Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Tri knižné recenzie

.časopis .literatúra

Claude Pujade–Renaud: Macecha Dauphin, 2006 Preklad: Anna a Erik Lukavští
Claude Pujade–Renaud debutovala ako 46-ročná, predtým sa venovala tancu a choreografii. Jej kniha Macecha, ktorej český preklad vyšiel v roku 2006, sa znovu dostala do pozornosti v súvislosti s vydaním slovenského prekladu jej knihy Pytliakove ženy (Artforum, 2012) o tragickom vzťahu Teda Hughesa a Sylvie Plathovej. „Jak si člověk ustele, tak si lehne, opakovala její matka.“ To je úvod do príbehu. Reálne aj metaforicky. S hlavnou postavou Eudoxiou sa zoznamujeme v momente, keď po siedmich rokoch vdovského života odpovedá na inzerát, ponúkajúci „klidné dožití s něžnou ženou, dobrou hospodyní, s výhledem svadby a lásky. Činžovní dům se zahradou, předměstí Paříže, dítě...“. Dieťa má 33 rokov. Správanie dieťaťa – Luciena – hodnotí jeho okolie ako bláznivé, poznačené smrťou milovanej matky a samovraždou obľúbenej príbuznej. Lucienovo glosovanie každodenného diania je niekedy prekvapujúco bystré, pochopiteľné, niekedy paranoidné, opisujúce zvláštne hlasy a volania. Príbeh je silný a majstrovsky napísaný, postupne nám odkrýva postavy príbehu a príbehy postáv – mužov Eudoxinho, žien Lucienovho života. Časovo si „ustieľajú a ležia“ – a niektorí už nevstanú. Každá postava si nesie svoje tajomstvá, všetci túžia po láske, nehe, dôstojnosti. K čomu – svojským spôsobom – prichádza od prvej vety až k záveru príbehu.
.natália pišútová
Dawn Frenchová: Tak trochu úžasní, ARGO 2012
Keď sa nejaká knižka predáva s prebalovým pásikom, na ktorom vás upozorňujú, že ide o bestseler, treba byť na pozore. Ale keďže je leto, človek je menej obozretný a pokojne si na pláž zabalí hoci aj bestseler. Dawn Frenchová je vraj populárna britská komička a v pomerne pokročilom veku sa rozhodla napísať knižku, ktorá zožala úspech. Nie div, Frenchová napísala vtipný román, ktorý čerpá z tradície dobrej anglickej literatúry, ktorej humor nesmie chýbať. Frenchová nie je kaliber, ako trebárs David Lodge, ale aj tak je to pomerne zručne a vtipne napísané dielko. Zrejme sa  inšpirovala vlastnými životnými skúsenosťami, pretože peripetie starnúcej ženy, ktorá – hoci je psychologička, špecializovaná na tínedžerov – zjavne nezvláda vlastné dospievajúce potomstvo, pôsobia veľmi autenticky. Dokonca aj iracionálny úlet, keď sa matka rodiny zamiluje do podstatne mladšieho kolegu a správa sa totálne zmätene, pôsobí dôveryhodne. Ale keďže staré dobré Anglicko je konzervatívne a zastáva tradičnú rodinu, aj tu dopadne všetko dobre, rodina je zachránená a žila spolu, až kým nepomrela. Príbeh nie je nijako originálny, ale zápisky zmätenej už takmer päťdesiatničky, jej takmer osemnásťročnej dcéry a podivuhodného syna, ktorý je presvedčený, že je akousi inkarnáciou Oscara Wilda, je naozaj zábavným čítaním. A hoci neposkytuje najvrcholnejšie literárne zážitky, občas môže padnúť dobre najmä tým, ktorí tiež majú pocit, že svoju rodinu či prvé príznaky starnutia nezvládajú. Frenchová odkazuje: Nie ste v tom sami.
.eč
Zuzana Mojžišová: Rozprávky na sedem dní Vyd. Z. Mojžišová
Ideálne by bolo, keby knihy pre deti písali deti. Vtedy by autor či autorka dokonale spolucítil so svojimi čitateľmi, zvnútra by rozumel ich svetu, nenudil by, zbytočne by nevychovával. Lenže deti väčšinou knihy nepíšu, a tak ich – s väčším či menším úspechom – musia zastúpiť dospelí. Najlepšie takí, ktorým v hlavách zostalo niečo z dieťaťa. Zuzana Mojžišová, spisovateľka (jej novela Bon voyage sa v roku 2011 dostala do finále Ceny Anasoft litera), filmová teoretička a publicistka (jej filmové recenzie sú od vzniku .týždňa jeho dôležitou súčasťou) je takým dospelým. Aspoň z tejto sýtozelenej tenkej knižky to tak vyzerá. Tvorí ju na každý deň jedna rozprávka, ktorej hrdinom či hrdinkou je nejaký stavebný stroj. Bager, nákladiak, žeriav, miešačka, elevátor, lampa a valec s asfaltovacím strojom. Majú, samozrejme, svoje charakterové črty, pretože sú to osobnosti. Mimochodom, ľudia sú v Zuzaninom rozprávkovom svete skôr štatistami ako hrdinami. Rozprávky boli predtým, ako vyšli v knihe, rozprávané deťom a cítiť to z nich. Nie sú v nich zbytočné slová, majú akurátnu dĺžku, je v nich veľa vtipu, krásy a láskavosti. A trochu aj vychovávajú. Bonusom tejto pôvabnej knižky je skupinový text detí, ktorým bolo predchádzajúcich sedem rozprávok pred pár rokmi venovaných. 
.jk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite