Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Editorial

.časopis .editorial

Žijeme dosť tupú dobu. A nielen pre ten katastrofálny rebríček popularity, v ktorom je prvých päť miest už dlhšie vyárendovaných lídrom národnej hrubosti, oportunizmu a lži. Už je totiž až nepríjemne jasné, že ten zosuv nie je len vecou politiky.

Žijeme dosť tupú dobu. A nielen pre ten katastrofálny rebríček popularity, v ktorom je prvých päť miest už dlhšie vyárendovaných lídrom národnej hrubosti, oportunizmu a lži. Už je totiž až nepríjemne jasné, že ten zosuv nie je len vecou politiky.
Všade, v kultúre, medzi vzdelancami aj v cirkvi valcuje dobu pozlátka. Už nevidno takmer žiaden šperk, triumf slávi lacná napodobenina. Politika naozaj zhrubla až des, ale aj elita sa opäť raz prispôsobila, mudrci väčšinovo mlčia, a verejnosť znecitlivela ako nikdy za sedemnásť rokov.
Sme na dne, no ani to akoby nikoho nenútilo premýšľať. Naopak, ešte viac tárame – rafaelovsky o histórii, tetkovsky o sociálnom štáte, gorovsky o klíme, cirkevne o vykorisťovaní. Provokujeme Maďarov, aby sme sa my, slabosi vo veciach cti, cítili silní. Ale provokujeme aj Slovákov, aby sme my, menšinový odvar Bélu, boli aspoň trochu populárni. Naši vyVolení, ani tí sprava, už nenapínajú mozog, ale skôr národné svalstvo, neforemné až hrôza, a pritom národ v prítmí svojich úradovní nenárodne inkasujú. Hra je podobná, príliš podobná, ako keď milión ponúka nevestám prostučký bača a útechu všetkým bezútešná ružová záhrada.
Všade sa usadilo prázdno, otvorená či rafinovaná lož – a gýč. Tony tatranského gýču. Až sa zdá, že sa v tom všetci utopíme. Ale hoci je to naozaj tupá doba a hoci naozaj nevidno veľkú nádej na zmenu, je asi rozumné nezabudnúť, že tu je.
Keď sa v Žiline pred pár dňami vďaka ľuďom z Artfóra celý týždeň uctievala literatúra, tam, v kolíske nášho Superjana, sa hovorilo aj o ospravedlnení našim vyhnaným Maďarom. A nikto nevytiahol valašku. „Stratil som jedinú istotu,“ povedal mi s úsmevom priateľ László po tom, ako dostal namiesto urážok potlesk. Hneď vedľa, na bilingválnom gymnáziu v Sučanoch, kam sme si  odskočili, tiež neprišlo bezduché urážanie. Prišli len vnímavé otázky. Až som mal pri pohľade na tie nedotknuté tváre na chvíľu omamný pocit, že som sa ocitol v budúcej, trochu lepšej krajine.
A v túto stredu príde zasa niečo fajnové – vychádza nový album Živých kvetov. To je tá skupina, ktorá hrala, keď bol Pod lampou naposledy Eugen Korda. Označili ich vtedy sprosto za zmanipulované deti. Mohli si to dovoliť, operetní speváci, pretože tú kapelu nepoznajú milióny.
Oni naozaj nemajú píár ani rating Superstar. Oni si len tu, v tejto bahnistej dobe, zachovali dušu. A ursinyovskú silu. Spievajú podobne krehko, ale tak, že to občas rovnako zamrazí a občas rovnako dojme. Svojimi piesňami protestujú, vyzývajú, volajú a kričia, a cítiť z toho, že im nie je jedno, ako žijú. „Hovoria niečo o svete, a robia to ako nikto u nás,“ povedal mi na ich letnom koncerte Whisky zo Slobodnej Európy krátko predtým, ako sa kamsi stratil aj so svojím  smútkom. Viac sa povedať nedalo.
Žijeme fakt dosť tupú dobu. Ale možno len v takej vynikajú perly.

.štefan Hríb
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite