Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

My len dobiehame dejiny

.časopis .rozhovor

Tvrdí, že jeho kamaráti z KDH, ktorí prišli s Lex Hlinkom, hovoria o tom len „bláboly“. Slovenskí politici môžu vraj rozdúchavať nacionalistické vášne aj preto, že na Slovensku takmer neexistujú intelektuáli. Myslí si, že to tak ešte dlho ostane. Rudolf Chmel.

Tvrdí, že jeho kamaráti z KDH, ktorí prišli s Lex Hlinkom, hovoria o tom len „bláboly“. Slovenskí politici môžu vraj rozdúchavať nacionalistické vášne aj preto, že na Slovensku takmer neexistujú intelektuáli. Myslí si, že to tak ešte dlho ostane. Rudolf Chmel.


.nedávno viacerí slovenskí intelektuáli prišli s vyhlásením, v ktorom odsúdili správanie sa politikov zhoršujúce slovensko-maďarské vzťahy. Objavujú  sa podobné výzvy intelektuálov voči politikom aj v Maďarsku?
 Objavujú sa, ale skôr ako reakcia na vnútorný život v Maďarsku. Tam sa problém slovensko -maďarských vzťahov nereflektuje tak naliehavo ako u nás. Nie je to téma, ktorá by Maďarov nejako zvlášť iritovala. Je to téma, ktorá je, bohužiaľ, skôr naša.

.reagovali na ňu však aj maďarskí politici...
Samozrejme, že reagovali, ale vo vnútropolitickom živote krajiny to nemá takú rezonanciu, akú tomu pripisujeme my. Nehovoriac o tom, že samo Maďarsko má dnes vlastnú zložitú vnútropolitickú agendu, v ktorej navyše nacionalisti bojujú proti liberálnodemokratickým reformám. 

.maďarskí intelektuáli teda vôbec neriešia niečo také ako maďarsko-slovenskú otázku?
V takomto zmysle ako sa k nim vyjadrovala táto naša výzva, ich tento problém netrápi. Ale musím povedať, že intelektuáli v Maďarsku majú na rozdiel od Slovenska takú váhu, že ak sa o niečom vyjadria, tak to politikou aj zatrasie. Ak vnímajú veľmi kriticky domáci nacionalizmus, nemôžu mať iný meter na slovenský, či poľský, najmä ak je pri moci.

.vyjadrili sa na tému vzniku Maďarskej gardy? 
Samozrejme. Objavili sa viaceré texty, ktoré tento problém pitvali až na dreň. A mali silný ohlas v spoločnosti, aj medzi politikmi. 

.niekedy sa zdá, že maďarská politika je ešte viac znacionalizovanejšia ako na Slovensku. Je to tak?
V Maďarsku je problém v tom, že Fidesz, ktorý má latentnú podporu prezidenta Sólyoma, enormne tlačí na nacionálnu agendu a tým pádom ju podsúva aj socialistom. Tí sa potom nemôžu tváriť, že tieto témy sú im cudzie. Volič je volič.

.nie je to, že Fidesz presadzuje tieto témy, aj prirodzeným dôsledkom toho, že v značnej časti spoločnosti existuje na takúto politiku objednávka?
Časť maďarskej spoločnosti na tieto nacionálne témy nepochybne reaguje. Je tam však aj množstvo voličov, pre ktorých sú príťažlivé klasické konzervatívne, či kresťanské témy. Tie nik iný okrem Fideszu neponúka. Ostatné menšie strany, akou je napríklad Maďarské demokratické fórum, Fidesz buď pohltil, alebo vytlačil na okraj. Dnes maďarská politická scéna funguje podľa princípu buď – alebo.

 
.je maďarský nacionalizmus len emocionálny, alebo má aj svoje konkrétne ciele?
Je predovšetkým emocionálne historický. Má svoje traumy, ktoré – hoci už dnes budú mať takmer sto rokov – sú stále veľmi živé. Najmä Trianon. Nemalá časť maďarskej spoločnosti  to stále prežíva ako veľkú historickú krivdu.

.nedávno sa objavila aj téma slovensko-maďarského ospravedlnia za historické krivdy. Na Slovensku ju zmietli zo stola. Ako by na ňu reagovali Maďari, keby slovenskí politici boli ochotní tento krok urobiť?
Samotní Maďari v Maďarsku netlačia na to, aby sme sa im ospravedlňovali. Je to skôr téma pre niektorých  Maďarov u nás a tie maďarské organizácie tu i v Maďarsku, ktoré majú predovšetkým cez Duraya vydláždenú cestu k nacionalizmu fideszovského typu. V ich pamäti sú neraz ešte stále živé či skôr živené spomienky na udalosti, ktoré vyplynuli z Benešových dekrétov. Treba však povedať, že tie dekréty neboli len čisto československým riešením, ale boli prijaté po dohode s veľmocami. Už v roku 1942 britská vláda odsúhlasila, že menšiny v tomto priestore treba eliminovať ako zdroj potenciálnych konfliktov. V roku 1943 sa k tomuto riešeniu pridali aj ďalšie veľmoci. Nebola to teda len čisto Benešova iniciatíva. Tým však vôbec nechcem znižovať tragédie, ktoré sa vtedy udiali. Čas takýchto gest však podľa mňa prišiel na začiatku deväťdesiatych rokov, keď to napríklad Havel v súvislosti s Nemcami urobil, takpovediac, na vlastnú päsť. Česi potom neskôr, keď prišla známa deklarácia o zmierení a vytvorenie česko-nemeckého fondu, už mali na čom stavať. My sme v tejto veci neurobili nič.

.v poslednom čase diskusie o historických témach či symboloch silne rezonujú nielen na Slovensku, ale aj v Česku či Poľsku. Je to niečo nové, alebo to tak bolo vždy, a teraz je to viditeľnejšie?
Bolo to vždy, len sú obdobia, keď sa to stáva výraznejšou politickou agendou. Nepamätám sa, že by  v rokoch 1998 až 2006 niekomu z mojich kamarátov v SMK či KDH napadlo, že budú vyťahovať historické témy. Že ich bude zaujímať Hlinka, Černová, alebo Benešove dekréty. Niektoré veci boli, samozrejme, po dohode odložené nabok, ale ani sa nepociťovala naliehavosť týchto tém.

.nebola to chyba? Takejto diskusii sa predsa nedá vyhnúť.
Áno, ale tu neprebehol prípravný spoločenský diskurz. Na tomto území sa za posledných sto rokov vystriedalo niekoľko režimov a niekoľko štátnych útvarov. Pričom každý sa zakladal na princípe odmietnutia toho predchádzajúceho. Ako sa chceme vyrovnávať s týmito absurditami, keď každú chvíľu sme sa tu museli, takpovediac, učiť nový dejepis. Do toho sa dá dnes len veľmi ťažko vniesť vecnosť a vôbec to už nemôže urobiť parlament. Na to musí byť vôľa v spoločnosti, najmä  vo vzdelaneckom prostredí. Tá vôľa tu však nebola a vyprázdnený priestor využili extrémisti. S tými sa diskutovať nedá.

.prečo tu tá vôľa medzi intelektuálmi nebola?
To sa pýtam aj ja. My sme sa v Kalligrame aspoň trochu snažili. Aj za tým účelom sme začali vydávať revue OS, vydali sme zbierku esejí Slovenská otázka dnes. Politici teraz prichádzajú so zákonom o Hlinkovi, objavujú Ameriku, ale nečítal som od nich žiadnu zmysluplnú úvahu, ba ani vetu, ktorá by taký zákon odôvodňovala. Len samé „bláboly“. Práve vo vašom časopise som si všimol, ako jedna slovenská historička tvrdí, že na začiatku sedemdesiatych rokov mala pripravenú do tlače štyristostranovú monografiu o Hlinkovi. Kde je tá monografia? Zatiaľ vyšla len brožúrka. My nemáme vôbec spracované naše historické osobnosti. O Kádarovi vyšlo v Maďarsku za posledných pár rokov aspoň desať monografií. O iných politikoch nehovoriac. U nás, dajme tomu o Husákovi ani jedna. O Hlinkovi takisto, ale meritórne sa o nich vyjadruje kde-kto.

.prečo je to tak?
Chýba nám schopnosť sebareflexie. Ale aj intelektuálny potenciál. Stále si nahovárame, že sme boli len trpiacim subjektom dejín. My sme však v dejinách robili aj svinstvá a nesprávali sme sa práve hrdinsky. To všetko do našich dejín patrí, hoci sa v nich však chceme vidieť len pozitívne. Vyhlasujeme, ako sme všetci bojovali proti Maďarom, len akurát keby bolo v roku 1918 referendum, tak sa od Uhorska nikdy neodtrhneme. Tí naozajstní bojovníci by sa možno  dali zrátať na prstoch dvoch rúk. A podobne by to dopadlo s referendom v roku 1992.

.nie je naša súčasná diskusia o historických osobnostiach trochu hysterická?
Prirodzene, že je hysterická, pretože nie je vecná. Najmä po tom, ako sa do nej  namontovali politici. Teraz idú poslanci merať, ktorá osobnosť je väčšia a ktorá je menšia, ktorá si zaslúži zákon a ktorá nie. To je karikatúra parlamentarizmu.

.aký je váš názor na Hlinku?
Hlinka je osobnosť, ktorú z našich dejín nemožno vymazať. Bol reprezentantom istého konfesionálneho politického prúdu, z čoho vyplývali aj jeho obmedzenia, tak ako ich mali aj iní vtedajší politici. To je v politike bežné. Hlinka má v našich dejinách miesto, tak ako ho tam má Milan Hodža, Tiso, Clementis, Dubček a nakoniec aj Husák a ďalší. Všetci sa istým spôsobom zaslúžili o slovenský národ. A viacerí mali vo svojej kariére svetlejšie, ale i temnejšie, či čierne obdobia. Nerobme preto z historickým osobností bohov. To je bohapustý nezmysel. Samotným politikom by som priamo zakázal pliesť sa do dejepisu.

.nie je problém našej diskusie o histórii aj to, že nám chýba jednotný príbeh, na ktorom by sme sa dokázali zhodnúť?
Tento príbeh sa rozštiepil už takmer pred dvesto rokmi, keď Bernolák vytvoril svoju spisovnú slovenčinu a evanjelici naďalej používali češtinu. Táto rozštiepenosť sa potom zopakovala pri štúrovskom historickom čine a ide našimi politickými dejinami po celé devätnáste a dvadsiate storočie. 

.čo z to vyplýva pre našu historickú pamäť?
To, že by sme mali o týchto veciach viac hovoriť. Ale nie čiernobielo a už vonkoncom nie pod vplyvom akejkoľvek politiky či ideológie.
    
.keď však hovoríte, že treba sa viac baviť o histórii, nevyhnutne to znamená, že bude aj viac konfliktov...
Áno, ale tú debatu treba viesť. Nehovoriac o tom, že u nás na rozdiel od Čiech či Maďarska  nikdy nebol čas na pokojnú, hoci polemickú rozpravu o zmysle našich dejín. Povedzte mi, aby sme zišli z týchto vyšších poschodí,  kedy naposledy bola napríklad debata tohto typu vo verejnoprávnej televízii. Ale ak nie sú tieto veci témou hore, prečo by boli dole. 

.nie je aj preto nespravodlivé viniť politikov za to, že sa chopili týchto historických tém?
Oni sa ich však chopia bez poznania, insitne. Na 99,9 percenta sú to diletanti. Veď o histórii sa nedá hlasovať v parlamente.

.ale za nízku úroveň debaty môžu aj historici, veď nám chýbajú monografie o Štúrovi či Hlinkovi. Aj tí politici by boli vzdelanejší, keby si ich mohli prečítať.
Súhlasím, je to problém aj historiografie, netvrdím, že tá nepracuje, ale je faktom, že aj mnohí ďalší politici nemajú monografiu či komplexnejšie spracovanie. Je hanba, že ani o Štúrovi, a to už je nejaký zakladateľ národa, nemáme vedeckú monografiu, iba populárne životopisy. Mňa samého ten deficit veľmi škrie.

.prečo je to tak?
Historiografia má tú smolu, že je vždy viac poplatná existujúcemu režimu.

.ale od pádu socializmu už ubehlo 17 rokov...
Iste. Mne sa dokonca zdá, že aj počas totality mohli historici vyprodukovať viac, keby chceli.

.v čom je to teda? Sú naši historici leniví?
Takto by som to nepovedal. Nesmieme zabúdať, že slovenská profesionálna historiografia má asi 80 rokov. Prvým profesionálom bol Daniel Rapant, a vlastne až od 20. a 30. rokov sa začali vychovávať prví historici, predtým ich prácu suplovali farári a učitelia. Analogické je to aj s ostatnými spoločenskými vedami.

.krátka tradícia je teda hlavnou príčinou?
Je jednou z príčin. Pozrime sa, ako to v tejto oblasti vyzerá v Česku či Maďarsku, kde je tá tradícia predsa len podstatne dlhšia. My sme ich až za komunizmu dobehli v niektorých encyklopedických prácach, ale zasa sa tu nabalili iné deformácie. V 50. rokoch spoločenské vedy režimu doslova posluhovali, potom sa to trochu uvoľnilo, ale stále to bolo veľmi málo. Kniha Ľubomíra Liptáka Slovensko v 20. storočí z roku 1968 bola na tú dobu geniálna kniha, ale už od roku 1970 dostal Lipták zákaz publikovať. Tým všetkým sme dodnes postihnutí aj my, okolitý svet tak možno dobehneme až o niekoľko desiatok rokov. V Česku či Maďarsku tiež nie sú vzdelávacie či vedecké inštitúcie ktovieako dotované, ale majú vďaka tradícii taký  vnútorný svet, že len ťažko môžu upadať. My vlastne stále dobiehame dejiny a stále príliš nestíhame.

.pri pohľade na vyrastajúcu generáciu historikov máte pocit, že naše dejiny máme šancu čoskoro dohnať?
Sledujem to len zopodiaľ, ale myslím si, že to tak rýchlo nebude.

.ak ste povedali, že debatu o našej histórii by nemali moderovať naši politici, pričom ju nemoderujú ani naši historici, kto by ju mal teda moderovať?
Mala by tu byť silná intelektuálna vrstva, oni by mali byť tou záchrannou sieťou. Potom by tie hlúposti z parlamentu a z médií  nemohli tak ľahko padať na ten bezbranný ľud.

.a ako je to s našou intelektuálnou záchrannou sieťou?
Takmer neexistuje. Nejako sa muselo prejaviť to, že sme žili v klietke bez možnosti komparácie so svetom a že ani po páde socializmu nedostali vzdelanie, výskum a veda primeranú pozornosť. Je smutné poznanie, že aj po 20 rokoch slobodného vývoja sme v spoločenských vedách sotva porovnateľní so svetom. To už totiž niečo vypovedá aj o generáciách, ktoré totalitný režim nejako výrazne neovplyvňoval.
Žiaľ, intelektuálna vrstva dnes o podobných témach nerozmýšľa, ak áno, tak nie verejne, nepíše o nich, nevznikajú umelecké diela, filmy, divadelné hry, romány...

.intelektuáli tú nie sú, alebo sa len boja ísť s kožou na trh?
Časť mojej generácie si možno myslí, že má maslo na hlave a nechce sa príliš o týchto veciach vyjadrovať alebo nemá dostatok odvahy. Mladá generácia by si musela tie veci naštudovať, čo sa nedá za týždeň ani za rok. Ak vám na to dajú nejaký desať- pätnásťtisícový plat v Slovenskej akadémii vied, či na univerzite, tú chuť dostane len málokto. Je to trochu začarovaný kruh.

.ako ste sa vlastne dostali k maďarčine?
Dostal som sa k nej počas štúdia slovenčiny a literatúry na Filozofickej fakulte. Keď som potom nastúpil do Ústavu slovenskej literatúry, presvedčili ma, aby som sa dal aj na maďarčinu, lebo na Slovensku nebol nijaký hungarista. Chodil som veľmi často do Budapešti na stáže a aj týmto spôsobom som sa zdokonaľoval. Od tých čias sa žiaľ vo výchove slovenských hungaristov takmer nič nezmenilo. Keby sme vychovali a mali viac kompetentných znalcov maďarskej kultúry a dejín, nebolo by toľko priestoru pre takzvaných emocionálnych samozvaných historikov.

.ako sa Slovákovi učí maďarčina?
Ak ju máte v uchu, učí sa veľmi dobre, horšie je to, ak ju v uchu nemáte, pretože je to dosť komplikovaný jazyk.

.keď hovoríte po maďarsky, hovoríte s lepším prízvukom než politici SMK po slovensky?
(Smiech.) Pokiaľ ide o prízvuk, s ním nejaký problém nemám, keďže po otcovi som zdedil dobrý hudobný sluch.

Rudolf Chmel
Narodil sa v roku 1939 v Plzni. Vyštudoval slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po štúdiu pracoval v Ústave slovenskej literatúry SAV. V rokoch 1990 –1992 bol posledným československým veľvyslancom v Budapešti. Po voľbách v roku 2002 bol stranou ANO nominovaný na post ministra kultúry. V roku 2005 z tejto funkcie odstúpil, o necelý rok sa však do ministerského kresla vrátil. V súčasnosti je riaditeľom Ústavu slavistických a východoeurópskych štúdií UK v Prahe.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite