Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Eldorádo

.časopis .veda

Alchymistom sa to nepodarilo, conquistadorom áno. Neobjavili síce kameň mudrcov, ale objavili miesta, kde si mohli nabrať zlata, koľko len dokázali odniesť. Keď všetko odniesli, začali hľadať ďalšie také miesto. To najbájnejšie však nikdy nenašli.

Dnes vieme presne, kde Eldorádo leží a vieme aj to, že zlata sa tam našlo naozaj veľa. Leží v Kalifornii, na západných svahoch Sierry Nevada, kde vzniklo v dôsledku zlatej horúčky v polovici 19. storočia. Ale to nie je to skutočné Eldorádo, to sa len podľa neho volá.
To skutočné Eldorádo je neskutočné. Vzniklo v polovici 16. storočia a postupne sa rozrastalo z malého mesta na mesto veľké, potom na kráľovstvo a neskôr dokonca na mocnú ríšu. V priebehu tohto búrlivého rozvoja sa ustavične menila jeho poloha a zároveň rástlo jeho bohatstvo (ktoré bolo už na začiatku nesmierne). A hoci to všetko sa dialo len v ľudskej fantázii, hľadanie Eldoráda bolo často veľmi skutočné.

.zlato
V roku 1541 vyrazila z územia dnešného Ekvádora výprava niekoľkých stoviek Španielov a niekoľkých tisícok Indiánov vedená Franciscom de Orellana a Gonzalom Pizzarom (nevlastným bratom Francisca Pizzara). Cieľom výpravy bolo nájsť legendárne údolie plné škorice a zlata, ktoré malo ležať niekde na východe. Namiesto škorice a zlata (nehovoriac o ženách, ktoré určite hľadali tiež) našli hlad, choroby a húfy nepriateľských kmeňov (pričom za úspech sa zrejme nedá považovať ani stretnutie so ženskými oddielmi, ktoré na nich útočili v jednom z najdramatickejších bojov celej výpravy).
V tom istom roku vyrazil hľadať zlaté mesto na území dnešnej Venezuely nemecký šľachtic Philipp von Hutten. Našiel približne to isté, čo Španieli. O polstoročie neskôr hľadal v tejto oblasti Eldorádo anglický dvoran Walter Rayleigh (ten, podľa ktorého sa volá hlavné mesto Severnej Karolíny). Bol o poznanie úspešnejší ako jeho predchodcovia. Jeho výprava nebola zdecimovaná tak ako tie predchádzajúce, a navyše sa vďaka nemu dostalo na mapy jazero Parime, na ktorého brehoch vraj Eldorádo voľakedy stálo.
Na mapách vydržalo toto jazero asi 150 rokov, až kým ho odtiaľ nevymazal Alexander von Humboldt (ten, podľa ktorého sa dnes volá berlínska univerzita). Humboldt podrobne zmapoval celé územie a dospel k názoru, že Rayleigho jazero je len fikcia. Mohlo by sa zdať, že tým pochoval aj celú legendu zlatého mesta, ale v skutočnosti sa s jeho menom viaže skôr výrazné posilnenie tejto legendy. To však súvisí s celkom iným jazerom.

.pozlátko
Ak chceme nájsť legendárne miesto, je celkom rozumné začať preskúmaním legendy a jej pôvodu. V prípade Eldoráda sa za zdroj legendy považuje korunovačný rituál indiánov žijúcich na území dnešnej Kolumbie. Podľa ústneho podania domorodcov prebiehal iniciačný obrad nového panovníka tak, že celé jeho telo pokryli zlatým prachom a na záver ceremoniálu odplával na plti do stredu jazera, kde zo seba zlato zmyl a zároveň nahádzal do vody množstvo zlatých šperkov ako obetu božstvu, sídliacemu vo vode.
Španielske slovo „el dorado“ znamená práve „zlatý muž“ respektíve „pozlátený muž“. Pôvodne sa teda legenda týkala človeka a bola podľa všetkého pravdivá (v čase španielskeho dobýjania Južnej Ameriky žilo zrejme ešte veľa priamych svedkov poslednej korunovácie, takže ústne podanie sa dá považovať za pomerne dôveryhodné). Až neskôr sa z pozláteného človeka stalo zlaté mesto.
Hľadanie tohto zlatého mesta prebiehalo, ako sme už spomínali, najmä formou dobrodružných a nebezpečných expedícií do nepreskúmaných tropických oblastí. Boli však aj ľudia, ktorí si vytýčili menej ambiciózny, ale realistickejší cieľ. Vychádzali z toho, že hoci z legendy nevyplýva existencia zlatého mesta, vyplýva z neho existencia jazera, na dne ktorého sa nachádza celkom slušné množstvo zlatých šperkov.
Takýto prístup mal jednu veľkú výhodu – jazero nebolo treba hľadať. Niektoré zdroje totiž priamo uvádzali, že išlo o jazero Guatavita na území dnešnej Kolumbie (asi hodinu jazdy od hlavného mesta Bogoty). Prvý pokus o vypustenie tohto jazera uskutočnili už v roku 1545 Lázaro Fonte a Hernán Perez de Quesada. Počas obdobia sucha vytvorili ľudskú reťaz a začali vylievať vodu z jazera pomocou vedier. Za tri mesiace sa im podarilo znížiť hladinu asi o tri metre. Podľa dobových správ dokonca aj našli nezanedbateľné množstvo zlata.
V roku 1580 sa pustil do boja s jazerom Antonio de Sepúlveda. Za pomoci niekoľkých tisícok indiánskych robotníkov dal vykopať na jednej strane jazera žľab, ktorým začal postupne jazero vypúšťať. Keď znížil hladinu o takmer dvadsať metrov, žľab sa zrútil, ale dovtedy vraj stačili Sepúveldovi ľudia zozbierať z dna opäť celkom slušné množstvo zlata.
V roku 1801 navštívil jazero Alexander von Humboldt, prezrel si pozostatky po Sepúveldovom žľabe a po návrate do Európy urobil drobný výpočet (rádový odhad) množstva zlata, ktoré by ešte mohlo byť v jazere. Vyšlo mu okolo 300 miliónov dolárov. Dosť na to, aby záujem o Eldorádo opäť raz nabral na intenzite.
V roku 1898 sa konečne podarilo jazero úplne vypustiť. Na dne nebolo zlato, ale blato. Také hlboké, že dno sa vôbec nedalo preskúmať. Bolo treba čakať, kým sa blato na slnku nevysuší, lenže keď sa horná vrstva vysušila, tak stvrdla na kameň. Celkovo sa našlo zlato v hodnote 500 libier (tento údaj je podľa všetkého spoľahlivý, nález bol neskôr vydražený v Sotheby’s).

.mapa
A prečo o tom všetkom píšeme v rubrike .veda? Nuž, objaviteľské cesty majú veľmi úzky vzťah ku geografii, vypúšťanie jazera je istá forma archeológie a celé je to pomerne zaujímavou súčasťou histórie. V skutočnosti nám však nejde ani o jednu z týchto vied, ide nám o kartografiu.
Keď sa Francisco de Orellana po neúspešnom hľadaní Eldoráda pustil so svojimi mužmi na ústupovú riečnu plavbu pred nástrahami tropickej džungle, netušil, že podá ako prvý správu o rieke, ktorú pred ním nijaký Európan nesplavil. Keď sa španielsky kráľ Carlos I. dočítal o tejto plavbe a o ozbrojených ženách, pred ktorými muži unikali, nazval rieku Amazonkou. Predtým na mapách nebola, teraz sa tam dostala. A na rozdiel od jazera Parime už na nich zostala.
Orellana neobjavil Eldorádo, ale objavil Amazonku. Tak ako mnohí pred ním aj po ňom, našiel niečo celkom iné, než hľadal. Ale to je pri našom poznávaní sveta skôr pravidlo než výnimka. A nech už boli motivácie Orellanu alebo iných cestovateľov do neprebádaných končín akékoľvek, jeden výsledok mali vždy rovnaký. Ak prežili a vrátili sa, podali správu o dovtedy neznámych častiach sveta. Iní ľudia zbierali a triedili ich informácie, až napokon vytvorili obraz neznámeho, ktoré sa stalo známym. Vytvorili mapu.
Mapa je jeden z najúžasnejších ľudských výtvorov. Mapy sú krásne, sú vzrušujúce a okrem týchto dvoch skvelých vlastností majú ešte jednu, tiež nie bezvýznamnú – sú užitočné. Málokedy si to uvedomujeme, ale práve mapy tvoria mentálny základ našich predstáv o svete. Bez máp by sme si len ťažko vedeli predstaviť krajinu, svetadiel, celý svet.
Ale v skutočnosti nám nejde ani o kartografiu. Ide nám o vedu ako takú – kartografia je len alegóriou. Mapa je skvelým príkladom vedeckého obrazu sveta. Je to niečo, čo síce nepostihuje všetky detaily, ale na danom stupni poznania zachytáva všetko podstatné. Je to niečo, čo je z povahy veci nepresné, ale môžeme to spresňovať. Je to niečo, bez čoho by sme sa vo svete len ťažko orientovali. Je to niečo, čo je výsledkom poctivého zberu plodov práce mnohých ľudí. Niečo, čo ľudia robia pre iných ľudí. Je to niečo krásne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite