Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

V industriálnej záhrade

.tomáš Slaninka .časopis .hudba

Bratislavský sviatok elektronickej hudby je po dvoch rokoch späť. Vstup bol opatrný k veľkým menám, ale odvážny v produkcii. Ktorou cestou sa Wilsonic vybral a prečo sa oplatilo stráviť dva dni v jeho spoločnosti?

Základným pilierom festivalu Wilsonic bola už od jeho počiatkov schopnosť organizátorov priviesť na Slovensko kvalitných interpretov, ktorí sa práve menili na veľké hviezdy. Slogan festivalu „odrážanie budúcnosti” nie je len chytľavou frázou, ale misiou organizátorov hľadať a sprostredkovávať tú „the next big thing.” Umelci ako M83, Koop alebo Bonobo by sa bez tohto festivalu na našich pódiách zjavili len ťažko.

.objavovanie, žúr, komunita
Účinok festivalu zvykol byť dvojaký. Časť poslucháčov chcela zažiť svojich favoritov alternatívnej scény, ktorých bolo viac než náročné stretnúť v našom regióne a časť sa prišla zoznámiť s niečím úplne novým, čo v bežných rádiách nepočuť. Stovky ľudí tu objavili Parova Stelara, Soap&Skin či Nôze a otvorili sa im brány do nových hudobných svetov.
Druhým pilierom je s niekoľkými výnimkami špecializácia na súčasnú elektroniku. Klubový house a techno, temne pulzujúci dubstep, krkolomné IDM (inteligentná tančená hudba), vzdorovito abstraktná avantgarda. Návštevník sa vždy mohol spoľahnúť, že dostane to, čo chce, len to nevie pomenovať. Celé je to vlastne jeden veľký žúr, ibaže akýsi elegantnejší a sofistikovanejší. Organizátori si dávajú záležať na forme a celkovom imidži udalosti, aby sa nepretvorila na diskotéku, ale ostala eklekticky orientovaným sviatkom elektroniky.
Posledným, a nemenej podstatným nosným stĺpom tohto festivalu je odvaha riskovať. Zameriavať sa len na jeden žáner, a tým pádom aj jedinú subkultúru, môže smerovať k stagnácii, a tak si za svojich desať ročníkov prešiel Wilsonic mnohými zmenami. Od lokalít cez veľkosť až po vynechané roky, keď prevážila finančná tieseň. Tak či tak, väčšinou boli tie najviditeľnejšie prekvapenia práve tie hudobné – okrem klubovej scény priviedol Tibor Holoda so svojim tímom na festival aj modernú bossa novu (Nouvelle Vague), džezový orchester (The Heritage Orchestra), akustický folk (Erik Sumo), alebo postrock (For a Minor Reflection).
Otváranie sa novým žánrom a nepoznaným chutiam prilákalo aj ľudí, ktorí si pred takzvane „pokročilou hudbou” (aké snobské pomenovanie!) držia radšej odstup. Wilsonic sa v druhej polovici nultých rokov otvoril hudbe a poslucháčom a narástol. Týmto spôsobom, ktorý nikoho nevylúčil, no prirodzene selektoval umelcov, sa stala táto mestská dvojdňová šnúra koncertov komunitnou záležitosťou. Spojil ľudí, ktorí si potrpia na dobrú hudbu a neboja sa kritizovať aj vtedy, keď je dav spokojný.
Napriek tomu zápasí Wilsonic s finančnými ťažkosťami a s nezáujmom sponzorov, bez ktorých je ťažké dlhodobo fungovať. Sponzori chcú čísla návštevníkov, nie ich vyprofilovanosť a špecializovaný festival ich na Slovensku nedokáže zabezpečiť. Marketingovým paradoxom je, že najtvrdším orieškom predajcov je polapiť inteligentných produktívnych mužov vo veku 25 až 40, ktorí tvorili na festivale takmer presnú polovicu. Napriek tomu sa nikto do sponzoringu nevrhol.

.príjemne, hoci bez headlinera
Tento rok bol tiež tak trocha experimentom, ibaže v inom význame. Festival, pomenovaný po Wilsonovom meste, musel oželieť posledné dva ročníky a vrátil sa tak po relatívne dlhej pauze. Wilsonic 2012 bol zverejnený až na poslednú chvíľu, čím utrpelo všeobecné povedomie o akcii a pravdepodobne sa spolupodpísalo na útlejšom publiku. Práve to si však návštevníci pochvaľovali. Žiadne zástupy čakajúce na čokoľvek od hygienických zariadení, ktoré boli, mimochodom, veľmi dobre zabezpečené, cez pivo až po vstup do klubu. Festival sa vyznačoval dostatočným priestorom pre každého, čo mu umožnilo dýchať naplno.
S priestrannosťou a životným priestorom je veľmi úzko previazaný výborný výber lokality. Industriálne pôsobiaca budova Design Factory v oblasti bývalých fabrík a tovární príznačne ladila s artificiálnymi zvukmi mašiniek, ktoré uzreli svetlo sveta v podobne minimalistických a automatizovaných fabrikách. Príjemným kontrastom bola zelená plocha za objektom, ktorá sa stala podkladom pre tohtoročný slogan „nájdem ťa v záhrade”, prevzatý zo skladby Chrisa Clarka, jedného z headlinerov. Skvelo s ním ladili aj štýlové vizuály vytvorené kreatívcom Matúšom Bence. Detaily robia veľké veci a práve dôraz na zdanlivé drobnosti spôsobil, že organizácia festivalu bola častokrát lepšia než vystúpenia umelcov. Výber občerstvenia, rozumná miera ochranky, čistota a príjemné prostredie učarovali všetkým prítomným.
V ohľade priestrannosti a súčasnej útlosti sa akcia vrátila skôr naspäť k svojim koreňom, keď bola tajomstvom niekoľkých stoviek zasvätených. Pocit spolupatričnosti a príslušnosti k jednej komunite, tvorenej individualitami, sa niesol celým festivalom. Akoby všetci dúfali, že ešte vždy je možné udržať sa nad vodou a stretnúť sa tu opäť o rok. Ak sa však táto komunita neotvorí novým ľudom, respektíve, ak sa takíto ľudia nenájdu, len ťažko prežije. Viacerí priatelia boli prekvapení nedostatočným zastúpením najmladšej generácie, ktorá zvykla tvoriť markantnú časť.
Hlavnou príčinou bola určite absencia headlinera, ktorý by bol známy pre väčšiu skupinu poslucháčov indie scény, alebo Rádia_FM. Akokoľvek kvalitní boli tohtoroční umelci, žiadne meno nekričalo z plagátov tak ako Nouvelle Vague alebo Moderat v minulých rokoch. Veľké mená priťahujú pozornosť nerozhodnutých a nepresvedčených a festivaly potrebujú na svoje prežitie aj túto skupinu divákov. Mnohí z nich po očarujúcom zážitku, o ktoré na Wilsonicu nie je núdza, naozaj „konvertujú.” Cesta väčších, a samozrejme, aj drahších mien je cestou prežitia.
Medzi hlavné ťaháky patril Chris Clark, ktorý sa na tejto akcii objavil už v roku 2008 a počas nedeľného svitania polámal telá niekoľkých stoviek vytrvalcov. Nečudo, že nároky na jeho DJ-ský set boli najväčšie v rámci piatkovej noci. Premenlivá a pokrivená elektronika s podtónmi industriálnej tradície však bola pre mnohých priveľmi fragmentálna, nekonzistentná, ba priam až únavná, a tak najúspešnejšími momentmi boli návraty k prelomovým albumom Body Riddle a Turning Dragon z polovice minulej dekády. Oveľa úspešnejší návrat vykonal Američan Daedelus, ktorý šiel klasickejšou cestou miešania vlastnej bombastickej produkcie s trackmi svojich súčasníkov. Korunu tejto zábavnej diskotéke nasadil svojím tradičným vzhľadom karikatúry francúzskeho záletníka. Jeho krajan Machinedrum sa na tom istom pódiu rovnako postaral o jeden z najpresvedčivejších tanečných zážitkov.
Experimentálnejšie orientované srdcia sa však naplno rozbúchali až pri akusticko-elektronickom koncerte rakúskej trojice Elektro Guzzi, ktorá vytvára povestne mechanický a chladný zvuk techna použitím tradičných bicích, gitary a basy. Minimalistický prístup tria vyústil do veľmi živého a presvedčivého vrcholu druhého večera a pravdepodobne aj celého festivalu.
Osviežujúcim faktom bolo silné zastúpenie slovenskej elektronickej scény, ktorá obsadila neveľký priestor Design Factory. Vzduchu bolo síce málo, no autentických a objavných vystúpení o to viac. Hneď v piatok otvoril tento priestor Maroš Sabo, vystupujúci ako Abnormal, svojimi zasnenými plochami na jednotku. Nesklamal ani Karaoke Tundra, takmer už inventár tejto akcie, ktorý hral svoju zmes bassu a glitchu oveľa zaujímavejšie a premenlivejšie, než práve vystupujúci, ľúbivo nudný headliner Henrik Schwarz. Je potešujúce, že malé slovenské vydavateľstvá Exitab alebo Gergaz úspešne a zaslúžene konkurovali známejšej a viac promovanej produkcii zahraničných hostí.
S umelcami, ktorí sa sem chcú vrátiť, silnou domácou scénou a komunitou poslucháčov by Wilsonic mohol opäť vyrásť do krásy. Tento rok festival pravdepodobne musel urobiť malý krok vzad preto, aby mohol v najbližšom čase urobiť o to väčší krok vpred. Potenciál, značku a organizáciu má jedinečnú, už len presvedčiť viac ľudí, že tie dva dni prinesú zážitky, aké si neodnesú zo žiadneho iného festivalu.

Wilsonic, 15. – 16. jún, Design Factory, Bratislava.

Autor je spolupracovník .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite