Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kameň mudrcov

.časopis .veda

Len málokto dnes verí alchýmii. Oveľa viac našich súčasníkov verí astrológii, homeopatii alebo matematickým modelom v ekonómii. Alchýmia má zo všetkých spomínaných žánrov výrazne najhoršiu povesť. A to je škoda.

Tento text nie je ani tak o kameni mudrcov ako skôr o alchýmii ako celku. Je pokusom o akúsi apológiu alchýmie. Vlastne je pokusom o niečo ešte čudnejšie – nielen o obranu, ale takmer o oslavu. Oslavu neúspešného hľadania, ktorého je alchýmia skvelým príkladom.
Alchýmia má tú smolu, že sa vždy vnímala ako „aplikovaná veda“. Jej hlavným a jasne artikulovaným cieľom bolo nájsť kameň mudrcov čiže látku, ktorá by umožňovala jednak premenu bežných kovov na vzácne kovy (najmä na zlato) a jednak nesmrteľnosť. V tomto hľadaní neuspela, a to jej ľudia (ktorí si predsa zaslúžia istoty) nikdy neodpustia. Navždy jej preto ostane nálepka čudáčky a babráčky.
Do značnej miery si za to môže sama. V snahe zabezpečiť čo najlepšie financovanie svojho výskumu alchymisti neraz výrazne zveličovali svoje výsledky (o vyložených podvodoch ani nehovoriac) a v snahe neuľahčovať život konkurencii písali o týchto výsledkoch väčšinou čo najnezrozumiteľnejšie. Jedno aj druhé – prikrášľovanie aj snaha zatajiť niektoré podstatné informácie – nie je cudzie ani dnešným vedcom, ale tam vieme prižmúriť oko. Pretože veda je, na rozdiel od alchýmie, často úspešná.

.autority
Aký je vlastne vzťah medzi alchýmiou a vedou? Je alchýmia so svojou tajomnosťou a mystikou pravým opakom vedy, konkrétne chémie, alebo je, naopak, jej prirodzenou počiatočnou fázou? Sú chémia a alchýmia typickým príkladom racionality na jednej a iracionality na druhej strane, alebo je to celé trochu inak? Je alchýmia smiešna alebo úctyhodná?
Najjednoduchšie je zobrať si na pomoc autority. A jednou z najvýznamnejších je v tomto prípade Robert Boyle, všeobecne považovaný za jedného z prvých, ak nie za vôbec prvého moderného chemika. Práve jeho kniha Skeptický chemik, vydaná v roku 1661, predstavuje podľa zjednodušeného výkladu dejín vedy rozhodujúci medzník medzi alchýmiou a chémiou.
Podľa dlho tradovaného názoru je v tejto Boylovej knihe alchýmia podrobená zdrvujúcej kritike, z ktorej sa už nikdy poriadne nespamätala. V skutočnosti je to však o čosi komplikovanejšie. Boyle podľa všetkých dostupných informácií celý život veril na možnosť transmutácie kovov (t.j. premeny menej ušľachtilých kovov na striebro a zlato) a pri podrobnom čítaní jeho knihy (ktoré vraj vôbec nie je jednoduché) sa ukazuje, že terčom jeho kritiky nie je alchýmia ako taká, ale iba jedna jej vetva.
Boyle teda nebol vedcom, ktorý by alchýmiou pohŕdal ako smiešnou pavedou. Opak je pravdou. A presne to isté sa dá povedať aj o Boylovom mladšom súčasníkovi Isaacovi Newtonovi. Ťažko by sme v 17. storočí hľadali niekoho, kto by si označenie „vedec“ zaslúžil viac, ako tento muž, ktorý sa takmer celý život aktívne zaoberal nielen mechanikou a optikou, ale aj alchýmiou a teológiou.
Deliaca čiara medzi alchýmiou a chémiou, respektíve vedou všeobecne, teda nie je ani zďaleka taká ostrá, ako si ju dnes mnohí predstavujeme. Otcovia zakladatelia modernej vedy mali k alchýmii prekvapujúco srdečný vzťah. A keď sa nad tým chvíľku zamyslíme, zistíme, že na tom vlastne nie je nič prekvapujúce.
Teda, niečo prekvapujúce sa tam predsa len nájde. Prekvapujúce je naše prekvapenie. Prečo sme vlastne prekvapení z toho, že Boyle a Newton sa zaoberali alchýmiou? Chyba nie je v nich ani v alchýmii, chyba je v nás.

.premeny
Alchýmia sa predsa zaoberala jedným z najfascinujúcejších prírodných javov – premenou látok s nejakými vlastnosťami na iné látky s často celkom inými vlastnosťami. Z dreva sa stane oheň a dym, z kameňa sa stane kov, z hroznovej šťavy sa stane víno. Každá z týchto premien má obrovské praktické využitie. Lenže najúžasnejšie na nich nie je to, čo všetko nám prinášajú, ale to, že vôbec prebiehajú. A práve samotná existencia takýchto zmien musela mimoriadne priťahovať zvedavosť mužov typu Boyla a Newtona (a žien typu pani Boylovej a pani Newtonovej, aby sme boli politicky celkom korektní).
Čo sa to vlastne deje, keď sa jedna látka mení na druhú? Aká je podstata týchto zmien? Existujú nejaké obmedzenia na možné premeny látok, alebo sa dá v princípe meniť hocičo na hocičo?
Takéto otázky si Boyle a Newton nemohli neklásť. A my si ich, naopak, už takmer nevieme klásť. V škole sa totiž naučíme odpovede často bez toho, aby boli otázky čo i len položené. Naučíme sa, že všetko sa skladá z atómov a molekúl a nepýtame sa, ako na to ľudia prišli. Nezaujíma nás, čo všetko sme na základe atómov a molekúl pochopili, nepýtame sa, aké alternatívne vysvetlenia prichádzali do úvahy, prečo sú tie alternatívne vysvetlenia nesprávne a tie s atómami a molekulami správne.
Ale musí to byť nevyhnutne všade takto? Nedá sa to skúsiť aj inak? Aké by to asi bolo, keby sa v škole chémia učila tak, že na začiatku by sa dlhý čas iba tápalo? Že učiteľ by dlho nehovoril žiakom vôbec nijaké odpovede, len by im pomáhal klásť otázky. Že by sa pri spoločnom hľadaní odpovedí preskúmavali aj slepé uličky. Že by napríklad prediskutovali aj to, čo všetko sa dá vysvetliť na základe alchymistickej predstavy, že podstatou všetkých vecí je voda, vzduch, zem a oheň. Inými slovami: že by prešli akousi formou alchýmie a chémia by z nej vyrástla až postupne a pomaly.
Dá sa niečo také dosiahnuť? Ťažko povedať. Je celkom dobre možné, že je to úplne nerealistická predstava. Celkom určite by to vyžadovalo veľmi šikovného učiteľa. A tiež riaditeľku, ktorá by mu nechala veľa času na prípravu a tiež veľa hodín takto poňatej chémie na úkor iných predmetov. A tiež by to tak trochu vyžadovalo školskú reformu, ktorá by to celé umožňovala.
Ale to sú iba také plané úvahy. V skutočnosti nie je na takéto experimenty čas. Trh práce si predsa žiada ľudí s užitočnými vedomosťami a kompetenciami na poli vedy a techniky, a nie ľudí zaťažených nejakými dávno prekonanými alchymistickými bludmi. Alchýmia nepriniesla ľudstvu nijaký úžitok. Kameň mudrcov neobjavila, zlato nevyrobila, nesmrteľnosť nepriniesla. Tak čo má čo hľadať v našich školách?

.poďakovanie
Chcieť viac alchýmie na našich školách, to je asi fakt prehnané a nerealistické. Ale aspoň by sme mohli tejto predchodkyni chémie občas prejaviť nejakú úctu. Keď už za nič iné, tak za dva významné neobjavy, ktoré ľudstvu priniesla. Reč je, samozrejme, o neobjavení lacnej výroby zlata a nesmrteľnosti.
Predstavme si, že by alchymisti objavili kameň mudrcov a s jeho pomocou by vedeli vyrábať zlato v prakticky ľubovoľnom množstve. Čo by sa stalo? Nuž, začali by ho hromadne vyrábať a tým by prakticky zlikvidovali jeho hodnotu. Hodnota zlata spočíva totiž práve v tom, že je ho obmedzené množstvo. Keby sa dalo jednoducho a vo veľkom vyrábať, nemohlo by plniť funkciu peňazí. (Mimochodom, dnes žijeme vo svete, kde sa peniaze dajú ľahko a vo veľkom vyrábať – dôsledky si zrejme budeme môcť vychutnať už onedlho).
Za neobjavenie kameňa mudrcov si teda alchymisti zaslúžia našu vďaku už len kvôli tomu, že umožnili ľudstvu používať niekoľko storočí relatívne zdravé peniaze. Oveľa väčšia vďaka im však patrí za udržanie našej smrteľnosti.
Umieranie je posledná veľká vec, ktorú robíme pre naše deti. Musíme umierať, aby sme im prenechali miesto na tomto svete. Robíme to všetci – rastliny, zvieratá, ľudia. A teraz si predstavme, že by sa to v jednom momente narušilo, že niekoľko málo generácií by malo možnosť neuvoľniť miesto ďalším. Je to v skutočnosti dosť príšerná predstava. Tak ju radšej rýchlo opustime a v duchu poďakujme alchýmii, že nám ten kameň mudrcov nepriniesla.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite