Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nový Afganistan

.časopis .téma

Všetci sa toho dátumu obávajú, no je už rozhodnuté. V decembri 2014 spojenecké vojská ISAF opustia Afganistan a plnú zodpovednosť za boj s Talibanom preberie afganská armáda. Zvládne to? Skončí sa o rok a pol aj naša najdlhšia vojna?

.u nás je uprostred leta sezóna dovoleniek, v Afganistane sezóna bojov. Bojovníci Talibanu a iných podobných organizácií sa po krutej zime, keď boli cesty v kopcoch a údoliach pod Hindukúšom zahádzané snehom, prebudili k novej vlne aktivít. A tí z nich, ktorí práve netrávia leto v päťhviezdičkových hoteloch v Dubaji (znie to neuveriteľne, no jedenásť Talibov si nedávno skutočne užívalo oddych v Emirátoch), používajú osvedčený arzenál: terorizujú domáce obyvateľstvo, kladú nálože pod vozidlá ISAF a podnikajú samovražedné útoky. Na otvorený boj so 130-tisícmi podstatne lepšie vyzbrojenými vojakmi ISAF, z čoho je 344 zo Slovenska, a 220-tisícimi príslušníkmi Afganskej národnej armády (ANA) už nemajú desať rokov po prehratej vojne sily. To však neznamená, že nie sú nebezpeční. Práve naopak.

.zvláštne privítanie
Smerujeme do Wardaku, provincie tridsať kilometrov na západ od Kábulu. Brána do hlavného mesta bola pre Taliban vždy strategickým cieľom. Cesta autom by trvala možno hodinu, no pre cudzinca neprichádza do úvahy. Príliš nebezpečné – vzhľadom na útoky a únosy. Skupinku šiestich európskych novinárov – okrem mňa ešte Bulhara, Francúzku, Nemca, Poliaka a Rusa – nakladajú do vrtuľníka. Nepriestrelná vesta a kevlarová helma sú samozrejmosťou. Hra na vojnu? Nie, vojna. Štuple do uší, neodmysliteľní bodyguardi so samopalmi a vzlietame z kábulského letiska. Nehostinná, no podmanivo krásna vyschnutá krajina s občasnými oázami zelene pripomína žltohnedé vankúšiky plné peria.
Po dvadsiatich minútach pristávame na americkej základni vo Wardaku. Po krátkom občerstvení v klimatizovanom salóniku s americkou a afganskou vlajkou na stene (a portrétom prezidenta Hamída Karzája medzi nimi) nás vojaci odvádzajú do MRAP, čo je skratka, označujúca špeciálne pancierové armádne vozidlo s množstvom antén a otočnou strieľňou na streche, v ktorej je vojak s guľometom. Pripravili pre nás konvoj štyroch MRAP, pred každým stojí vojak s kartónom, na ktorom má napísané mená dvoch z nás. Keďže sme zoradení podľa abecedy, ocitám sa v prvom vozidle – spoločne s jediným francúzskym vojakom na základni Dennisom. Hlúpy pocit, ísť cez nie práve priateľsky naladené mesto ako prvý, no nevyberiete si. Mimochodom, stále netušíme, kam nás vlastne vezú. Hostitelia z americkej ambasády nám to radšej vopred nepovedali. „Security,“ opakujú. Asi nejde o prehnanú paranoju. Dôrazne nás žiadali, aby sme z bezpečnostných dôvodov cez sociálne siete ani blogy nepísali domov nič o našom pripravovanom programe, ktorý sa aj tak môže zmeniť z minúty na minútu. Taliban údajne odpočúva a sleduje komunikáciu cudzincov. Francúzska novinárka Agnes Rotivel tvrdí, že malá jednotka francúzskych síl ISAF nedávno kruto doplatila na svoju neskúsenosť krátko po príchode, keď blogovali o svojich plánoch a zámeroch, čo ich prezradilo: zahynuli po explózii nástražnej výbušniny pod autom.
Je tridsaťosem v tieni, a tak výkonná klimatizácia v MRAP príde vhod. Konvoj vyráža na cestu. Vojak v strieľni nad našimi hlavami s joystickom otáča zo strany na stranu, pozorne sleduje okolie. Pýtam sa Dennisa, či je toto vozidlo bezpečné. „Nie celkom. Minulý týždeň  presne pod takým autom tu vo Wardaku explodovala na diaľku ovládaná nálož a zahynulo v ňom šesť amerických vojakov,“ povie. Hm, radšej cez úzke štrbiny v oknách pozorujem okolie: mešity, ženy zahalené v modrých burkách, chlapov na bicykli. Niektorí nám mávajú. Zdá sa, že celkom priateľsky.
Vystupujeme pred sídlom provinčnej rady. Vojaci okamžite monitorujú okolie. Američan v modrej košeli, ktorého nemecký novinár Jan Jessen výstižne nazval giftman, nadväzuje priateľské vzťahy s domácim obyvateľstvom a vyťahuje z ruksaku darčeky pre deti – tie už vedia, o čo ide a pribehnú. Vnútri nás vítajú staršinovia a šéf provinčnej rady Širša Vazún. Nikto z nich sa ani na chvíľu neusmeje. Zapisujú si naše mená. Pri orieškoch a neodmysliteľnom zelenom čaji hovoríme o štyroch stovkách škôl (do štvrtiny z nich po páde Talibanu chodia aj dievčatá), o pestovaní jabĺk, o tritisíc farmároch, ktorí absolvovali tréningové programy USAID, o priehradách. „Máme v provincii s miliónom obyvateľov osemtisíc vojakov a policajtov. Naša armáda je schopná bojovať proti Talibanu, potrebujeme však viac času a lepšie vybavenie. Odkedy Spojenci ohlásili, že sa po roku 2014 stiahnu, povstalcov to iba utvrdilo v pocite, že stačí, ak počkajú na svoju chvíľu, a potom to tu opäť ovládnu,“ vysvetľuje Vazún.
Po dvadsiatich minútach zaznie za oknami výbuch. Asi 300 metrov od nás práve explodovala nálož. Zatiaľ nie je jasné, čo sa stalo. „Ostaňte na svojich miestach,“ upokojuje nás giftman. Príčinu výbuchu nezistíme. O hodinu sa pýtame guvernéra provincie Mohammada Halima Fidaia (pozri rámček), čo to mohlo znamenať. Politik, ktorý prežil niekoľko pokusov o atentát, sa iba usmeje: „Militanti idú do miest, aby získali pozornosť novinárov. Zrejme Taliban zaregistroval, že ste prišli, tak vás svojsky privítali. Vyrábajú diaľkovo ovládané nálože, ktoré odpália z mobilného telefónu. Dúfam, že nabudúce, keď prídete, bude Afganistan pokojnejšie miesto a budete sa zaujímať o turizmus, nie o terorizmus. A ozaj, Európania, príďte bez sprievodu vojakov. Budete mojimi hosťami, zaveziem vás medzi ľudí do dedín.“

.vzbura proti Talibanu
Veľkorysú ponuku byť hosťom guvernéra Wardaku by bolo fajn využiť. Aj preto, lebo tvrdí, že v jeho dedine chce Taliban naďalej zatvárať školy. V susednej provincii Gazní, kde sú poľskí vojaci ISAF, sa udialo čosi výnimočné: dedinčania sa v máji vzbúrili proti Talibanu. „Podporujeme ich desať rokov. A čo za to máme? Zakazujú nám posielať deti do škôl a do nemocníc. Nabudúce budú chcieť pochovať zaživa naše dcéry, aby mali istotu, že nikdy nepôjdu do školy, do práce ani po ulici nezahalené!“ rozčuľoval sa v rozhovore pre Newsweek jeden z miestnych po pravidelnej modlitbe v mešite.
Spor sa začal tým, že v apríli velenie Talibanu, ktoré sídli v pakistanskej Kvéte, prikázal zavrieť v Gazní školy. Malo ísť o odvetu za hlúpe nariadenie vlády, ktorá pred rokom zakázala v nebezpečných oblastiach provincie motocykle – najobľúbenejší dopravný prostriedok nielen Talibanu, ale aj dedinčanov. Príkaz zavrieť školy bol povestnou poslednou kvapkou, dedinčania z Ghanderu vyslali delegáciu za populárnym miestnym veliteľom Talibanu Mullahom Abdulom Malikom. Ten si ich nielen vypočul, aj im dal za pravdu a poslal do Kvéty svojho zástupcu s tým, že miestni sú už vážne nahnevaní. Nešlo o jediný konflikt. Už dávnejšie dedinčanov v okolí hraníc so Severným Waziristanom (ten leží v Pakistane) rozčúlilo nariadenie velenia Talibanu, ktoré pod trestom smrti zakázalo očkovanie proti obrne: nariadenie prišlo iba deň predtým, ako malo byť zaočkovaných 161-tisíc pakistanských detí mladších ako päť rokov. Opäť išlo o odvetu veliteľa Talibanu Hafíza Gul Bahadura za to, že pokračujú nálety amerických bezpilotných lietadiel na jeho pozície. No brať si dedinčanov ako rukojemníkov, to sa Talibanu prestáva vyplácať.
Malikov zástupca v Kvéte nepochodil. V dedine Ghander vypukli protesty proti Talibanu. Vtedy sa neočakávane pri Malikovom dome objavilo desať Talibov zo susedstva. Ako dobrý Paštún, ktorý si ctí hostí, ich pozval ďalej a pohostil. Po chvíľke však neznámi hostia premohli jeho ochranku, Malika zajali a odviedli na neznáme miesto. To už dedinčanov dohnalo do nepríčetnosti. Keďže každý muž a chlapec tu má kalašnikova, vytvorili ozbrojené milície, aby zabránili Talibom vstúpiť do ich dediny. Tí medzitým jazdili okolo na motorkách a zbesilo strieľali do vzduchu. Jeden zo staršinov, Abdul Samad, sa dostal do potýčky so 17-ročným Talibom, ktorý ho zastrelil.
„Dosť, ich vláda sa končí! Títo synovia Pandžábu (Pakistanci) nie sú dojčení na prsiach afganských matiek. Spávali v našich domoch, jedli naše jedlo, všetko v mene islamu, no neriešia naše problémy,“ zvolali dedinčania z Ghanderu, na čo sa rebélia rozšírila na ďalšie dediny v okolí: z pôvodných 20 členov ozbrojených milícií sa ich počet zvýšil na 150. Nielenže bránili Talibanu v príchode do dedín, ale 17 jeho bojovníkov z pakistanskej oblasti FATA zajali. Za ich prepustenie žiadali nielen zrušenie zákazu škôl, ale aj oslobodenie Malika. Povstanie v Gazní v súčasnosti pokračuje a Taliban sa vyhráža krutou odvetou. No radosť Západu, že verejná mienka v tejto ťažko skúšanej krajine sa predsa len otáča v náš prospech, by bola predčasná. Problém je, že títo dedinčania nenávidia rovnakým dielom Američanov, vládu prezidenta Karzája aj Taliban. „Taliban jedáva naše jedlo, Karzáj nás okráda a Američania nás zatvárajú a zabíjajú počas nočných útokov,“ stručne a jasne sa vyjadril jeden z nich, 53-ročný učiteľ Abdul Rahimzai.

.zvládnu to?
Torzá agentúrnych správ z tejto krajiny sú vždy depresívne. Neznámi útočníci, prezlečení za afganských policajtov, strieľali na amerických vojakov. Až 154 samovrahov za prvých 155 dní tohto roka v radoch americkej armády: viac ako obetí bojov. Pálenie Koránu americkými vojakmi a následná mohutná vlna nepokojov. Deprimovaný americký vojak v Kandaháre vystrieľal 16 civilistov. Pri vzdušnom útoku NATO v provincii Logár zahynulo 18 civilistov.
Problém je, že Afganistan je oveľa lepšie miesto, než sa zdá zo správ. Keď som tam bol pred štyrmi rokmi, bol Kábul oveľa zaostalejší, špinavší a nebezpečnejší. A nielen to. Vďaka masívnej pomoci zo zahraničia sa stavajú školy (37 percent zo všetkých 7 miliónov žiakov sú dnes dievčatá), univerzity, nemocnice. Po vojne sa vybudovalo 4-tisíc kilometrov ciest. Päť veľkých medzinárodných konferencií za sedem mesiacov, to sa netýkalo nijakej inej krajiny na svete. Nedávna konferencia v Tokiu prisľúbila Afganistanu na najbližšie roky 13 miliárd eur pomoci na stabilizáciu a rozvoj, čo je bezprecedentné číslo: vraždením a chudobou zmietaná západná Afrika nemá to šťastie, aby ju Obamova administratíva označila za privilegovaného blízkeho spojenca.
Je to hra o čas. Verejná mienka na Západe  čoraz viac tlačí svoje vlády k tomu, aby túto drahú vojnu, ktorá iba vlani stála 120 miliárd dolárov, ukončili. Bojujú v nej tisíce našich vojakov, no ani po desiatich rokoch sa nerysuje nádej na úplnú porážku Talibanu. Naopak, Taliban je čoraz viac akceptovaný ako partner na dialóg, na neutrálnej pôde v Katare si otvára svoje prvé zahraničné zastúpenie a nemecký diplomat Michael Steiner v Bavorsku vedie už dva roky tajné rokovania s jeho emisárom Syedom Aghom, dlhoročným poradcom jednookého vodcu Talibanu Mullu Omara, ktorý doteraz uniká Spojencom. Rozhovory s „bratmi z Talibanu“, ako ich nazval, už od roku 2004 presadzuje aj prezident Karzáj, podľa ktorého ich líder môže dokonca kandidovať na budúci rok za prezidenta – pod podmienkou, že sa vzdajú ozbrojeného boja. Američania s tým dlho nesúhlasili, ale napokon aj oni začali rozlišovať medzi arabskými džihádistami zo siete al-Káida, ktorí sú zodpovední za útoky z 11. septembra 2001 (tie viedli k invázii do Afganistanu, kde mali úkryt) a islamistickými „študentmi“z Talibanu. Podľa amerických spravodajských analýz  môže byť až 70 percent Talibov reintegrovaných do spoločnosti, pretože ide o mladých mužov bez práce, ktorí bojujú pre peniaze, a nie pre vieru. Podľa týchto analýz iba tisíc bojovníkov, teda asi 5 percent z celkového počtu, tvorí tzv. tvrdé ideologické jadro, neschopné uzavrieť mier. Londýnska konferencia v januári 2010 vytvorila Mierový a reintegračný fond vo výške 140 miliónov dolárov, ktorého cieľom je zapojenie Talibanu do spoločnosti.
A čo na to Taliban? Je nepochybné, že ich sily sú po dvoch desaťročiach bojov zdecimované a ani Pakistan, ich hlavná základňa, už nie je taký ústretový ako kedysi. Tamojšia spravodajská služba ISI hrá dvojitú hru. Považuje za hlavného nepriateľa Indiu a Taliban je pre ňu iba prostriedok vplyvu na západné mocnosti. ISI na jednej strane Taliban toleruje, či dokonca podporuje, na druhej strane dáva informácie o ňom Američanom. V tejto situácii prišiel vrchný veliteľ spojeneckých síl ISAF generál John Allen v roku 2010 s jednoduchou, no riskantnou stratégiou. V piatich krokoch prechodu (označujú sa ako T1 až T5) vojská NATO do decembra 2014 opustia Afganistan, pričom po tomto dátume ostane časť jednotiek iba v poradenskej, nie v bojovej pozícii: celá zodpovednosť by mala prejsť na 220-tisíc príslušníkov afganských branných a bezpečnostných síl ASNF, ktorých dnes Spojenci trénujú a vyzbrojujú. Zvládnu to?  Najväčšie riziko spočíva v tom, že pri takomto jasnom termíne stačí, ak Taliban  bude rok a pol čakať a zhromažďovať sily na ovládnutie krajiny po odchode Spojencov. Slabo strážená
2 500 kilometrov dlhá hranica s Pakistanom, na území ktorého má Taliban výcvikové tábory, im to umožňuje.

.výroba vojakov
„Dlhé roky som bojoval v armáde proti mudžahedínom, dnes sú to moji kolegovia,“ vraví 64-ročný generál Aminnulah Patyani, ktorý velí tréningovému stredisku ANA Camp Alamo pri Kábule. Výcvikom tu už prešlo 7 200 afganských vojakov, z toho 400 vojačiek.
Generál s fúzikmi je zvláštny chlapík. Absolvoval prestížne akadémie, zažil veľa vojen, no vždy stál na strane porazených. V 80. rokoch bojoval za Sovietov proti mudžahedínom, v 90. rokoch spolu s nimi proti Talibanu. Medzitým ho bojovanie unavilo, a tak si otvoril obchod a podnikal. Dlho mu to nevydržalo, v roku 1997 ho mudžahedíni oslovili, aby ich trénoval. Neodmietol. A neodmietol ani prezident Karzáj, keď ho nedávno asi 5-tisíc bývalých mudžahedínov, dnes chlapov vo veku do 50 rokov, požiadalo, že by chceli vstúpiť do armády. „V minulosti sa do ANA infiltrovali militanti. Aby sme to riziko znížili na minimum, regrúti potrebujú odporúčanie staršinov zo svojej komunity alebo dvoch dôstojníkov armády, ktorí tak za nich preberú zodpovednosť,“ vysvetľuje nám generál Patyani.
Keby sme prišli do Campu Alamo pred dvoma rokmi, uvideli by sme koaličných veliteľov, ako trénujú afganských vojakov. Dnes je koaličný poradca v pozadí a afganský tréner v popredí. Pri nástupe je 90 percent regrútov negramotných, po dvanástich týždňoch výcviku vie základné veci prečítať a napísať 87 percent vojakov. Pri osobných rozhovoroch sme sa presvedčili, že armáda je pre nich v prvom rade zdroj na afganské pomery nadštandardného zárobku: priemerný plat vojaka je 165 dolárov. Poraziť Taliban je pre nich až druhotná motivácia. Okrem toho, armáda dá týmto chlapcom a dievčatám výbavu, vzdelanie a zručnosti, ktoré nemohli získať v škole.  V Afganistane totiž naďalej nie je školská dochádzka povinná. „Vyrábame tu vojakov,“ povie nám kanadský veliteľ mnohonárodnostných síl KMTC Peter Wiliams. Presné slová.

.zmierenie a odpustenie
Na záver to najlepšie. Herat s päťtisícročnou históriou civilizácií je prosperujúca provincia na západe krajiny, na hranici s Iránom. Už na prvý pohľad ide o úspešný príbeh: opravené cesty, nové školy a univerzity, ovocné sady, zásoby plynu a ropy, ťažba mramoru na export do Talianska, zásoby lítia v hodnote 5 miliárd dolárov. Guvernér Da´ud Saba je moderný prozápadný človek, ktorý získal vzdelanie hydrogeológa na univerzitách v Kábule, v Bombaji a v Toronte. Prijíma nás v paláci, ktorý kedysi bojovníci Talibanu zničili – nástenné maľby vyhodnotili ako „neislamské“.  Umelci z univerzity ich však reštaurovali a sám guvernér navrhol drevený nábytok. Aj on, podobne ako guvernér Wardaku, prežil niekoľko pokusov o atentát na svoju osobu. „Pred tromi mesiacmi vybuchla na ceste nálož pätnásť minút predtým, ako som prechádzal tým miestom. Vlani tri minúty,“ hovorí Saba.
Útoky guvernéra neodradili od vízie bezpečného a prosperujúceho Heratu. S tromi miliónmi obyvateľov tvorí táto provincia asi 13 percent afganskej populácie, no vytvára sa tu až 18 percent štátneho HDP. Sídli tu 350 stavebných firiem, ktoré pôsobia po celej krajine, zelenina a ovocie sa odtiaľto pravidelnými linkami vozia do Dubaja, vyrastá tu priemyselná zóna, svoje základne tu už vytvorili IT firmy ako IBM alebo Google. O bezpečnosť sa zatiaľ starajú talianski a španielski vojaci ISAF, vďaka 127-miliónovej pôžičke z Talianska sa tu buduje moderné letisko.
Je vôbec niečo, čo tento, takmer idylický proces narušuje? Isteže, otázky bezpečnosti a zmierenia s Talibanom. „Mojou prvou identitou je afganský intelektuál, kmeňová príslušnosť nasleduje až potom. Ako Paštún som za odpustenie. Verím, že každý Afganec, ktorý uznáva ústavu a hodnoty ľudských práv, je vítaný a môže sa zapojiť do politického procesu. Veľmi jasne to nedávno zaznelo aj na stretnutí Veľkej džirgy v Kábule, na ktorom som sa zúčastnil. Nikto sa nechce vrátiť do obdobia vojen a diktatúry. Ako guvernér som viackrát hovoril s miestnymi veliteľmi Talibanu.  Niektorí akceptujú podmienky ukončenia násilia, no iní ešte stále veria, že vybojujú víťazstvo. Sú rukojemníkmi našich susedov,“ povie na záver záhadne guvernér Saba. Je zrejmé, koho tým  myslí – Pakistan a Irán.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite