Kráľ bluesovej delty

Podľa legendy sa Robert Johnson zapísal do histórie popmusic ako ten, kto predal svoju dušu diablovi len preto, aby vedel lepšie spievať a hrať na gitare. V prvom rade ho však slávni hudobníci a odborníci považujú za vôbec najlepšieho bluesmana všetkých čias. „Kto sú tí dvaja gitaristi?“ spýtal sa začiatkom šesťdesiatych rokov Keith Richards z Rolling Stones, keď prvýkrát počul jednu z Johnsonových nahrávkach. Keď mu vysvetlili, že to je to len jeden človek, nemohol tomu uveriť. Robert Johnson dokázal hrať na gitare spôsobom, že ním vedel napodobniť zvuk celej kapely. Napriek tomu, že dnes už vieme o jeho živote pomerne veľa, Robert  Johnson stále zostáva neuchopiteľným duchom, túlajúcim sa v okolí delty rieky Misssissippi. Zostali po ňom len tri fotografie, z toho jedna je stále sporná, dvadsaťdeväť piesní a tri náhrobky, ktoré svedčia o tom, že nevieme presne, kde je vlastne pochovaný.

.zlý gitarista
Bluesman sa pravdepodobne narodil 8. mája 1911 v mississippskom meste Hazlehurts Julii Major Doddsovej a Noah Johnsonovi. Julia, ktorá dohromady porodila až desať detí, mala veľmi komplikované vzťahy, čo spôsobilo, že Roberta vychovával Juliin manžel Dusty Wills, ktorý bol o 24 rokov mladší ako jeho žena. Z úradných a školských prameňov vyplýva, že Robert nepochádzal zo zlých sociálnych pomerov, pomerne dobre sa vraj učil a už vedel hrať na harmonike. Po skončení  školy sa oženil len so šestnásťročnou Virginiou Travis, s ktorou plánoval pokojný rodinný život, no jeho žena zomrela počas pôrodu. Po tejto tragédii sa Robert rozhodol pre život na ceste s tým, že sa stane slávnym bluesmanom. Za krátky čas si medzi miestnymi hudobníkmi vyslúžil povesť výborného harmonikára, ale veľmi zlého gitaristu. Jedného dňa sa zbalil a odišiel z mesta. Keď sa o dva roky vrátil, hral na gitare ako boh. Nikto nevedel, ako to dokázal, dokonca ani bluesman Son House, ktorý Johnsona učil prvé gitarové triky: Keď ho vyhľadali bluesoví historici, povedal, že sa upísal diablovi a legenda sa začala rýchlo šíriť. Podľa niektorých svedectiev cvičil na cintorínoch, odkiaľ mohol mať aj tú diabolskú silu. Ale aj na to existuje vysvetlenie ‒ hrával po nociach v obkolesení hrobov nie preto, aby získal mystické schopnosti, ale preto, že nikoho nerušil a už vôbec nebol počas hry rušený.
V rokoch 1932 až 1938 sa pohyboval prevažne v štátoch Arkansas a Mississippi, kde sa nechal prenajímať ako bluesman, živiaci sa hraním po večeroch v miestnych baroch. Svedkovia si na neho spomínali ako na tichého mladíka, ktorý mal slabosť pre ženy a alkohol, špeciálne whisky. Hudobník žil neviazaným životom, v každom meste mal priateľku so strechou nad hlavou. Nehral len blues, v repertoári mal aj rôzne popové štandardy, čo mu nerobilo žiadny problém, pretože vedel zahrať akúkoľvek pieseň po jedinom vypočutí. Lokálny úspech na večierkoch a tancovačkách mu vyniesol nahrávaciu zmluvu s malou značkou Brunswick Records, pre ktorú počas trojdňovej sessions nahral šestnásť piesní. Stalo sa tak v hoteli v texaskom San Antoniu, kde mala firma malinké nahrávacie štúdio. Podľa sleenote platne King Of The Delta Blues Singers, ktorá vyšla v roku 1961 apredstavila génia Robgerta Johnsona celému svetu, nahral všetky piesne tvárou k stene, pretože bol veľmi hanblivý, no neskôr túto teóriu  vyvrátil argument, že v miestnosti pri stene bol jednoducho lepší zvuk. Ďalšia a zároveň posledná nahrávacia sessions sa uskutočnila o rok neskor v texaskom Dallase.

.jed v alkohole
Johnson sa veľkého úspechu nikdy nedočkal, aj keď mal k nemu veľmi blízko. Keď ho v roku 1938 po americkom juhu hľadal slávny americký producent John Hammond, ktorý medzitým objavil jeho platne, povedali mu, že Robert Johnson je už mŕtvy. Bluesman zomrel 16. augusta 1938 neďaleko mesta Greenwood v štáte Mississippi. Existuje viac verzií jeho smrti, no historici sa prikláňajú k príbehu, že ho otrávil žiarlivý manžel, ktorý nezniesol pohľad, ako Johnson flirtuje s jeho ženou. Svedok toho incidentu bol mladý bluesman Sonny Boy Williamson, ktorý po rokoch povedal, že Johnsona upozorňoval, aby nikdy nepil whisky z otvorenej fľaše a už vôbec nie od cudzieho človeka. Johnson ho zahriakol, že keď ide o whisky, nech mu radšej nič nehovorí a objednal si ďalšiu fľašu. Aj tá bola otvorená. Na druhý večer mu prišlo zle a o tri dni neskôr, po obrovských kŕčoch, zomrel v posteli u svojich priateľov. Muzikológovi Robertovi Mackovi McCormickovi sa dokonca podarilo vypátrať aj jeho vraha, ktorý to všetko dosvedčil, no nikdy nezverejnil jeho pravé meno. Príčinou smrti bol jed strychnín, ale ani to nie je isté, pretože obeť zomiera krátko po jeho užití a Johnson sa trápil ďalšie tri dni, kým zomrel. Dnes nevieme určiť ani presné miesto jeho posledného odpočinku. Sú až tri miesta, ktoré prichádzajú do úvahy, no je možné, že Johnson žiadny hrob nemá. V tom čase bolo bežné, že chudobných ľudí pochovali do zeme v blízkosti miesta, kde skonali.
Isté je, že diabol si zobral jeho dušu, a tak sa konečne sa naplnila zmluva, ktorú s ním Robert uzavrel na opustenej križovatke. Podľa legendy si diabol v podobe veľkého čierneho muža zobral jeho gitaru, naladil ju, zahral zopár bluesových vecí, a potom mu ju vrátil. Pri meste Clarksdale, ktoré sa považuje za rodisko blues, je dnes niekoľko turistických miest, označujúcich križovatku, kde sa Johnson stretol so svojim temným osudom. Na toto  stretnutie poukazujú aj texty niektorých Johnsonových piesní ako Me and The Devil alebo Cross Road Blues, no historici neskôr vypátrali, že stretnutie s diablom nemuselo vyplývať z biblických príbehov. Africkí otroci si do Ameriky priniesli so sebou rôzne mýty, ktorých súčasťou boli aj povesti o tom, ako jedinci predávali na križovatkách svoju dušu diablovi. Miesta, kde sa krížili cesty, boli podľa týchto legiend zároveň miestami, kde človek prichádzal k poznaniu. Keď sa Robert Johnson vrátil domov s fantastickou gitarovou technikou, miestni mu začali pripisovať zázračné schopnosti.
V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch sa čierne blues dostalo zo slumov a odľahlých kútov amerického juhu na revivalové folkové festivaly. Son House, Muddy Waters alebo Sonny Boy Williamson sa konečne dočkali zaslúženého uznania. Johnson medzi nimi nebol. No keď začiatkom šesťdesiatych rokov vydal John Hammond na značke  Columbia Records Johnsonove veci pod názvom King Of The Delta Blues Singers, spôsobil revolúciu.  Kópie vinylov sa dostali k mladučkému Bobovi Dylanovi, ktorý v svojich memoároch Chronicle spomína, že bol jeho hudbou úplne posadnutý. Krátko na to platňa dorazila aj  do Británie, kde výrazne ovplyvnila budúcich majstrov Erica Claptona, Roberta Planta, Jimmyho Pagea, Keitha Richardsa, Briana Jonesa, Johna Mayalla, Petra Greena a mnohých ďalších hudobníkov, ktorí sa snažili skopírovať silné Robertove riffy, aby ich neskôr využili vo svojej hudbe. Takmer všetci z nich sa dnes zhodnú, že Robert Johnson je kráľom bluesovej delty rieky Mississippi. Nie všetko, čo o Robertovi vieme, môže byť pravda, ale na sto percent platí, že bez jeho blues by dnes rokenrol vyzeral inak.          

Povedali o Roberovi Johnsonovi:
Robert Plant: „Robertovi Johnsonovi vďačíme za svoju existenciu.“
Martin Scorsese: „Robert Johnson je čistou legendou, ktorú poznáme len z jeho platní.“
Keith Richards: „Keď chcete vedieť, ako vysoko môže blues zájsť, počúvajte Roberta Johnsona. Keď počúvate jeho veci, uvedomíte si, že si bol sám sebe orchestrom. Niektoré z jeho najlepších vecí znejú, akoby ich skonštruoval samotný Bach.“
Eric Clapton: „Na svete neexistuje nič hlbšie a oduševnenejšie ako hudba Roberta Johnsona“.
Moby: „Je mi ľúto, že Robert Johnson predal dušu diablovi, ale pre jeho hudbu som rád, že to spravil.“
Jimmy Page: „Robert Johnson inšpiroval milión gitarových rifov, to znamená, že aj milión rôznych snov.“