Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zrod moci Viktora Orbána

.paul Lendvai .časopis .klub

Strana Viktora Orbána získala v roku 1994 vo voľbách podporu iba sedem percent voličov. Čo sa stalo, že sa z tejto okrajovej liberálnej strany stala najmocnejšia strana Maďarska? Píše Paul Lendvai.

Vlastnou senzáciou tretích slobodných volieb po prevrate nebola v percentách vyjadrená, relatívne tesná porážka socialistov (MSzP) – v máji 1998 to bol ešte nedávno nepredstaviteľný vzostup Zväzu mladých demokratov (Fidesz). Strana, ktorá bola v roku 1990 a 1994 najslabším zoskupením v parlamente, sa stala dominujúcou politickou silou.
Socialistom sa síce podarilo v prvom kole voľby jednotnej kandidátky presadiť (32,5 percenta) na vedúcom mieste pred Fideszom (28,8 percenta), ale už vtedy rozdelenie hlasov ukázalo jasnú väčšinu pravice (54,5 percenta). V druhom kole dokázal Fidesz s podporou ostatných pravicových strán vo volebných okrskoch počet svojich mandátov zvýšiť na 148, teda sedemnásobne viac! Spolu s opäť posilnenými maloroľníkmi (48 mandátov) a zvyškovým MDF (19) vytvoril Viktor Orbán pravicovo-konzervatívnu koaličnú vládu so silnou absolútnou väčšinou. Na podporu 14 poslancov pravicovej extrémistickej a antisemitskej strany MIÉP, založenej Istvánom Csurkom, nebol odkázaný.
Vo svojich 35 rokoch sa stal Viktor Orbán najmladším ministerským predsedom v maďarských dejinách. Neskrotnou mocibažnosťou hnanému mladému politikovi sa podarilo svojou mimoriadnou osobnou výkonnosťou a veľkým taktickým nadaním vyčarovať po páde vládnuceho Maďarského demokratického fóra (MDF) na jeho ruinách novú víťaznú stranu. Kto by bol dokázal predpovedať Orbánovi takú kariéru, keď 30. marca 1988 krátko pred polnocou založil s 36 kolegami zo štúdií Zväz mladých demokratov (Fidesz) ako samostatnú mládežnícku organizáciu vo veľkej sále budapeštianskeho Právnického kolégia? To, čo sa v nasledujúcich dvoch desaťročiach stalo s Orbánom a jeho stranou, nám stále znova pripomína nadčasová relevancia napomínania amerického historika nacionalizmu Hansa Kohna, ktorý emigroval z Rakúska, o dejinách ako „otvorenom procese, v ktorom sa kedykoľvek môže stať nepredvídané, nečakané“.
Najdôležitejším kľúčom k bezpríkladnému vzostupu najslabšej parlamentnej strany po dvoch porážkach bolo nepochybne cieľavedomé a majstrovské, ako aj bezohľadné zvrtnutie doprava. Orbán s hŕstkou najbližších priateľov pretváral od roku 1994 krok za krokom a čoraz úspešnejšie bývalé hnutie mladých revolucionárov s demokratickým základom na charizmatickú vodcovskú stranu. Na miesto radikálno-liberálnej rétoriky a aj navonok pestovaného protimeštiackeho afektu nastúpil v duchovnej podstate kĺzavý a neskôr zrýchlený prechod ku kedysi zakazovaným konzervatívnym hodnotám, k spoločnému vystúpeniu s katolíckou a protestantskou cirkvou a predovšetkým s vedomým narábaním s mýtom maďarského národa voči ľavicovým a liberálnym politickým rivalom.

.čomu Orban verí?
Po odštiepení slabého liberálneho krídla, vedeného jeho populárnym rivalom Gáborom Fodorom, a pripojením tejto skupiny k liberálnej SzDSz v októbri 1993, upevnil Orbán svoju kontrolu nad Fideszom a využil svoju jedinú realistickú šancu na budúci úspech: pravicovo-konzervatívnu, národno-populistickú opciu. Tak vytkol sociálno-liberálnej vláde v apríli 1995 po šokovom účinku drastických úsporných opatrení („Bokrosov balíček“), že ľudí zmiatla a nezastupuje maďarských voličov, ale medzinárodné finančné mocenské centrá. O dva roky neskôr zašiel ešte ďalej a v jednej programovej reči tvrdil, že maďarská vláda je napriek ústavnému zákonu cudzorodá a nestojí pod národným vplyvom
Po škandále Tocsiková sa rozbehla ofenzíva Fideszu proti „najkorupčnejšej vláde storočia“ na plný plyn. To nezostalo bez účinku. V predvečer volieb, opierajúc sa o bezvýhradnú aktívnu podporu cirkví, prisľúbil Fidesz hospodársky nárast o sedem percent ročne a vymetenie Augiášovho chlieva korupcie. V energickom volebnom boji získal Fidesz a ostatné pravicové strany moc v Budapešti a Orbána 6. júla 1998 zvolili za ministerského predsedu.
Podrobnosti osobnej a politickej dráhy Viktora Orbána, tohto „meteora na oblohe maďarskej politiky“ (ako ho nazval jeho životopisec) a následky jeho vlády (1998 – 2002) sú dnes rovnako známe, ako veľa detailov ním koncipovaného rafinovaného systému získania, výstavby a udržania moci aj počas nasledujúcich ôsmich rokov v opozícii. Za to všetko ďakujú čitatelia a bádatelia v prvom rade dvom Orbánovým obsažným biografiám (spolu 1 020 strán), ktoré napísal politológ a publicista József Debreczeni za necelých sedem rokov. Osobnosť autora prepožičiava dôkladne zdokumentovaným a z kritického odstupu napísaným knihám zvláštnu známku dôveryhodnosti a vďaka niektorým pasážam aj osobnú výbušnosť. Debreczeni bol totiž jedným z prvých štyroch slobodne zvolených poslancov MDF ešte pred prevratom, následne pracoval v rokoch 1994 až 1996 ako osobný politický poradca Viktora Orbána.
Absolútna túžba po moci ovplyvňovala charakterový obraz Viktora Orbána už ako vodcu študentov a počas celej jeho kariéry, hoci dokázal, aj vďaka poddajnému mediálnemu sprostredkovaniu, aby ho vnímali prevažne len ako cieľavedomého politika: politika s charakterom, skromnosťou a bielou vestou. Ak bolo treba, vedel sa včas odvrátiť od nešikovných a neúnosných funkcionárov vlastnej strany a nenechal sa urobiť „zodpovedným“ za nehody. Jeho bývalý najbližší priateľ a neskôr rival z právnického kolégia Gábor Fodor: „Už v osemdesiatych rokoch mal onen vládybažný, netolerantný spôsob myslenia a správania, ktorý uňho vidieť dodnes. Tkvela v ňom aj nezásadová vypočítavosť. Ale nielen to. Bol popritom aj otvorený, úprimný a sympatický.“ Hodnotenie Orbána ako muža obdivovaného jeho prívržencami a obávaného protivníkmi, so všeobecne uznávanou silou viesť, zostáva ambivalentné. Jeho autoritársky vodcovský štýl je väčšinou nezávislých pozorovateľov považovaný pre mladú maďarskú demokraciu prinajmenšom za problematický a potenciálne dokonca nebezpečný. Po parlamentných voľbách v roku 1998 charakterizoval politológ László Lengyel víťaza takto: „Viktor Orbán nedôveruje nikomu. Je to tigria povaha; nemilosrdne zabíja svoje obete... nemá nijaké vnútorné hranice.“ V príručke Orbánovej menlivej politickej taktiky a stratégie prichádza Debreczeni medziiným k nasledujúcemu záveru: „Viktor Orbán je muž, ktorý takmer automaticky verí v opravdivosť toho, o čom si myslí, že je politicky užitočné.“

.vzťah politiky a ekonomiky
Čo charakterizovalo vodcovský štýl ministerského predsedu Orbána, jeho ústredné formovanie rozhodovacieho procesu? Orbán bol od začiatku bezpodmienečným prívržencom prednosti politiky pred ekonomikou. Veril – predovšetkým v druhej etape svojho vládneho obdobia –  tým poradcom, ktorí sa rozídu s pokračovaním úsporného kurzu a budú chcieť presadiť najmä podporu rodinám a subvencovanie výstavby bytov. Ochrana a podpora domáceho hospodárstva namiesto „bezuzdného naháňania“ zahraničného kapitálu, mali dodať vláde politiky nad ekonomikou predovšetkým s ohľadom na nadchádzajúce parlamentné voľby, dodatočnú legitimitu. Vtedy nenútene poznamenal v jednom interview, že existuje život aj mimo Európskej únie. Takýmto spôsobom sa vyjadril s chladným odstupom, ktorý mal na mnohých poslucháčov prekvapivý účinok, na jednom podujatí hospodárskej komory. V tejto diskusii, ktorú som viedol, išlo o vstup stredo-a východoeurópskych reformných štátov do EÚ, ktorý podporovalo aj Rakúsko.
Mocenskopolitické aspekty rozhodovacieho procesu vrátane budovania úradu ministerského predsedu ako silného centra jeho presadzovania pri súčasnom oslabení parlamentných kontrolných mechanizmov poznačili štyri roky prvej Orbánovej vlády. V súlade s „vodcovskou rétorikou“, ktorá sa preberala z USA, stojí osoba šéfa vlády v stredobode vládnej komunikácie. Mnohými charakteristickými podrobnosťami opisuje autor jeho biografie József Debreczeni dominujúci štýl vlády jedného muža.
Orbán ako ministerský predseda napríklad dva dni pred ministrami odkladal úradnú prísahu. Vždy, keď 35-ročný šéf vlády vstúpil do konferenčnej sály pred začiatkom schôdze rady ministrov, vstali všetci ministri na privítanie zo stoličiek. Neexistovali spravidla žiadne diskusie o podkladoch, ktoré boli dohodnuté a rozhodnuté predtým v úzkom kruhu okolo Orbána. Obzvlášť sa kritizovala skutočnosť, že zo schôdzí rady ministrov sa neviedol nijaký protokol ani zvuková nahrávka. Iba neskôr sa spísali uznesenia. Takáto prax bola bezpríkladná, veď aj počas bimonarchie alebo v Horthyho ére, ba dokonca počas komunistických straníckych diktatúr sa vždy viedli protokoly o schôdzach kabinetu.
Moderní politológovia právom zdôrazňujú význam parlamentných kontrolných mechanizmov: „Najdôležitejšiu formu demokratickej kontroly v zastupiteľskej demokracii počas jedného zákonodarného obdobia tvorí kontrola vlády parlamentom.“ Práve preto vyvolalo uznesenie vlády, zmeniť rokovací poriadok parlamentu, veľkú kritiku. Namiesto týždenných schôdzí počas riadnych a mimoriadnych zasadnutí parlamentu zvolávali sa teraz parlamentné schôdze len každé tri týždne, tým sa obmedzilo aj právo na okamžitú interpeláciu. Helms v citovanom článku poukazuje ostatne aj na to, že práve vládna kontrola prostredníctvom väčšinových frakcií je efektívna, lebo dovoľuje nielen dodatočnú, ale aj sprievodnú či dokonca kontrolu v predstihu. Ibaže v čase Orbánovej vlády sa o tom nedali zhromaždiť žiadne informácie, lebo ani schôdze frakcií sa nezaznamenávali na pás.
Orbánov vzťah k získaniu a udržaniu moci možno rovnako ako jeho chápanie politickej komunikácie a „mediálneho manažmentu“ pochopiť skutočne len vtedy, ak nezmenene zreprodukujeme jeho príslušné úvahy, ktoré jeho biograf doslovne nahral na pás a neboli určené pre verejnosť. Rozhovor s Orbánom sa konal v lete 1994, keď Debreczeni zháňal podklady pre svoju knihu o mŕtvom ministerskom predsedovi Antallovi. Až po ôsmich rokoch sprístupnil autor vo svojej biografii Orbána tieto dôležité zistenia verejnosti.
Tento mladý politik vtedy po najťažšej volebnej porážke Fideszu (ledva päť percent mandátov) Antallovi mimoriadne ostro vytkol jeho (podľa Orbána) najväčšiu chybu, že nevytvoril pre budúcu pravicovo-občiansku vládu komunikačnú a hospodársku základňu a nezanechal ich pre budúcu pravicovú vládu: „Antall nesie osobnú zodpovednosť. Nie preto, že sme v opozícii, ale preto, že sme v opozícii úplne nahí, s holým zadkom... Niet jedných-jediných novín. Časť bola ukradnutá, on to dopustil, že ostatné mu vzali pred nosom a druhú časť nechal v štátnom vlastníctve... Niet rozhlasu, televízneho kanálu. Niet ničoho. Pre to neexistuje nijaké ospravedlnenie.“
Druhú hlavnú Antallovu chybu videl Orbán v tom, že mŕtvy ministerský predseda „zmeškal budovanie osobných kontaktov s ôsmimi až desiatimi veľkokapitalistami... čo bolo treba urobiť? Objasniť bankárom, že týchto osem až desať osôb sú naši ľudia... A potom pripustiť, aby sa zvyšok obchodu urovnal podľa svojej vlastnej logiky. Možno by sa bolo dalo pri investičných fondoch, pri vypísaniach týmto ľuďom trochu pomôcť... Po jednom medzinárodnom vyjednávaní sa ho v malom kruhu pýtali, prečo nenavrhol možné spoločné hospodárske projekty. Nato Antall povedal, že neprišiel preto, aby robil obchody, ale aby zlepšil postavenie krajiny. Tie podľa neho nepatrili do politiky, hoci tvoria podstatu politiky... On pre to jednoducho nemal cit. Vôbec žiadny cit.“
V súlade s týmito poučnými skúsenosťami z domnelých zanedbaní jeho predchodcu, usiloval sa Orbán od samého začiatku o tri hlavné ciele: Po prvé, maximálne mocenskopolitické vyčerpanie komunikačného a mobilizačného potenciálu jeho vládneho aparátu spolu s priamym a nepriamym prevzatím vedúcich pozícií vo verejnoprávnych médiách a založenie nových denníkov a týždenníkov jemu oddanými osobnosťami. Po druhé, obsadenie významných verejných pozícií – predovšetkým úradu hlavy štátu, najvyšších prokurátorov a prezidenta národnej banky – absolútne oddanými osobnosťami. Po tretie, nadviazanie obzvlášť intenzívnych lukratívnych vzťahov s pravicovo-konzervatívnymi a národne zmýšľajúcimi bankármi a veľkopriemyselníkmi.
Jeden z najvýstižnejších verejných opisov štýlu prvej Orbánovej vlády pochádza od Lászlóa Békesiho, bývalého ministra financií v prvých ôsmich mesiacoch sociálno-liberálnej vlády, ktorý sa neskôr pre názorové rozdiely rozišiel s Hornom a jeho stranou. Jeho analýzu z konca roku 1999, teda uprostred legislatívneho obdobia, možno pokladať za mienku nepodplatiteľného a kvalifikovaného pozorovateľa: „Orbán je mimoriadne nadaný, neuveriteľne húževnatý, cieľavedomý politik. Tieto cnosti sú však zároveň prameňom jeho chýb. Je totiž hnaný takou silnou túžbou po moci, že mu občas prekáža pri realistickom zvažovaní alebo rozhodovaní. Je samoľúby, preto neznesie žiadnu kritiku, nemôže preto pracovať v tíme. Spôsob, akým etabloval štruktúru vlády, presne ukazuje, že sa nepokladá za ministerského predsedu, ale za „vodcu“. Jeho štýl vládnutia ovplyvňuje celý štátny mocenský aparát: Centralizuje, opätovne zoštátňuje etatisticko-populistickým spôsobom, zasahuje do procesov... S takými charakterovými črtami nie je vhodný na riadenie krajiny. Viktor Orbán sa musí naučiť, že aj na vrchole moci existujú pravidlá, ktoré sa musia dodržiavať, ako napríklad princíp „žiť a nechať žiť“, myslenie v tímovej práci, dodržiavanie fair-play voči protivníkom... Žiaľ, jeho zlé črty zosilneli... Viktor Orbán nikdy nepochopí, že nemá vo svojej strane, vo svojej vláde, v parlamente, v širšie chápanej vnútornej politike presadzovať svoje osobné ambície agresívnym spôsobom... Navonok bude samozrejme, čo aj so škrípajúcimi zubami, ukazovať svoju európsku tvár...“
Kým v prvých rokoch mladý a energicky vystupujúci šéf vlády našiel v zahraničí pozitívny mediálny ohlas, poskytovala koaličná vláda vnútri, v prvom rade Maloroľnícka strana, podľa novinových správ postupne obraz neokrôchanca a rodinkárstva. Vyrazilo to dych aj kritikom korupčných praktík počas sociálno-liberálnej Hornovej vlády. Orbán sa nakoniec musel rozlúčiť s podplácanými ministrami koaličného partnera. Potom si všeobecné rozhorčenie nad neprehľadnými transakciami pri predaji centrály Fideszu vynútilo odstúpenie jedného z najbližších osobných a politických priateľov Orbána na čele dozorného úradu. Na okraji tejto pozoruhodnej aféry sa to nakoniec dotklo  dokonca otca ministerského predsedu, úverovými transakciami pri nadobudnutí jedného kameňolomu.
Biograf Debreczeni už vtedy vyslovil záver: „Na Západe by podobný škandál vyvolal pád šéfa vlády. Musel by podať demisiu. V Maďarsku nie. Tu netreba odstupovať.“ V druhej biografii, uverejnenej v roku 2009, venuje József Debreczeni dlhú kapitolu s presnými a nedementovanými podrobnosťami „intenzívneho obohacovania sa“ ministerského predsedu a jeho rodiny a zrozumiteľne naznačuje zneužitie pozície šéfa vlády.

.začiatok národnej polarizácie
V roku 2001, asi s ohľadom na blížiace sa parlamentné voľby v roku 2002, došlo k radikálnej zmene od reštriktívnej k expanzívnej rozpočtovej politike. Najnižšie mzdy pre 750 000 zamestnancov sa v dvoch etapách (2001 – 2002) zvýšili o 50, respektíve 25 percent, reálne zárobky stúpli v prvom polroku 2001 o 4,5, v druhom polroku už o 8,4 percenta. V priebehu roka sa dôchodky zvýšili dvakrát, spolu nominálne o 16 percent; to zodpovedalo so zreteľom na konzumný cenový index reálnemu zvýšeniu o 5,8 percenta. Ak zaúčtujeme zvláštne prídavky pre 120 000 zamestnancov verejnej sféry, 70-percentné zvýšenie platov vojakov z povolania a na zmluvu, zvýšené štátne úrokové príplatky na súkromné kredity stavby bytov a zvýšené detské, ako aj rôzne zvláštne príplatky pre zamestnancov železníc, lekárov a ošetrovateľov atď., neprekvapuje, že prvýkrát od roku 1994 sa tempo rastu spotreby (5,2 percenta) zvýšilo podstatne viac ako tempo hrubého domáceho produktu (4,3 percenta).
V prvej štvrtine volebného roka 2002 mala miera rastu reálnych zárobkov trojnásobok miery nárastu HDP. Priemyselná výroba stagnovala, deficit priebežnej platobnej bilancie a miera nárastu maloobchodného obehu sa zdvojnásobili. Odhliadnuc od zvýšenia súkromnej spotreby o 9 percent ukazovali všetky hospodárske ukazovatele na zhoršenie situácie. Táto situačná správa zostavená nezávislou a uznávanou národohospodárkou ukazuje, že základný kameň pre neskoršiu a ešte nebezpečnejšiu hospodársku krízu – za ktorú boli zodpovedné v prvom rade nasledujúce sociálno-liberálne vlády – bol položený už v poslednej fáze Orbánovej vlády.
V pravicou kontrolovaných denníkoch a týždenníkoch, ba dokonca v jednom z najpočúvanejších programov verejnoprávneho rozhlasu, sa usilovne presviedčalo o neškodnosti Horthyho režimu, obraňoval a velebil sa. Medzinárodné médiá aj neštátne občianskoprávne skupiny sa čoraz častejšie zaoberali antisemitskými a protirómskymi vykoľajeniami. Vykalkulované porušenia tabu, ktoré sa v žiadnom prípade neobmedzovali len na publikácie Csurkovej strany (MIÉP) a ovplyvňovali široké vrstvy študujúcej mládeže, narazili na silnú negatívnu odozvu v zahraničí, predovšetkým v USA. Skutočnosť, že ministerský predseda Orbán sa po teroristickom útoku z 11. septembra 2001 hneď a rozhodne nedištancoval od poburujúceho antisemitského a antiamerického tvrdenia Csurku, bola podľa tlačových správ dôvodom, prečo nebol prezident Bush ochotný prijať Orbána, keď sa zdržiaval vo februári 2002 v Spojených štátoch, kde si na Bostonskej univerzite preberal diplom čestného doktora.
Výroky s ohňom sa zahrávajúcich politikov Fideszu o právach a autonomistických želaniach maďarských menšín v susedných krajinách získali síce nadšený súhlas väčšiny zástupcov menšín, poskytli však zároveň politickú muníciu pre tamojšie nacionalistické sily. To, že aj socialisti boli rovnako ochotní používať populistické heslá pri vhodnej príležitosti na chrbtoch menšín, ukázala pomýlená formulácia jednej dohody, ktorú podpísal Orbán s rumunským ministerským predsedom Adrianom Năstasem na konci roku 2001. Podľa nej sa zaručuje každému rumunskému štátnemu občanovi, teda nielen tam žijúcim Maďarom, pracovné povolenie na tri mesiace, ako aj sociálne poistenie. Hoci bolo jasné, že by prichádzalo do úvahy maximálne 81 000 ľudí, vypustili socialisti masívnu zastrašovaciu kampaň pod heslom „23 miliónov Rumunov pred bránami“.
Medzitým zúrili u socialistov, ako vždy pred voľbami, mocenské boje, predovšetkým o post vodcu kandidátky, teda kandidáta na úrad ministerského predsedu. Dlhoročný minister zahraničia a Hornov nástupca na poste šéfa strany od roku 1998, László Kovács, vyjednával najprv s bývalým ministerským predsedom Miklósom Némethom, ktorý pracoval v londýnskej banke EBRD ako dobre platený viceprezident. Németh si však stanovil také ultimatívne osobné požiadavky, že voľba straníckeho vedenia padla nakoniec na bývalého ministra financií a vicepremiéra pred aj po prevrate v roku 1989, Pétera Medgyessyho. Ten síce nevstúpil pri novom založení do MSzP, ale vystupovanie elegantného a umierneného politika vyvolalo v prieskumoch pozitívne reakcie.
Ako obhajca „národného stredu“ a politického porozumenia pôsobil Medgyessy na váhavých alebo neistých voličov upokojujúcejšie než Orbán so svojimi agresívnymi výrokmi. Tomuto sa síce podarilo získať aj voličov z pravého okraja, a tým udržať Csurkovu stranu mimo nového parlamentu, ale jeho volebná stratégia, zameraná na konfrontáciu, zároveň mobilizovala  potenciálnych liberálnych a ľavicových voličov. V televíznom dueli oboch kandidátov pôsobil vyzývateľ Medgyessy sympatickejšie a kultivovanejšie ako o 20 rokov mladší držiteľ úradu.
Pri najvyššej volebnej účasti od prevratu sa podarilo ľavicovo-liberálnemu táboru získať tesné víťazstvo, ktoré dosiahli aj preto, lebo liberáli (SzDSz) dokázali preskočiť päťpercentnú prekážku. Výsledok – 198 mandátov pre Fidesz, 188 pre MSzP a 20 pre SzDSz – bol nepochybne pre Orbána a jeho mužstvo šokom. Ja sám som prežil tieto dni napätia, výbuchy zúfalstva a hrozieb pre údajný volebný podvod v Budapešti a ako účastník televíznych diskusií. Hnaní pomstychtivosťou žiadali Orbánovi publicistickí štváči odplatu za „ukradnuté víťazstvo“. V jednom z posledných veľkých interview v závere prvej biografie (4. mája 2002) odmietol Orbán rázne po volebnej porážke výčitku prehnanej konfrontácie. Naopak, nebol dosť šikovný pri konfrontácii a dostatočne tvrdý pri riadení vlády. Mali si získať viac informačných kanálov v novinách a elektronických médiách.
Ukázalo sa, že lesk a bieda prvej Orbánovej éry boli nástupom do politicky a morálne, hospodársky a kultúrne osudnej polarizácie maďarskej spoločnosti. Paul Lendvai/
pôvodom maďarský spisovateľ a publicista, dnes rakúsky štátny občan. Narodil sa v roku 1929 v Budapešti, od roku 1957 žije vo Viedni. Bol dlhoročným dopisovateľom viacerých médii, vrátane Financial Times, Economist, Die Presse, Der Standard, spolupracoval s rádiom a televíziou ORF. Lendvai bol členom maďarskej komunistickej strany, kriticky písal o revolúcii v roku 1956. Je autorom početných kníh, v slovenčine vyšli jeho knihy Na čiernej listine (2004), Maďari. Víťazstvá a prehry (2011) a tiež jeho posledná kniha Premrhaná krajina (2012), z ktorej pochádza aj uverejnená kapitola o Viktorovi Orbánovi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite