Po sedemnástich mesiacoch povstania je opozícia na ceste do centra Damasku. Je možné, že režim ešte vydrží pri moci niekoľko mesiacov – alebo už len pár týždňov. Kľúčové sú dnes tri otázky: za akých okolností Asad padne, aká vláda či aký režim ho nahradí a ako tá zmena ovplyvní sýrske okolie.
Sýria susedí s Irakom, Libanonom, Jordánskom, na severe s Tureckom a na juhu s Izraelom. Krajina je tak politicky mimoriadne dôležitá pre rôzne regionálne mocnosti. Posledné desaťročia je najbližším sýrskym spojencom šiítsky Irán, ktorý podporuje prezidenta Asada a jeho mocenský klan alavitov,
náboženskej menšiny, vychádzajúcej zo šiítskeho islamu. Irán prostredníctvom Sýrie financuje protiizraelské hnutia, predovšetkým Hizballáh, ktorý má v Damasku sídlo. Irán by pádom Asada veľa stratil. Opačný záujem má v Sýrii neďaleká Saudská Arábia, najbohatšia krajina arabského sveta a vodca sunitského islamu. Saudi dúfajú, že po páde Asadovho režimu sa k moci v Sýrii dostanú väčšinoví sunniti. A okrem susedného Turecka, ktoré má záujem na pokojnom prechode k postasadovskej Sýrii, je dôležitým faktorom aj vplyv Ruska. Pre Moskvu bol Damask v posledných rokoch jediným spojencom v arabskom svete, a Rusi zatiaľ nemajú alternatívu pre prípad, že Asad padne. S výsledkom sýrskej občianskej vojny tak bude vždy niekto nespokojný. Západ je tu v chúlostivej situácii: Briti a Francúzi boli v oblasti koloniálnymi mocnosťami, Američania boli zapojení vo vojne v Iraku a do ďalšieho konfliktu sa im nechce. Navyše sa takmer nič nevie o sýrskej opozícii a padajú obavy, či by odstránením Asada Západ nepomohol k moci nejakým spojencom al-Káidy. Washington, Londýn a Paríž sa preto snažia aspoň presadiť rezolúciu OSN, odsudzujúcu Asadov režim,
čo by prípadne mohlo otvoriť cestu k vyzbrojeniu opozície a k sankciám OSN; tomu, naopak, v Bezpečnostnej rade bráni Moskva a Peking.
Samotná vojna si medzitým vyžiadala 17-tisíc mŕtvych. Už aj pred minulotýždňovým atentátom na Asadových najbližších spolupracovníkov pôsobili niektoré kroky armády zúfalo, a vojenskí plánovači na Západe si kladú otázku, čo sa stane, ak sýrske velenie siahne po použití chemických a biologických
zbraní – alebo čo sa stane s týmito zbraňami, ak sa Asadov režim zo dňa na deň zrúti.
Prezidentov operačný priestor sa pritom stále zužuje. Dohoda s opozíciou je už vylúčená; možno zostáva ešte nádej na nejakú rýchlo dohodnutú slušnú emigráciu, pravdepodobne kdesi do Ruska – ak by na to vôbec Rusi pristúpili. Inou možnosťou je nasledovať osud Kadáfího a Saddáma a nechať sa odsúdiť na smrť alebo sa nechať po štyridsiatich rokoch vlády Asadovej rodiny, zlynčovať kdesi na úteku z Damasku.
Sýria susedí s Irakom, Libanonom, Jordánskom, na severe s Tureckom a na juhu s Izraelom. Krajina je tak politicky mimoriadne dôležitá pre rôzne regionálne mocnosti. Posledné desaťročia je najbližším sýrskym spojencom šiítsky Irán, ktorý podporuje prezidenta Asada a jeho mocenský klan alavitov,
náboženskej menšiny, vychádzajúcej zo šiítskeho islamu. Irán prostredníctvom Sýrie financuje protiizraelské hnutia, predovšetkým Hizballáh, ktorý má v Damasku sídlo. Irán by pádom Asada veľa stratil. Opačný záujem má v Sýrii neďaleká Saudská Arábia, najbohatšia krajina arabského sveta a vodca sunitského islamu. Saudi dúfajú, že po páde Asadovho režimu sa k moci v Sýrii dostanú väčšinoví sunniti. A okrem susedného Turecka, ktoré má záujem na pokojnom prechode k postasadovskej Sýrii, je dôležitým faktorom aj vplyv Ruska. Pre Moskvu bol Damask v posledných rokoch jediným spojencom v arabskom svete, a Rusi zatiaľ nemajú alternatívu pre prípad, že Asad padne. S výsledkom sýrskej občianskej vojny tak bude vždy niekto nespokojný. Západ je tu v chúlostivej situácii: Briti a Francúzi boli v oblasti koloniálnymi mocnosťami, Američania boli zapojení vo vojne v Iraku a do ďalšieho konfliktu sa im nechce. Navyše sa takmer nič nevie o sýrskej opozícii a padajú obavy, či by odstránením Asada Západ nepomohol k moci nejakým spojencom al-Káidy. Washington, Londýn a Paríž sa preto snažia aspoň presadiť rezolúciu OSN, odsudzujúcu Asadov režim,
čo by prípadne mohlo otvoriť cestu k vyzbrojeniu opozície a k sankciám OSN; tomu, naopak, v Bezpečnostnej rade bráni Moskva a Peking.
Samotná vojna si medzitým vyžiadala 17-tisíc mŕtvych. Už aj pred minulotýždňovým atentátom na Asadových najbližších spolupracovníkov pôsobili niektoré kroky armády zúfalo, a vojenskí plánovači na Západe si kladú otázku, čo sa stane, ak sýrske velenie siahne po použití chemických a biologických
zbraní – alebo čo sa stane s týmito zbraňami, ak sa Asadov režim zo dňa na deň zrúti.
Prezidentov operačný priestor sa pritom stále zužuje. Dohoda s opozíciou je už vylúčená; možno zostáva ešte nádej na nejakú rýchlo dohodnutú slušnú emigráciu, pravdepodobne kdesi do Ruska – ak by na to vôbec Rusi pristúpili. Inou možnosťou je nasledovať osud Kadáfího a Saddáma a nechať sa odsúdiť na smrť alebo sa nechať po štyridsiatich rokoch vlády Asadovej rodiny, zlynčovať kdesi na úteku z Damasku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.