Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ako hovoriť s deťmi

.eva Čobejová .časopis .lifestyle

Kniha Adele Faberovej a Elaine Mazlishovej o tom, ako hovoriť s deťmi, aby nás počúvali, patrí k pilierom výchovnej literatúry. Nie je určená dokonalým rodičom, ale skôr tým, čo vedia, že rodičovstvo je ťažká úloha.

Knižka vyšla v USA prvýkrát v roku 1980. Nie je to teda žiadna horúca novinka a na našom trhu bola dostupná už pred pár rokmi v českom preklade. Tohto roku je tu aj nový slovenský preklad. Hoci knižka má vyše tridsať rokov, nie je to obstarožná  záležitosť, naopak ešte stále slúži ako inšpirácia pre mnohých psychológov, pedagógov, rodičov či terapeutov. Napokon, zakúpili si ju tri milióny čitateľov.

.neschopné matky?
Všeobecne sa knihy o rodičovstve dnes radikálne menia. Kedysi boli tieto publikácie písané najmä ako eseje či odborné články, ktoré zo svojich celoživotných skúseností zhrnuli uznávaní pedagógovia či psychológovia. Dnes skôr pripomínajú motivačnú literatúru, v ktorej nesmú chýbať voľné riadky na dopisovanie odpovedí, na vypracúvanie vlastných plánov, na zaznamenávanie úspechov či neúspechov. Generácie našich rodičov a prarodičov by sa zrejme nad takýmito pracovnými listami ironicky usmievali, no my sme už dostatočne naprogramovaní na celoživotné vzdelávanie – a vieme, že rodičovstvo je jedna z najťažších životných úloh a túto úlohu nechceme odfláknuť.
Odmietame už naše neposlušné deti trestať bitkou, neposielame ich kľačať do kúta, dokonca sa nám prieči aj zakazovať televízor, ale chýba nám nejaký iný spôsob, ako s deťmi komunikovať, aby sme ich neponižovali, ale zároveň, aby nás ako rodičovské autority rešpektovali. Jeden z nich ponúkli práve tieto dve Američanky, ktoré pôvodne nemali vôbec v úmysle venovať sa profesionálne rodičovstvu.
Obe študovali divadelné vedy a zrejme sa plánovali realizovať v umeleckej sfére. Lenže potom sa stali matkami (obe majú po tri deti), a ich životné priority sa zmenili. „Bola som skvelým rodičom, kým som sa ním naozaj stala,“ opisujú svoju skúsenosť (pre zjednodušenosť v jednotnom čísle). „Bola som expertom na problémy, ktoré mali ostatní rodičia so svojimi deťmi, ale len do toho času, kým sa mi narodili moje vlastné deti.“ Priznávajú, že ich vlastné deti zrazili na kolená, cítili sa zničené, ponížené, ubité a najmä úplne neschopné matky. V zúfalstve začali navštevovať seminár o detských pocitoch, určený pre rodičov. Viedol ho vtedy ešte mladý psychológ Haim Ginott, ktorý sa do USA prisťahoval z Izraela. A z mladých frustrovaných matiek sa postupne stali odborníčky na  komunikáciu rodičov a detí.
Prvá spoločná kniha Oslobodení rodičia/Oslobodené deti mala slušný úspech, ale bola to ešte obyčajná knižka o výchove detí, napísaná v obľúbenom americkom štýle poučných príbehov. Čitatelia však chceli ešte niečo iné – lekcie, precvičovanie, úlohy. A tak autorky prišli s knižkou Ako hovoriť, aby nás deti počúvali, ktorá už skôr pripomína metodické listy. Podľa želania autoriek to má byť náš súkromný denník a máme si do nej zapisovať celú cestu našej premeny na lepšieho rodiča.
Niekoho môže takáto učebnica, doplnená ešte o názorné komiksové kresby, znechutiť. Nie sme predsa školáci! Lenže ak túto hru, príjmeme, tak to rodičovské vzdelávanie môže byť aj celkom zábavné. Z vlastnej rodiny si prosto vytvoríte laboratórium. Metódy, ktoré kniha odporúča, skúšate na vlastnom doraste a výsledky zapisujete do knižky ako klasické laboratórne cvičenie.

.o čo ide
Samozrejme, vo výchove sa nedá vymyslieť nič také objavné, ako Higgsov bozón. Viac-menej sa vždy pohybujeme v rovine známeho, tušeného, zažitého, počutého, ale je dobré, keď to má nejakú koncepciu a ideu.
Americké autorky chcú upevniť dôstojnosť rodičov i detí, stanovujú jedným i druhým hranice a vytvárajú medzi nimi priateľský vzťah. Ich teória stojí na niekoľkých princípoch. Najprv nás učia, ako pomôcť deťom prijať svoje pocity a vyrovnať sa s nimi „Robíme deťom veľkú službu, keď si pripustíme ich pocity. Dávame ich do kontaktu s ich vnútornou realitou,“ pripomínajú.
Ak zvládneme pracovať s pocitmi, môžeme prejsť k ďalšej fáze –  ako dosiahnuť u detí spoluprácu. Nevyzerá to zložito, autorky celý postup, ako deti prinútiť spolupracovať, na konci zhrnú do dvanástich slov. No mnohí rodičia s menšou  empatiou sa musia naučiť celkom nový jazyk. Preto sa občas cítia neprirodzene, akoby hrali v nejakej hre. Bonusom za vynaloženú námahu však môže byť to, že nové naučené metódy komunikácie sa dajú využiť nielen pri výchove, ale pri akejkoľvek komunikácii. Môžu pomôcť v pracovnom i partnerskom živote.
Atraktívna je kapitola o tom, ako pokarhať, ale netrestať. Možno práve pri tejto kapitole sa mnohí rodičia vzbúria a na jednu-dve výchovné facky nedajú dopustiť. Aj autorky pripúšťajú, že nás niektoré situácie môžu kompletne vyviesť z miery a vtedy opúšťame „priateľské“ metódy výchovy. Ale „ak dieťa potrebuje tisíc šancí a potom ešte jednu, tak sebe máme dať tiež tisíc šancí – a dve navyše.“ Nestačí karhať, treba aj chváliť – a to má tiež svoje úskalia. Deti by sme mali skôr naviesť na to, aby sa pochválili samy, keď si to zaslúžia. Hlúposť?
V našich končinách sa radi smejeme z „americkej“ liberálnej výchovy, ktorá dáva deťom priveľa sebavedomia i samostatnosti, no primálo disciplíny či rešpektu. Áno, dobre sa nám smeje, ale len dovtedy, kým nezistíme, že našim deťom niekedy nechýbajú vedomosti ani disciplína, ale skôr schopnosť presadiť sa, založená na prirodzenom sebavedomí a samostatnosti. Môžeme sa teda povýšenecky smiať na amerických rodičoch, ktorí chodia na rôzne kurzy a vypĺňajú pracovné zošity, len aby zvládli svoje deti, ale najprv si čosi o takejto „americkej“ výchove prečítajme. Možno nás smiech rýchlo prejde.

Adele Faber, Elaine Mazlish: Ako hovoriť, aby nás deti počúvali, (CPress Brno, 2012)
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite