Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Strieľal na Heydricha

.martin Hanus .marek Vagovič .časopis .téma

Stál za jednou z najdôležitejších udalostí druhej svetovej vojny, no u nás doma je takmer zabudnutý. Presne pred 70 rokmi bol veliteľom operácie Anthropoid, ktorá v Prahe zlikvidovala Reinharda Heydricha, tretieho najmocnejšieho muža nacistického Nemecka. Kto bol vlastne Jozef Gabčík?

Niežeby nám bol úplne neznámy. Veď po ňom nesie meno obec na juhu Slovenska aj neďaleké vodné dielo. Je však otázne, či malo povojnové Gabčíkovo vyvolať úctu k hrdinovi, alebo išlo skôr o provokáciu voči miestnym Maďarom – podobne ako Štúrovo. „Nič tu nemáme, ani pamätník, ani bustu. Napokon to s nami ani nijako nesúvisí, Gabčík tu nikdy nebol, vôbec neviem, prečo nás takto nazvali,“ hovorí prednostka Gabčíkova Anikó Nagy. Keď sa v uliciach pýtame ľudí, či vedia, po kom je pomenovaná ich obec, viacerí netušia. Lenže, ako by podobná anketa dopadla medzi našimi gymnazistami? Na základnej škole sa v učebniciach dejepisu s menom Gabčík nestretnú ani raz. Prvá zmienka je až v učebnici gymnázia pre tretí ročník, kde sú atentátu na Heydricha vyhradené dve povinné vety. A z nich vyplýva, že Slovákom bol nielen Gabčík, ale aj spoluatentátnik Jan Kubiš, rodák z Dolních Vilémovic na Morave. Našu ľahostajnosť dobre symbolizuje aj Gabčíkov rodný dom v Poluvsí, v ktorom okrem symbolickej pamätnej tabule nič nepripomína vojnového hrdinu, ktorý sa tu pred 100 rokmi narodil.

misia sa začína

Je 27. máj 1942, krátko po 10.30 hodine, krásne predpoludnie, asi 26 stupňov, ulica v Holešovičkách na kraji Prahy. Kabriolet Mercedes- Benz mešká, nervozita dvoch mužov stúpa. Jozef Gabčík sa ešte posledný raz obzrie za Janom Kubišom, svojím najlepším kamarátom. Gabčík len nedávno oslavil 30. narodeniny. A teraz stojí v tejto zákrute. Možno sa mu ešte narýchlo premietne film z posledných ôsmich mesiacov, ktoré mu osudovo zmenili život.

Ten príbeh sa začal, keď 3. októbra 1941 vstúpili do budovy exilového československého ministerstva národnej obrany v Londýne rotmajster Jozef Gabčík a rotný Karel Svoboda. Obaja patrili medzi prvých 30 československých parašutistov, ktorí získali v Anglicku základný výcvik. Šéf vojenskej rozviedky František Moravec im povedal: „Z rozhlasu a z novín ste informovaní o tom nezmyselnom zabíjaní u nás doma. Nemci vraždia najlepších z najlepších. (...) V Prahe sú dve osoby, ktoré reprezentujú toto vybíjanie. Je to K. H. Frank a Heydrich, novo príchodzí. (...) Treba sa pokúsiť o to, aby jeden z nich za to zaplatil, aby sme ukázali, že vraciame ranu za ranou. To by bola v princípe úloha, ktorou budete poverení.“ Svoj prejav ukončil slovami: „Nemusím opakovať, že ide o historicky vážnu úlohu, riziko je veľké. Teda srdce na pravom mieste. Ak vznikajú pochybnosti o tom, čo som povedal, povedzte to.“

Vojaci boli odhodlaní. Moravec si vybral skvele. Až neskôr sa upresnilo, že cieľom likvidácie má byť práve Heydrich. O pár dní po stretnutí s plukovníkom Moravcom sa prihodila nehoda. Svoboda sa pri nočnom zoskoku bolestivo zranil a časom bolo zrejmé, že sa na operácii Anthropoid nebude môcť zúčastniť. Gabčík navrhol, aby Svobodu nahradil jeho kamarát a ďalší výborný vojak Jan Kubiš. Prečo však od začiatku padla voľba na Slováka, ktorý sa stal aj veliteľom Anthropoidu? „Gabčík je jedna z najskvostnejších postáv tohto príbehu. Bol absolútnou jednotkou. Bol presvedčeným vlastencom a odvahou vynikal už v bojoch proti nacistom vo Francúzsku. Bavil som sa o ňom s viacerými veteránmi, ktorí sa o ňom vyjadrovali v superlatívoch,“ hovorí Jaroslav Čvančara, jeden z najlepších českých znalcov Anthropoidu.

V podobnom duchu ho dopĺňa aj historik Vojtěch Šustek, ktorému onedlho vyjde kniha s dosiaľ nezverejnenými dokumentmi, týkajúcimi sa atentátu: „Gabčík bol ojedinelým zjavom. Do československej armády vo Francúzsku prebehol priamo zo Slovenska, čím nepochybne imponoval svojim veliteľom.“ Pôvodne sa predpokladalo, že dvaja členovia Anthropoidu budú po krátkom špeciálnom výcviku vysadení v protektoráte a následne vykonajú atentát. Čas súril a Benešova vláda potrebovala veľkú akciu: vládla obava, že spojenci po prípadnej kapitulácii Nemecka ponechajú v platnosti Mníchovskú dohodu. Československá vec potrebovala novú legitimitu, ktorú by zdôvodnila vojnovými zásluhami. To všetko mali dosiahnuť dvaja jednotlivci – Gabčík aKubiš. No pre oboch vojakov nasledovali nekonečné týždne čakania, kým sa nájde voľné britské lietadlo na odlet. Medzitým odišli do Škótska, kde sa pod dozorom špičkových britských inštruktorov zoceľovali v špeciálnom výcviku. Trénovali ich v streľbe, v hádzaní granátmi či vo výrobe bômb. Alebo im napríklad po rampe spúšťali automobil, na ktorý Kubiš hádzal bombu a Gabčík strieľal zo samopalu. Tu vznikali aj verzie, ako uskutočniť atentát. Podľa jednej z nich sa mali v Prahe zamestnať ako pouliční zametači, ktorí by si zbraň a výbušniny ukrývali vo vozíku na smeti. V jednom britskom hlásení neskôr stálo: „Boli vyškolení vo všetkých spôsoboch zabíjania, ktoré sú nám známe.“ Vo všetkých testoch prešli na výbornú, Kubišovi len trochu horšie išlo hádzanie bomby – to ešte nikto netušil, že práve jeho slabšia disciplína zachráni misiu Anthropoidu.

blonďavá beštia

Kým sa obaja pripravovali v drsných škótskych podmienkach na atentát, rozpútal nový zastupujúci ríšsky protektor v Prahe doslova peklo. Reinhard Heydrich okamžite po svojom príchode spustil teror a popravy českých generálov. V priebehu dvoch mesiacov odsúdili na smrť štyri stovky českých vlastencov a zatkli ďalších päť tisíc ľudí – väčšina z nich neskôr zahynula v Mauthausene a v Osvienčime. Heydrich sa súčasne snažil zvýšenými prídelmi stravy korumpovať najmä robotníkov, ktorí pracovali v zbrojovkách. Teror a propaganda mali hrozivý efekt: potlačili sabotážnu činnosť vo fabrikách, takmer zničili pôvodné štruktúry domáceho odboja a jeho zvyšky stratili aj posledný rádiový kontakt s Londýnom. Heydrich pred svojimi hovoril o „konečnom riešení českej otázky“, ktorá zahŕňala pomerne rýchle vyvraždenie českej elity. U ďalšej časti Čechov plánoval kastráciu a tá rasovo najčistejšia časť mala byť asimilovaná. Pre Reinharda Heydricha nebol problém nahlas uvažovať o genocíde národa, veď to bolo jeho životné poslanie: bol to on, ktorý chodil ako šéf Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti povzbudzovať svoje špeciálne komandá Einsatzgruppen, aby na východnom fronte masívne vyvražďovali židovských mužov, ženy aj deti. Jeho hviezda rýchlo stúpala. Keďže sa stal nacistom neskôr než iní pohlavári NSDAP, tento hendikep vyvažoval bezbrehou krutosťou, za ktorú si ho tak cenil Adolf Hitler. Heydrich bol poverený, aby organizačne a finančne pripravil „konečné riešenie židovskej otázky“, v čom mu bol nápomocný i jeho podriadený Adolf Eichmann. V januári roku 1942 zvolal vtedy 37- ročný Heydrich konferenciu vo Wannsee, ktorá sa stala symbolom začiatku holokaustu. Jeho komandá už dovtedy stihli vyvraždiť asi pol milióna židov. V Berlíne mal obrovskú moc. Pod neho spadala ríšska polícia a tajná služba, pričom si robil zálusk aj na štruktúry wehrmachtu. Príchodom do Prahy sa ničoho z toho nevzdal, len si pribral ďalšiu úlohu. Gabčík a Kubiš v tom čase ani nemohli tušiť, aký cieľ im v Londýne vybrali. Heydrich nebol iba „katom Čechov“, ako ho vtedy vnímali. Bol rozhodujúcim mužom šialenej ríše Adolfa Hitlera.

doma

Gabčík a Kubiš sa konečne dočkali. Dňa 28. decembra 1941 bolo lietadlo pripravené na odlet. Parašutisti rýchlo sformulovali poslednú vôľu. „Prosím, aby bolo postarané o moju rodinu,“ napísal Gabčík a ešte si zaželal, aby bola „v prípade môjho úmrtia“ informovaná anglická rodina, u ktorej býval.

O 22.00 vyrazili z letiska Tangmere. V štvormotorovom bombardéri Halifax sa tiesnili aj s parašutistami skupiny Silver A a Silver B. O štyri hodiny neskôr boli nad územím Čiech. Tu mal Anthropoid zoskočiť neďaleko Plzne, aj so 60-kilovým nákladom, ktorý tvorili samopal, ručné granáty či pištole. Pri zoskoku mali pri sebe aj špeciálnu mapu, čokoládu a smrtiace pilulky. Navigátor sa však pomýlil. Gabčík s Kubišom zoskočili o 2.24 východne od Prahy pri obci Nehvizdy. Akoby toho nebolo málo, Gabčík si pri zoskoku vymkol členok. Pôda bola zmrznutá, a tak nemohli padáky a sabotážny materiál zakopať do zeme. Ukryli ich v jednej záhradnej búde, kde prečkali do rána. Pri všetkej smole mali šťastie na ľudí. Miestny farár im vysvetlil, kde sú a ako sa dostanú vlakom do Plzne. Okrem toho mali v hlave iba názvy záchytných adries a heslá. Najskôr išli do Plzne za Václavom Králom, policajným inšpektorom, ktorému sa predstavili slovami: „Adina zdraví Plzeň.“ Ten už vedel, že týmto chlapcom musí pomôcť. Gabčík dostal lekárske ošetrenie a o pár dní boli obaja v Prahe, kde sa skrývali u ďalších rodín. V priebehu januára sa ešte niekoľkokrát vrátili do Nehvizd, odkiaľ postupne prepravili do Prahy celú výzbroj, s ktorou zoskočili. Odboj im vybavil potrebné doklady aj pracovné povolenie, aby obaja vojaci nemuseli vždy zmeravieť, keď pri prechádzkach pražskými ulicami míňali hliadku polície či gestapa. Kľúčové bolo ich zoznámenie sa s Janom Zelenkom-Hajským, učiteľom a členom odbojovej sokolskej organizácie. Ten bol zrejme prvým človekom, ktorého obo - známili so svojím skutočným poslaním. Parašutisti potrebovali zohnať informácie o Heydrichovom pracovnom programe a jeho zvykoch. Kubiš si išiel dokonca na nádvorie Pražského hradu obzrieť Heydrichov zaparkovaný čierny kabriolet – samozrejme, nenápadne, aby zapadol do davu Pražanov. .slučka sa zaťahuje Ale ako vysledovať Heydricha? Zelenka si spomenul na bývalého žiaka Františka Šafaříka, ktorý pracoval v hospodárskej správe Pražského hradu. Šafařík po vojne vypovedal, že sa stretol aj s Gabčíkom a Kubišom, a na chodníku na Malostranskom námestí im dal podrobnú správu o Heydrichových cestách. Pýtali sa ho vraj, či s Heydrichom chodí aj K. H. Frank, druhý najvyšší nacista v protektoráte, pretože najradšej by odstránili oboch. Šafařík neskôr posielal správy napísané na papieri po dvoch mladých slečnách. No zacieliť na Heydricha bolo prvé mesiace takmer nemožné. V Prahe bol na čiastočný úväzok, neustále chodil do Berlína za Hitlerom či Himmlerom. Zlom nastal až okolo Veľkej noci, keď sa Heydrich s manželkou, dvoma synmi a dcérou presťahoval do zámku v Panenských Břežanech, asi 20 kilometrov od okraja Prahy. Odtiaľto jazdil Heydrich do úradu na Pražský hrad, pričom čas jeho príchodov aj odchodov býval nemecky presný. Vďaka Šafaříkovi tak vojaci vedeli, na akej trase si môžu Heydricha počkať. .nezhody Gabčík a Kubiš boli odhodlaní. O ich pláne sa domáci odboj oficiálne nedozvedel, keďže v Londýne sa šéf vojenskej rozviedky Moravec bál, že doma by s atentátom na Heydricha nesúhlasili. Vedúci predstavitelia odboja však zo správania dvoch parašutistov vytušili, čo sa chystá. Niektorí sa ich snažili odhovoriť, parašutisti však oponovali, že akciu môže zrušiť iba Londýn. Niektorí členovia odboja tak začiatkom mája poslali do Londýna správu, v ktorej varovali pred nedoziernymi následkami. Tvrdili, že atentát si vyžiada tisíce životov a zničí posledné zvyšky odboja a žiadali teda, aby Gabčík s Kubišom dostali príkaz, aby sa atentát neuskutočnil. Moravec im neskôr odpovedal, nech si nerobia starosti, lebo nič také neprichádza do úvahy. Problém však bol, že túto správu Moravec, zrejme úmyselne, odoslal cez spojovaciu stanicu, ktorá nefungovala spoľahlivo. Český vojenský historik Jiří Šolc sa preto v knihe Přijdeme za svítaní domnieva, že Moravec v skutočnosti nechcel zastaviť atentát, len sa chcel pred dejinami zbaviť zodpovednosti a preniesť ju na dvoch parašutistov. Tí však vtedy o týchto hrách nič netušili. Išli do zákruty v Holešovičkách, aby s nasadením vlastného života vykonali službu svojej vlasti. .dráma v zákrute Jozef Gabčík stojí v zákrute a nervózne čaká na meškajúci kabriolet Mercedes – Benz s Reinhardom Heydrichom. Ten tentoraz vyrazil zo zámku v Panenských Břežanoch o čosi neskôr, pred desiatou hodinou ráno. Ríšsky protektor má na kolenách aktovku, auto riadi jeho ochrankár Johannes Klein. Cesta je pokojná, po polhodine jazdy je už mercedes v Prahe – Libni. Gabčík s Kubišom si už opreli svoje bicykle o stĺpy elektrického vedenia na Kirchmayerovej triede a prešli na opačnú stranu ulice. Kubiš má v ruke obnosenú aktovku a v nej ručný granát. Gabčík má na sebe „baloňák“ a pod ním samopal Sten. Tridsaťpäť minúť po desiatej musí vodič Klein spomaliť, keďže vchádza do ostrej zákruty. Auto ide približne tridsaťkilometrovou rýchlosťou. Prichádza chvíľa, na ktorú sa Gabčík pripravoval osem mesiacov. Odhadzuje plášť a zo vzdialenosti 1,40 metra mieri na Heydricha. Nervy má napnuté ako struna, zo zbrane sa mu však vystreliť nepodarí. Heydrich kričí na Kleina, aby zastavil. Gabčík odhodí samopal a uteká smerom k svojmu bicyklu. Kubiš vzápätí vytiahne z tašky bombu a hodí ju smerom k mercedesu. Nálož vybuchne medzi zadným blatníkom a dverami automobilu. Gabčík s Kubišom vytiahnu pištole a strieľajú na Heydricha s Kleinom, ktorí medzitým vyskočili z auta. .naháňačka v uliciach Celá akcia trvá maximálne dvadsať sekúnd. Heydrich s Kleinom sú z výbuchu otrasení, no rozhodne sa nevzdávajú. Kleinovi síce zlyhá zbraň, Heydrich však začne prenasledovať Gabčíka. Ten uteká smerom do Kobylis a potom zabočí do Kolínskej ulice, ktorá sa dnes volá Gabčíkova. Heydrich naňho dvakrát vystrelí, potom však zacíti prudkú bolesť, keďže ho zranil kus plechu, ktorý bomba vytrhla z auta. Krvácajúci sa teda vráti k autu, odkiaľ ho odvezú do neďalekej nemocnice Bulovka. Za Gabčíkom však beží aj Klein, pričom sú od seba asi štyridsať krokov. Gabčík zabočí do ulice na Zápalčí, kde vbehne do obchodu mäsiara Františka Braunera, ktorý už dnes neexistuje. „Napriek tomu to tu vyzerá skoro rovnako ako pred 70 rokmi – akurát tam v tej zákrute bola telefónna búdka,“ ukazuje Čvančara, s ktorým sme si prešli celú trasu atentátu aj Gabčíkovu únikovú cestu. Sprevádzal nás aj archivár Šustek. Gabčík si myslel, že Braunerov obchod má aj zadný východ. Keď žiadny nenašiel, vybehol von, kde už naňho číhal Klein. Gabčík bol však rýchlejší, takže ho paralyzoval dvoma výstrelmi do nohy. „Nevieme, prečo ho rovno nezastrelil – možno bol preňho len obyčajný vojak, ktorý nebol na programe dňa. Alebo počul, ako Kleinovi naprázdno cvaká zbraň, tak ho len rytiersky strelil do nohy, aby ho zneškodnil,“ uvažuje Čvančara. Tlmočník gestapa Václav Václavík neskôr Čvančarovi povedal, že našiel Kleina ležať v kaluži krvi, pričom kočiš Tomáš Grosslicht, ktorý skladal kúsok odtiaľ drevo alebo uhlie, sa ešte snažil s Kleinom niečo robiť – dokonca manipuloval aj s jeho zbraňou. Václavík s Grosslich - tom ho vzápätí naložili na konský povoz a odviezli do nemocnice Bulovka. Od Braunerovho mäsiarstva utekal Gabčík smerom k Trójskemu mostu a potom do centra mesta do Melantrichovej ulice číslo 15 – kúsok od dnešného Václavského námestia. V dome na treťom poschodí vtedy bývali manželia Jozef a Mária Svatošovci, ktorí patrili k významným spolupracovníkom skupiny Anthropoid. Pred atentátom ukrývali Gabčíka s Kubišom aj členov paraskupiny Old Distance Opálku s Čurdom. Podľa dokumentov gestapa sa u nich niekedy po jedenástej objavil Gabčík. „Podľa výpovedí Svatošových mu cukali svaly na tvári, bol veľmi spotený a rozrušený,“ hovorí Šustek vo vchode nádherného historického domu v centre Prahy. Na stene visí aj pamätná tabuľa, pred domom je však úplne iný svet – davy zahraničných turistov rozmýšľajú, či si dajú večeru v českej, talianskej alebo vegeteriánskej reštaurácii. Keď sa Svatoš spýtal Gabčíka, prečo je taký rozrušený, ten mu povedal, že musel vykonať „nepríjemnú prácu“, pričom veľký kus cesty bežal. Potom sa umyl do pol pása, vytiahol z vrecka pištoľ a povedal: „Prekliaty krám, človek sa s tým ťahá a keď to má fungovať, tak to nefunguje.“ Vzápätí prišla aj pani Svatošová, ktorá urobila Gabčíkovi citrónovú šťavu. Keď ju vypil, poďakoval sa, rozlúčil a odišiel. Svatošová sa ešte pozrela von z okna a videla, ako Gabčík úplne nevzrušene kráča po ulici. Vzápätí prišiel ku kvetinárke a kúpil si od nej kytičku konvaliniek. Pre koho boli určené, sa už nikdy nedozvieme. Gabčík nepovedal Svatošovcom o atentáte ani slovo: keď však počúvali popoludní v rádiu správy, bolo im jasné, že na Heydricha zaútočil práve on a Kubiš. Toho po atentáte chvíľu prenasledoval spomínaný kočiš Grosslicht, ktorého sa však Kubiš zbavil streľbou do vzduchu. Zranenému Kubišovi sa, na rozdiel od Gabčíka, podarilo dostať k svojmu bicyklu. Po čase zosadol a pokračoval peši – k rodine Václava Nováka. Jeho manželka Mária poslala po bicykel štrnásťročnú dcéru Jindřišku. Dňa 24. októbra 1942 bola Jindřiška popravená v koncentračnom tábore Mauthausen – spolu so svojimi rodičmi a dvoma súrodencami. .zimomriavky na tele Miesto atentátu dnes vyzerá úplne inak ako v máji 1942. Povestná Heydrichova zákruta už neexistuje – v polovici 70. rokov sa tu začala stavať hlučná výpadovka. Zachovaná zostala len budova na druhej strane cesty, kde bola kedysi zmenáreň a nemocnica Bulovka. „Dnes by už možno boli aj nejaké protesty, keďže verejnosť si uvedomuje, že ide o dôležitú časť našej histórie. Žiaľ, vtedy sa väčšina stavala k tejto téme úplne laxne, aj úradom to bolo jedno,“ vysvetľuje Čvančara. V máji 2009 však vznikol na mieste atentátu pamätník. Na vysokom, deväťmetrovom podstavci stoja akoby nad priepasťou traja muži – dvaja vojaci a jeden civil, symbol občianskeho odboja. „Ten pamätník vznikol po dlhých desaťročiach vďaka silnej túžbe niektorých ľudí a finančnej zbierke bývalých parašutistov, letcov a veteránov, ktorí už boli zúfalí, že sa ho nikdy nedočkajú,“ spomína Čvančara, v ktorom toto miesto stále vyvoláva silné emócie. „Vždy, keď som na nejakom autentickom mieste, mám zvláštny pocit. V Arizone, v Normandii, na Dukle aj tu, na mieste atentátu,“ hovorí a rukou naznačí zimomriavky. Týždeň po atentáte, 4. júna 1942, Heydrich zomiera. Príčina smrti – otrava krvi. Je možné, že keby bolo vtedy zdravotníctvo na dnešnej úrovni, tak by útok Gabiša s Kubišom prežil? „Myslím si, že nie. Keď vybuchne takýto granát, už nie je potrebné volať lekára. Heydrich mal navyše úplne zdevastovanú slezinu,“ hovorí Čvančara. „V tom čase to bolo stopercentne smrteľné. Heydrich mal nečistoty v rane, pričom Nemci nemali k dispozícii antibiotiká,“ dodáva Šustek. .nemecký teror Hoci priebeh atentátu vyvoláva aj otázniky (Gabčíkov samopal), podľa Čvančaru je dôležité, že sa nakoniec podaril. „Aj veteráni vám povedia, že každá bitka je veľký chaos. Okrem Kubiša sa všetci dopustili nejakej chyby. Heydrich tým, že donútil svojho vodiča zastaviť – a vodič tým, že poslúchol Heydricha.“ Aj podľa riaditeľa Vojenského historického ústavu v Prahe Aleša Knížeka bola celá akcia dobre premyslená aj pripravená. „Zákruta, moment prekvapenia aj odsledovanie trasy.“ Situáciu im uľahčil aj Heydrich, ktorý chodil po Prahe v otvorenom kabriolete, čím porušoval bezpečnostné predpisy nacistov. Po atentáte prišiel neuveriteľný teror. Nemci vyhlásili výnimočný stav, pričom Himmler s Hitlerom chceli okamžite zabiť desaťtisíc ľudí. Frank im to však vyhovoril. „To nebol tupý fanatik, ale pragmatik. Povedal im, že pre Nemecko by nebolo užitočné, keby slepým terorom rozbili českú spoločnosť, ktorá má veľký výrobný potenciál,“ vysvetľuje Šustek. Nemci prečesali viac ako päťtisíc obcí, za dolapenie atentátnikov vypísali aj vysokú odmenu – spolu 20 miliónov korún. Nasledovali hromadné popravy, smrť hrozila aj ľuďom, ktorí mali informácie o pobyte parašutistov, no odmietli ich udať. Krutý osud postihol aj obec Lidice, ktorú Nemci vypálili a kompletne vyvraždili (340 ľudí), hoci nemala s atentátom nič spoločné. Podobne dopadla aj obec Ležáky, kde mala jedna z paraskupín ukrytú vysielačku. Celkovo zabili Nemci po atentáte 294 príbuzných a spolupracovníkov parašutistov. .úkryt v kostole Gabčíkovej rodine sa však, paradoxne, nič nestalo. Podľa Čvančaru to mohlo byť aj preto, že Slováci bojovali počas vojny po boku nacistického Nemecka. To znamená, že nacisti by verejnosti ťažko vysvetľovali, prečo vyvraždili Gabčíkovu rodinu. „Nemcom horela na východnom fronte pôda pod nohami, takže si nechceli pohnevať nikoho zo spojencov. Takýto teror si mohli dovoliť len tu, Česi nemali na fronte nikoho.“ Parašutisti sa medzitým ukryli v pravoslávnom Kostole sv. Cyrila a Metoda v Resslovej ulici. Domáci odboj im ponúkol aj iné možnosti, vzhľadom na každodenné razie však boli príliš rizikové. „Pre kostol sa rozhodli i preto, že neboli prví, koho tam duchovní skrývali,“ tvrdí Čvančara. Priviedol ich tam učiteľ Jan Zelenka – Hajský, ktorému úplne dôverovali. Čiastočné informácie o ich aktivitách mala aj rodina Moravcovcov. Jeden z parašutistov – Karel Čurda – však napokon zradil. Na základe jeho udania a následných výsluchov ich spolupracovníkov gestapo 17. júna 1942 zistilo, že sa ukrývajú v spomínanom kostole. Na stopu ich priviedol Vlastimil Moravec po desiatich hodinách mučivých výsluchov. Mladík sa zlomil, keď mu nacisti ukázali mŕtve telo jeho matky Márie. Na druhý deň obkľúčili Nemci kostol a začala sa dráma, ktorá sa spolu s atentátom takisto zapísala do veľkých dejín – ako prejav neuveriteľnej statočnosti parašutistov okolo Jozefa Gabčíka. .nevzdali sa Bolo 18. júna 1942. Skoro ráno o 4.15 vniklo gestapo do kostola, ktorý krátko na to obkolesilo 740 mužov Waffen SS. Gestapáci hneď zatkli farára Aloisa Čikla a kaplána Vladimíra Petřka, ktorých neskôr popravili aj s biskupom Gorazdom. Vošli do chrámovej lode a mierili k točitým schodom, ktoré viedli na emporu. Nahor sa však nedostali, pretože odtiaľ na nich spustili streľbu traja parašutisti: Adolf Opálka, Josef Bublík a Jan Kubiš. V rovnakej chvíli začali z protiľahlej budovy strielať zo samopalov do okien kostola príslušníci Waffen-SS. Vyľakané gestapo sa stiahlo. Onedlho vrazil do kostola úderný oddiel Waffen-SS a nasledoval niekoľkohodinový boj. Nacisti chceli dostať aspoň niekoho živého, aby z neho vypáčili čo najviac. Ťažko ranený Opálka požil jed a strelil si do hlavy. Bublík si strelil do spánku a Kubiš zomrel po zásahu črepín z granátu. Gestapo tušilo, že chrám ukrýva aj ďalších parašutistov. Zatiaľ nevedelo o kamennej doske v podlahe chrámu, pod ktorou boli ukryté schody do krypty. Objavili však vetraciu šachtu, vedúcu do krypty, v ktorej boli štyria muži: Jan Hrubý, Jaroslav Švarc, Josef Valčík a Jozef Gabčík. Najskôr ich vyzývali, aby sa vzdali. „Nikdy!“, zaznelo zo šach - ty dvakrát. Na tretiu výzvu parašutisti odpovedali: „Česi sa nevzdávajú!“ Nemci si nevedeli rady. Cez šachtu spustili dobrovoľníkov, ktorí sa mali dostať do krypty. To nebol najlepší nápad, keďže parašutisti im rozstrieľali nohy. Medzitým povolali nacisti hasičov, ktorí zaviedli cez okienko krypty hadice a vháňali dnu vodu. Parašutisti však rebríkom vystrčili hadicu vždy von. Jednému hasičovi sa napokon podarilo hákom rebrík zachytiť a vytiahnuť von. Voda už mohla nerušene tiecť do krypty. Lenže hladina vody stúpala len veľmi pomaly a gestapo sa obávalo, že parašutisti sa zatiaľ dostanú do kanalizačného systému a uniknú. Ale Nemci už vedeli o kamennej doske. Dali ju odstreliť, načo komando vyzbrojené samopalmi a granátmi vbehlo schodiskom do krypty. V tom momente však štyria parašutisti požili jed a svoju smrť poistili aj výstrelom do spánku. Po 11:00 sa boj skončil. Velitelia zásahu sa ním príliš nehrdili: ich akcia proti siedmim parašutistom trvala sedem hodín a žiadneho z nich nezískali živého. Telá boli vynesené na ulicu, kde mŕtvych parašutistov identifikoval okrem iných aj Karel Čurda. Mimochodom, na základe jeho svedectva nacisti zatkli a popravili 28 ľudí. Ďalší – vrátane Zelenku a Moravcovej – spáchali pri zatýkaní samovraždu. Čurda sa stal po atentáte konfidentom gestapa a nemeckým štátnym príslušníkom. Nacisti mu dokonca založili vkladnú knižku so sumou päť miliónov korún, s ktorou však nemohol voľne disponovať. Po vojne bol Čurda popravený za zločiny proti štátu. .miesto hrdinov Dnes chrám slúži súčasne ako Národný pamätník hrdinov heydrichiády, ktorý v roku 1995 založil dekan pravoslávneho chrámu Jaroslav Šuvarský s manželkou Evou. Aj po 70 rokoch to tu dýcha udalosťami osudného dňa. Stopy po guľkách a granátoch možno nájsť hore na empore, kde sa bránil Jan Kubiš. Pôsobivý je aj pohľad na okno krypty z rušnej ulice, ktorým hasiči vháňali vodu. Dnes je nad týmto oknom pamätná doska a pod ním kvety. Schádzame do chladnej krypty, kde do poslednej guľky, ktorú si nechal pre seba, bojoval proti stonásobnej presile Jozef Gabčík. Čo tu asi prežíval tie posledné hodiny? Čisté zúfalstvo pred blížiacou sa smrťou? Alebo ho, naopak, povznášal pocit, že zomiera pre niečo vznešené? Alebo cítil nádej z toho, čo príde potom? Dnes sú na tomto emotívnom mieste nielen diery po streľbe a granátoch, ale aj busty všetkých siedmich parašutistov. .gabčíkova milá S mŕtvymi parašutistami naložili nacisti príznačne kruto: na mŕtvolách sa vybíjali fackovaním, neskôr oddelili hlavy od trupu. Tie dve, ktoré patrili Gabčíkovi a Kubišovi, uchovali v liehu. (Na konci vojny ich nahádzali jednému gestapákovi do vreca, a ten ich odpratal na dosiaľ neznáme miesto.) K zakonzervovaným hlavám Gabčíka a Kubiša násilím priviedli mladú vdovu Annu Malinovú, ktorá ich mala identifikovať. Malinová sa totiž pár mesiacov predtým zoznámila s Gabčíkom, poskytovala mu úkryt a ich kontakt prerástol do milostného vzťahu. Gabčíka dokonca skrývala aj po atentáte, keď to bolo nanajvýš nebezpečné. Nacisti ju neskôr popravili, zostala po nej iba trojročná dcérka Alenka. Dnes 73-ročná Alena Vošková hovorí pre .týždeň o tej dobe s pohnutím: „Maminka ma dávala do škôlky v Prahe, ale keďže som bývala chorá, odviezla ma k babke na Šumavu. Až tam po mňa prišli Nemci, ktorí ma spolu s ďalšími deťmi internovali. Po vojne som ani nevedela, ako sa volám a kto som.“ .záhady Príbeh Gabčíka a Kubiša, ktorý ohromil celý svet, nie je ešte stále uzavretou kapitolou dejín. Naďalej prežívajú mýty, ktoré verejnosť pokladá za fakty, ale je aj veľa záhad, nad ktorými si historici lámu hlavu a veria, že niečo ešte vypátrajú. Aj v serióznej literatúre sa často uvádza, že Anthropoidu pri atentáte pomáhal člen inej skupiny, Josef Valčík, ktorý vraj pred zákrutou zrkadielkom signalizoval, že prichádza auto s Heydrichom. Jaroslav Čvančara hovorí: „Valčíkova účasť sa nedá úplne vylúčiť, problém je, že pre ňu neexistuje presvedčivý dôkaz. Osobne si myslím, že tam nebol.“ Najväčšie špekulácie sa však dodnes týkajú Gabčíka a jeho samopalu. Prečo nevystrelil? Predpokladá sa, že zlyhal z technických príčin, pričom existuje viacero logických vysvetlení zlyhania. No je pozoruhodné, že hoci gestapo starostlivo vyšetrovalo detaily atentátu, nevykonalo kriminalistickú expertízu samopalu. Čvančara sa týmto trápi už desať ročia: „Berme to ako veľké tajomstvo, ktoré asi nikdy neodhalíme. Stále dávame prednosť verzii technického zlyhania. Ale možné je aj ľudské vysvetlenie. To čakanie na Heydricha, ktorý sa oneskoril, musel byť strašný nervák. Nehovoriac o tom, že na inokedy ľudoprázdnej križovatke sa zrazu objavili tri električky, a z toho sa jedna dostala do Gabčíkovho palebného poľa. Nedá sa teda ani vylúčiť, že danú situáciu psychicky nezvládol.“ Vojenský historik Aleš Knížek zastáva verziu o technickom zlyhaní. „Hovoril som s ľuďmi, ktorí boli počas vojny v Anglicku, ako napríklad generál Rudolf Pernický, ktorý viedol výcvik so zbraňami. Za relevantný považujem názor, že išlo o technické zlyhanie zbrane. Zásadnou chybou bolo naplnenie zásobníka na všetky náboje. Stengun sa začal vyrábať až počas vojny, takže išlo o relatívne mladú, neodskúšanú zbraň – na svoju dobu bola progresívna, ale inak veľmi zvláštne vyrobená.“ Aj ďalšia záhada sa viaže na Gabčíka: dodnes nie je jasné, ako sa mu podarilo tak rýchlo utiecť od mäsiarstva, kde postrelil Heydrichovho vodiča Kleina, až na Melantrichovu ulicu v centre Prahy, kde bývala rodina Svatošovcov. Podľa dobových svedectiev mu to malo trvať niečo vyše 20 minút. Približne toľko to trvalo aj nám – no my sme išli autobusom aj metrom. Vojtěch Šustek hovorí: „Bol dobre disponovaný, takže mohol celou cestou bežať, lenže to by bolo príliš nápadné. Teoreticky mohol naskočiť do električky alebo nasadnúť do pripraveného auta, ktoré ho odviezlo. Žiadne spoľahlivé dôkazy o spôsobe, akým Gabčík utiekol, však nemáme.“ .hold Gabčíkovi No vôbec najväčšia diskusia sa vedie o zmysle atentátu, ktorého plán už pred 70 rokmi názorovo rozdelil domáci odboj. Aj podľa neskorších kritikov bola celá akcia kontraproduktívna, pretože nacisti následne zničili zvyšky domáceho odboja a rozpútali desivý teror, ktorý vyvrcholil Lidicami a Ležákmi. Ale dá sa význam atentátu merať iba obeťami, za ktoré nesú zodpovednosť z reťaze utrhnutí nacisti? Isté je, že atentát geopoliticky výrazne pomohol československej veci, pretože donútil britskú vládu čoskoro zrušiť svoj podpis pod Mníchov - skou dohodou. A tým, že Gabčík s Kubišom zlikvidovali jedného z kľúčových nacistov, uštedrili dovtedy expandujúcej tretej ríši obrovskú psychologickú porážku. Nekonečný spor o zmysel atentátu tak odložme nabok. Pred nami stoja postavy dvoch mladých vojakov, ktorí v mene existenčne ohrozenej vlasti obetovali svoj život. Jozef Gabčík mohol pokojne, ako mnohí jeho rovesníci, ostať doma, kde by prežil v iluzórnej oáze Tisovho štátu. On však veril, že so zločineckou ideológiou sa nemá kolaborovať, ale bojovať. A hoci mu to zrejme vtedy nenapadlo, v tej zákrute a krypte okrem iného bojoval aj za slovenskú česť.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite