Treba to vidieť jasne. Z podstaty rozkladu, v akom sa zdecimovaná Radičovej vláda ocitla po samovražde na eurovale, bolo zrejmé, že rozpočet, ktorý prijme, je provizórium do volieb. To vedeli veľmi dobre aj v Smere. Kažimír & Počiatek predsa ešte v zime podpichovali Mikloša, že namiesto rečí, ako bude reagovať po marci, by sa mal činiť okamžite, lebo „situácia je vážna už teraz“.
Vážnou situácia prestala byť v momente, keď Smer zasadol vo vláde. Upozornenia – aj z tohto miesta –, že deficitný cieľ 4,6 percenta HDP podrývajú nielen Miklošove optimistické odhady, ale najmä vonkajšie riziká, v Smere zvysoka prepočuli. Načúvali síce v Bruseli, kde prikyvovali komisii, že cieľ je nereálny, ale to bolo všetko. Upozornení, že rozpočet 2012 potrebuje výraznú korekciu, mali pritom dostatok.
Aj keď teda na hlavách Mikloša a spol. nejaké maslo určite kysne (skôr viac ako málo, keďže ani status „chromej kačky“ Radičovej garnitúru nevyviňuje), letný objav polmiliardovej sekery je od Fica a Smeru nehoráznosť. To, že o zrútení daňovej správy (na čo sa teraz predovšetkým odvolávajú) vedeli dlho vopred, je predsa korunný argument, že krízové scenáre mali písať už pred voľbami a aktivovať ich v deň vstupu do vlády. Akú vnútornú integritu má, keď niekto mesiace straší obrovskými výpadkami DPH, robí si na tom kampaň, ale rozpočtu sa ani nedotkne, a až uprostred leta a dovolenkovej sezóny sa zrazu zdesí, že prepad daňových príjmov je 350 miliónov eur? Všetky normálne vlády prijímajú opatrenia vtedy, keď identifikujú riziká, a nie až vtedy, keď sa naplnia. To už býva neskoro, najmä ak sa napĺňa i kľúčové riziko, s ktorým museli počítať v čase preberania moci: Zhoršovanie prognóz pre eurozónu i globálnu ekonomiku. Dá sa zdokumentovať od krajiny ku krajine, že tohtoročné rozpočty – postavené, samozrejme, na prognózach z jesene a zimy 2011 – sa zreálňovali už dávno takmer všade.
Viazanie výdavkov rezortov, ktoré Kažimír avizuje, mešká presne štyri mesiace. To malo byť jeho prvé opatrenie v úrade. Skutočnosť, že nebolo, má svoje „prozaické“ príčiny: z legislatívnych návrhov trčal perfídny (a ekonomicky samovražedný) zámer vlády vyrovnať celý rozdiel medzi príjmami a výdavkami zvyšovaním daní, odvodov, poplatkov. A to, že drvivá väčšina zmien na príjmovej strane je technicky možná až od 1. januára 2013, je potom dôvod, prečo na rozpočet 2012 nesiahali a celú takzvanú „konsolidáciu“ hodili na budúci rok.
Mediálny tanec nad polmiliardovou dierou, ktorú museli predvídať a riešiť dávno, je takto iba perfídny komunikačný manéver na navodenie atmosféry akéhosi výnimočného stavu. Čiže zámienky, aby vrecká obetí, ktoré si vyhliadli, mohli vyplieniť v skrátenom legislatívnom marši ešte v rámci letnej siesty.
Vážnou situácia prestala byť v momente, keď Smer zasadol vo vláde. Upozornenia – aj z tohto miesta –, že deficitný cieľ 4,6 percenta HDP podrývajú nielen Miklošove optimistické odhady, ale najmä vonkajšie riziká, v Smere zvysoka prepočuli. Načúvali síce v Bruseli, kde prikyvovali komisii, že cieľ je nereálny, ale to bolo všetko. Upozornení, že rozpočet 2012 potrebuje výraznú korekciu, mali pritom dostatok.
Aj keď teda na hlavách Mikloša a spol. nejaké maslo určite kysne (skôr viac ako málo, keďže ani status „chromej kačky“ Radičovej garnitúru nevyviňuje), letný objav polmiliardovej sekery je od Fica a Smeru nehoráznosť. To, že o zrútení daňovej správy (na čo sa teraz predovšetkým odvolávajú) vedeli dlho vopred, je predsa korunný argument, že krízové scenáre mali písať už pred voľbami a aktivovať ich v deň vstupu do vlády. Akú vnútornú integritu má, keď niekto mesiace straší obrovskými výpadkami DPH, robí si na tom kampaň, ale rozpočtu sa ani nedotkne, a až uprostred leta a dovolenkovej sezóny sa zrazu zdesí, že prepad daňových príjmov je 350 miliónov eur? Všetky normálne vlády prijímajú opatrenia vtedy, keď identifikujú riziká, a nie až vtedy, keď sa naplnia. To už býva neskoro, najmä ak sa napĺňa i kľúčové riziko, s ktorým museli počítať v čase preberania moci: Zhoršovanie prognóz pre eurozónu i globálnu ekonomiku. Dá sa zdokumentovať od krajiny ku krajine, že tohtoročné rozpočty – postavené, samozrejme, na prognózach z jesene a zimy 2011 – sa zreálňovali už dávno takmer všade.
Viazanie výdavkov rezortov, ktoré Kažimír avizuje, mešká presne štyri mesiace. To malo byť jeho prvé opatrenie v úrade. Skutočnosť, že nebolo, má svoje „prozaické“ príčiny: z legislatívnych návrhov trčal perfídny (a ekonomicky samovražedný) zámer vlády vyrovnať celý rozdiel medzi príjmami a výdavkami zvyšovaním daní, odvodov, poplatkov. A to, že drvivá väčšina zmien na príjmovej strane je technicky možná až od 1. januára 2013, je potom dôvod, prečo na rozpočet 2012 nesiahali a celú takzvanú „konsolidáciu“ hodili na budúci rok.
Mediálny tanec nad polmiliardovou dierou, ktorú museli predvídať a riešiť dávno, je takto iba perfídny komunikačný manéver na navodenie atmosféry akéhosi výnimočného stavu. Čiže zámienky, aby vrecká obetí, ktoré si vyhliadli, mohli vyplieniť v skrátenom legislatívnom marši ešte v rámci letnej siesty.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.