Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Fajčiť zakázané

.časopis .téma

Zrejme ani Slovensko neminie zákon zakazujúci fajčiť v

Zrejme ani Slovensko neminie zákon zakazujúci fajčiť v reštauráciách a puboch. Pred definitívnym vyhnaním fajčiarskeho dymu aj z týchto verejných priestorov sa však treba ešte nadýchnuť na otázku: nezachádzame priďaleko?

Európska únia má v tom jasno. Keby to záviselo od komisára pre zdravie Markosa Kyprianou, za nefajčiarsku zónu by bola vyhlásená celá Únia. Na Slovensku pred dvoma rokmi narazil s podobným predsavzatím na odpor svojich kolegov vo vláde minister zdravotníctva Rudolf Zajac. Fakt, že ešte nie sme ako Íri, Briti, Taliani či Švédi s Dánmi z dnešných vládnych predstaviteľov najviac trápi vicepremiéra Dušana Čaploviča. Menšina fajčiarov a väčšina majiteľov reštaurácií a pubov sa však nemá veľmi na čo tešiť: podľa legislatívneho plánu vlády by mala prísť novela zákona o ochrane nefajčiarov na pretras približne o rok a je dosť reálne, že aj Slováci rozšíria rady európskych „protifajčiarov“. Keďže sa píše rok 2007, ktorý EÚ vyhlásila za rok rovných príležitostí a boja proti diskriminácii všetkých foriem, je vhodný okamih pripomenúť si najdiskriminovanejšiu menšinu týchto čias – fajčiarov.

.riziková aktivita
Prirodzene, také jednoduché to nie je. Fajčenie nikotínu mnohí jeho užívatelia nepociťujú len ako radostný krátkodobý pôžitok spojený  s odbúraním stresu či nabudením ducha, ale ako naučený zlozvyk, ktorý im poškodzuje zdravie a ide hlboko do peňaženky. Tým viac, že medzi fajčiarmi prevažujú ľudia s nižším vzdelaním a nižšími príjmami. Mnohým sa tohto zlozvyku napriek opakovanému úsiliu nedarí zbaviť a vystavujú sa tak štatisticky významnému riziku, že zomrú skôr na rakovinu či kardiovaskulárne ochorenia. To je všetko pravda – fajčenie je riziková aktivita a tabak je z pohľadu zdravia najškodlivejším legálnym spotrebným produktom. V odbornej literatúre sa vedie spor, nakoľko je fajčenie racionálnou činnosťou, ktorú môže fajčiar sám z vlastnej vôle ukončiť a nakoľko podlieha časovej nekonzistentnosti svojich preferencií – raz s tým chce prestať a onedlho v slabej chvíli cigaretke opäť podľahne. Je isté, že fajčenie vzhľadom na danosť zvanú závislosť sotva možno vydávať za triumf slobodnej vôle. Je teda legitímne, aby štát aktívne pomáhal fajčiarom zbavovať sa tohto škodlivého návyku? Moderná odpoveď znie: áno, a nielen kvôli samotným fajčiarom, ale aj a najmä v mene ochrany nefajčiarov.

.protifajčiarska tradícia
Obmedzenia uvaľované na tabak sú známe už z histórie. Indiánsky import z pokolumbovskej éry mal v 16. storočí veľa neprajníkov. Pápež Urban VII. hrozil, že bude exkomunikovaný každý, kto si bude užívať tabakovej slasti v priestoroch kostolov. Neskôr anglický kráľ Jakub I. vyhlásil, že fajčenie je „škodlivé na mozog a nebezpečné pre pľúca“ a daň na tabak nariadil zvýšiť o 1 000 percent. V 18. storočí bolo v niektorých európskych mestách ako Berlín fajčenie úplne zakázané. V revolučnej polovici 19. storočia však zákazy padli a začalo sa fajčiť  nielen slobodne, ale aj intenzívne. Prvou krajinou moderných dejín, ktorá vyhlásila nikotínu vojnu, bolo nacistické Nemecko. Pre Adolfa Hitlera bol tabak „jedom na rasu“ a vzostup národného socializmu odôvodňoval tým, že v roku 1919 hodil svoje posledné cigarety do Dunaja. Nemecko bolo oblepené plagátmi ukazujúcimi na ďalšieho nepriateľa národa a rasy a nacisti nepristúpili na úplný zákaz zrejme z obavy, že by prišli o daňové príjmy. A zrejme aj pre nevôľu šéfa propagandy Goebbelsa, inak fajčiara. Hitler takisto podporoval výskum o škodlivosti fajčenia a jeho kancelária venovala univerzite v Jene 100-tisíc ríšskych mariek na založenie „Inštitútu pre výskum nebezpečenstva tabaku“. Dnes sa vie málo o tom, že práve Hitlerom podporovaní vedci nad všetku pochybnosť preukázali spojitosť medzi konzumom tabaku a rakovinou. Po vojne však ich práce ostali v šuplíku – nechválili sa nimi Nemci ani sami vedci. Aj preto sa vedecké prvenstvo v preukázaní škodlivosti ušlo v 50. rokoch Američanom. To však boli ešte časy, keď sa na fajčenie hľadelo skôr ako na oslavu pôžitkárskej slobody a tabakový priemysel si pri útokoch naň vypomáhal slovami ako „tabakový fašizmus“. Časom sa však dostal do defenzívy – tisícky štúdií skúmajúcich vplyv cigaretového dymu na zdravie aktívnych aj pasívnych fajčiarov dali najmä v USA vzniknúť mimoriadne hlučnej protifajčiarskej loby. Logicky vyvstal tlak na prijímanie opatrení v záujme fajčiarov aj spoločnosti. Lenže nie je opatrenie ako opatrenie.


.nefajčiarsky tretí sektor
To, že dnes už nikde vo vyspelom svete neexistuje fajčiar, ktorý by nevedel o rizikách svojho neduhu, je úspech, o ktorý sa legislatívou (nápisy na škatuľkách) a osvetovými kampaňami významne pričinili štátne aparáty. Na fajčiarov dnes myslia aj priority Európskej únie, ktoré sú podporované z rôznych fondov a grantov. Na protifajčiarske kampane a osvetu dnes možno na Slovensku získať prostriedky aj zo štátneho Protidrogového fondu, z programov OSN či od farmaceutických firiem. Kto sa dnes drží tejto témy, má možnosť realizovať sa. Má to iba jeden háčik.
Aj euroúniové nariadenia, aj podpísané dohovory so Svetovou zdravotníckou organizáciou a doteraz prijatá národná legislatíva už tak striktne obmedzujú fajčiarov, že na protifajčiarske kampane neostáva veľa tém ani priestoru. Vlastné kampane či osvetové programy majú aj 
štátne inštitúcie (Úrad verejného zdravotníctva), Európska komisia (dlhodobá intenzívna kampaň Help – za život bez tabaku). Protifajčiarske poradne a odborníkov majú farmaceutické firmy, ktoré vyrábajú prostriedky na odučenie sa od fajčenia. No a paradoxne podrobné informácie o škodlivosti fajčenia sa už dnes človek dozvie aj priamo na internetových stránkach tabakových firiem. Čo teda ostáva mimovládnemu sektoru?
Peter Šťastný vedie už štyri roky občianske združenie Stop fajčeniu. On aj programová riaditeľka Jana Potúčková sú v združení zamestnaní na plný úväzok. Ich maličká kancelária je plná rôznych letáčikov, brožúr či osvetových materiálov. Zameriavajú sa najmä na deti, pre ktoré organizujú Súťaž nefajčiarskych tried. Triedy sa zaviažu, že počas súťaže nebudú šesť mesiacov fajčiť, povolené sú len 2 percentá fajčiarov v triede. Zaujímavé je, že súťaž stojí na dôvere – žiaci sami majú pravidelne informovať svojho učiteľa, či v danom období fajčili, alebo nie. Učiteľ každý mesiac vyplní hlásenie a pošle ho organizátorom. Po prvom ročníku, keď súťažilo 109 škôl, sa vlani zapojilo už len 66 škôl. Programová šéfka Potúčková kritizuje ministerstvo školstva, že ich súťaž, ktorá funguje vo viacerých štátoch EÚ, nepodporuje. Preto združenia s touto témou nemôžu preraziť do väčšieho množstva škôl, kde je už veľká konkurencia ponúk rôznych mimovládnych združení,  podobne lobujúcich za svoje agendy. Školy si môžu vybrať – od multikultúrnej, rozvojovej či sexuálnej výchovy cez ekologické projekty až po nefajčiarsku kampaň. Je správne, aby školám ministerstvo nariaďovalo, ktorú agendu majú povinnú? Treba prikazovať školám rôzne aktivistické projekty prostredníctvom nadriadených orgánov? Nie je cestou skôr väčšia voľnosť škôl pri tvorbe vzdelávacích programov?

.kde je maximum
Peter Šťastný kritizuje štát aj za to, že sa dostatočne nevenuje prevencii všetkých druhých závislostí, že je v tejto oblasti pasívny, hoci pripúšťa, že práve vďaka tomu sa otvára priestor na fungovanie mimovládneho sektora. Na otázku, v čom konkrétne je ešte štátny boj proti fajčeniu nedokonalý, uvádzajú obaja predstavitelia združenia najmä to, že nefunguje vymožiteľnosť zákona ochraňujúceho nefajčiarov. „Napríklad fajčenie na zastávke,“ pripomína Jana Potúčková. „U nás sa nesmie fajčiť štyri metre od zastávky. Ale skúste napomenúť niekoho, kto fajčí na zastávke – buď dostanete po ústach, alebo vám povie dokážte mi to.“ Šťastný dodáva: „V tom nefunguje ani kontrola, ani represia. Štát by mal určiť, čia je kompetencia kontrolovať vymožiteľnosť zákona. Zodpovedná by mala byť obec. Tá si môže zriadiť obecnú políciu a nariadiť jej, aby túto vec kontrolovala. Netreba to preháňať, ale musí tu byť vidieť človeka, ktorý kontroluje porušenie zákona – teda fajčenie na verejných miestach.“
Združenie Stop fajčeniu kritizuje štát aj za ďalšiu vec – za to, že medzi diagnózami, ktoré preplácajú zdravotné poisťovne, nie je liečba závislosti od fajčenia, tak ako to je v prípade alkoholu či tvrdých drog. Šťastný prízvukuje, že netreba robiť veľký rozdiel medzi nelegálnymi drogami a fajčením. „Deštrukciu tela fajčiara len nie je dlhé roky navonok vidieť a keď sa prejaví, veľmi často je už neskoro.“
Predstava protifajčiarskych aktivistov je prirodzene našponovaná na maximum. Je diskutabilné, či si dnes väčšina občanov myslí, že obecní policajti či štátni policajti by sa mali sústrediť na kontrolu a represiu fajčiarov na autobusových zastávkach, alebo či nemajú robiť niečo užitočnejšie. Alebo či väčšina platiteľov zdravotných odvodov súhlasí s tým, že solidárne budú platiť svojim spoluobčanom – fajčiarom liečbu závislosti od nikotínu. Najmä v situácii, keď si do nemocnice musíme doniesť aj teplomer, lyžičku a toaletný papier. 

.prečo?
V každom prípade, dnes je ťažko predstaviteľné, čo viac by ešte štáty mohli v rámci úlohy informovať spotrebiteľa urobiť, aby dôsledky neboli  kontraproduktívne. Výskumy hovoria, že ľudia škodlivé dosahy fajčenia často preceňujú. Britský The Economist uviedol, že po agresívnej antifajčiarskej kampani v americkom štáte Massachussetts vzrástol počet fajčiarov medzi tínedžermi, ktorých varovanie pred nebezpečnou drogou skôr navnadilo než odpudilo. Tabakové produkty sú sankcionované tým, že ich výrobca už de facto nemôže propagovať v reklame. Fajčiarom štát „pomáha“ a producentom „škodí“ aj tým, že vyrubuje na cigarety špeciálne vysoké dane – na Slovensku tak ročne zaplatia vyše 11 miliárd korún, čo prevyšuje sumu určenú na liečenie chorôb spôsobených fajčením. Vysoké ceny tak motivujú fajčiarov zbaviť sa zlozvyku a vysoké dane spôsobujú, že spoločnosť ako celok na nich nedopláca. Štát takisto zakázal fajčenie na mnohých verejných miestach, najmä takých, ktoré vlastní on či samospráva (nemocnice, školy, múzeá, zástavky...) a obmedzil aj súkromných vlastníkov, keďže sa dnes nesmie fajčiť v reštauráciách a puboch, ktoré nemajú oddelenú miestnosť. Tieto uvedené opatrenia sú predmetom celospoločenskej zhody a sú prijateľnou daňou za to, čo fajčenie so sebou obnáša. Ale prečo ísť ďalej? Prečo zakázať všetkým majiteľom reštaurácií a pubom, že pod hrozbou sankcie nesmú vpustiť medzi seba zákazníka so zapálenou cigaretou? Prečo v mene ochrany už dnes chránených nefajčiarov zotierať hranice medzi verejnou a súkromnou sférou? Pohnútkam na ďalšie reštrikcie by sa dalo rozumieť, keby podiel fajčiarov stúpal. To sa však nedeje. V Británii, ktorá prikročila k zákazom, dnes fajčí asi pätina mužov, kým pred 50 rokmi to boli dve tretiny. Na Slovensku fajčilo podľa údajov Štatistického úradu minulý rok 38 percent dospelej populácie (25 percent pravidelných, 13 percent príležitostných), kým v roku 2000 ich bolo 46 percent, teda o 8 percent viac.

.ide aj o deti?
Navyše, údaje z krajín, ktoré tento typ zákazu zaviedli, ukazujú, že po počiatočnom väčšom poklese predaja cigariet sa jeho úroveň začne približovať k obdobiu spred zákazu. Z toho vyplýva, že sa fajčí aj naďalej, len o čosi menej. A z toho vyplýva ďalší problém. Podľa minuloročnej štúdie Jeroma Adda a Francesky Cornaglie z University College London 
vedie taký zákaz k nezamýšľaným dôsledkom: povedané jednoducho, fajčiari spotrebu cigariet presúvajú z verejných miest do svojich súkromných príbytkov, a teda pasívnemu fajčeniu sú väčšmi než predtým vystavené deti. Bude štát zakazovať fajčenie aj doma? To, čo vyzerá v dnešnej verejnej diskusii ako sci-fi, už existuje ako téma v americkej Californii, ktorá patrí k priekopníkom protifajčiarskych zákazov. Podľa denníka USA Today v dvoch kalifornských mestách zvažujú miestni predstavitelia aj túto možnosť. A na city môžu hrať ešte viac než v prípade nefajčiarskych návštevníkov pubov – ide predsa o blaho detí...

.martin Hanus, .eva Čobejová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite