebo počas minulého týždňa hodinu za hodinou a priviesť ho k zamysleniu sa nad tým, čo mohol urobiť inak. Či svoj denný a týždenný rozvrh nemohol trebárs štruktúrovať cieľavedomejšie. Keď sa človek začne zamýšľať nad tým, ako svoju minulosť mohol plánovať inak, je ľahšie toto uvažovanie preklopiť do budúcnosti.
Menšie deti sa môžu učiť odďaľovaniu uspokojenia tak, že sa im ponúkne sladkosť. S tým, že ak vydržia pár minút a nezjedia ju, dostanú ešte jednu. Schopnosť detí odolávať nutkaniu zjesť sladkosť je rôzna. V každom prípade, pri ďalšej príležitosti je možné časový interval predĺžiť a k tomu ešte zdvojnásobiť sladkú odmenu. Ide doslova o schopnosť obetovať jeden kopček zmrzliny dnes pre dva kopčeky zajtra. Dieťa si tak začne uvedomovať vzťah medzi schopnosťou odrieknuť si okamžité potešenie v prospech väčšieho úžitku v budúcnosti. Cukríková hra je založená na tzv. stanfordskom marshmallow experimente z roku 1972. Psychológ Walter Mischel vtedy zistil, že existuje súvislosť medzi schopnosťou štvorročných detí odďaľovať uspokojenie a ich neskoršími akademickými výkonmi.
Inou metódou je tzv. mentálny nácvik budúcnostnej orientácie. Zimbardo a Boyd ju skúšali na jednej kalifornskej škole. Dva týždne pracovali s partiou 50 prítomnostne orientovaných študentov s problémovým zázemím. Dennodenne sa ich snažili viesť k predstavám rôznych budúcich scenárov vlastného života, a následne aj k praktickému nácviku ich dosahovania. Slabo zadefinované alebo nerealistické ciele (stať sa hráčom NBA alebo hollywoodskou hviezdou) u študentov postupne vystriedali realistické ambície (dokončiť si maturitu, vyhnúť sa väzbe, pomeriť sa s rodinou, a pod.). Často to bolo po prvý raz v živote, čo si títo mladí ľudia stanovili nejaké ciele. Ich úspešné dosiahnutie ich následne povzbudilo na ďalšie.  

.kamienok mozaiky
Učitelia, kňazi či terénni sociálni pracovníci, ktorí robia s chudobnými Rómami, často prídu metódou pokusu a omylu na veci, ktoré fungujú a vedome či nevedome berú do úvahy aj špecifické vnímanie času týchto ľudí. Je napríklad jasné, že misijná práca rozvíja orientáciu veriacich na transcendentnú budúcnosť, aj keď to nie je jej primárny účel.
Iným príkladom je Sporiaci program, ktorý od roku 2006 realizuje nezisková organizácia ETP Slovensko. Jeho cieľom je naučiť ľudí z nízkopríjmových skupín plánovanie ich finančnej budúcnosti. Program zahŕňa pravidelné sporenie súm vo výške 10 až 50 eur po dvanásť mesiacov. Po uplynutí jedného roka majú nárok na získanie bonusu, pokiaľ splnili všetky predpoklady programu. Musia si pravidelne sporiť, nevyberať peniaze a absolvovať finančné vzdelávanie. Kontroluje ich komunitný pracovník. Rodiny si sporia na vopred určený cieľ (zlepšenie bývania, vzdelanie, či začatie podnikania) a program má asi šesťdesiatpercentnú úspešnosť. Jeho absolventi majú tendenciu viac sa zaujímať o budúcnosť svojich detí a ochotnejšie ich posielajú na stredné či vysoké školy...
Pohľad na rómsku otázku cez časovú perspektívu nie je všeliek. Avšak porozumenie tomu, ako súvisí životná úroveň s vnímaním prítomnosti a budúcnosti, môže byť ďalším kamienkom do mozaiky potenciálnych riešení. V konečnom dôsledku má užívanie si dneška a bezstarostnosť voči zajtrajšku tiež svoje výhody. Z pohľadu Rómov v osadách sme možno my tí blázni, čo sa nechávajú zotročovať tikaním strojčeka s ručičkami. A ľahko by nám mohli odkázať: „Vy máte síce hodinky, ale my máme čas.“

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite