.prečo práve chémia?
Jednoducho ma priťahovala. Asi to bude kombináciou viacerých vecí. Vždy som bol veľmi zvedavý a rodičia mi už od malička kupovali knižky, ktoré boli prírodovedného charakteru. Mal som dvanásť rokov, keď som dostal fantastickú ruskú stavebnicu „Junij chimik“. Strašne ma to zaujalo.
.takže prvotný impulz prišiel z domu?
Na základnej škole som chodil na krúžok „biologicko-chemické praktiká“, učil nás to pán Jozef Majeský a ten vedel zaujímavo spájať chémiu s biológiou. Aj na strednej škole som mal šťastie na učiteľa, ktorý chémiu miloval. On prišiel do triedy, vzal do ruky kriedu a začal s nami hrať hru na chémiu. Volá sa Ján Selský a do konca života mu budem vďačný za to, že mi chémiu ukázal práve takýmto spôsobom. Mňa to strašne bavilo, hoci väčšina triedy to považovala za zvláštne.
.prečo?
Asi chceli niekoho, kto príde, otvorí knihu a začne diktovať poznámky. Lebo to považovali za „pravé učenie“. Ale ja som to nemal rád.
.odkiaľ pochádzate?
Zo Štúrova. Tam som natrafil na oboch spomínaných učiteľov chémie, ktorí mi dali impulz, aby som sa jej venoval. Práve vďaka nim som si potom podal prihlášku na chemicko-technologickú fakultu.
.neprišlo potom sklamanie?
V čase, keď som sa v roku 1989 na fakultu hlásil, to bola špičková škola. Mali sme povinné prijímačky, brali len najlepších a ja som mal stres, či sa tam vôbec dostanem, aj keď som bol na gymnáziu čistý jednotkár. Vtedy sa tam hlásili najmä študenti, ktorí o chémiu mali záujem, vedeli, o čo tam ide, že to budú galeje. Ale odmenou im bolo, že študovali to, čo ich baví a následné uplatnenie bolo v tom čase bezkonkurenčné. Ja som tam mal aj do tretice šťastie na pedagóga, môj tretí kľúčový učiteľ bol Tibor Gracza. Páčilo sa mi, ako chémiu robí, už od druhého ročníka som uňho pracoval v labákoch a bol som jeho prvý diplomant.
.majú ľudia milujúci chémiu niečo spoločné?
Mali by byť zvedaví. Ja som veľmi zvedavý. Celý život sa infantilne pýtam prečo. A ešte je dôležitá aj „zarputilosť“. Budem sa s tým dovtedy „paprať“, kým neprídem k nejakej odpovedi, čo ma uspokojí. Mňa fascinuje, keď sa vezme číra kvapalina a biely prášok, dajú sa dokopy a ono to začne bublať...
.chémia je stále taká alchýmia.
Áno, je to aj vizuálne atraktívne. Z dvoch látok vznikne čosi nové a ja sa chcem dopátrať toho, čo sa tam udialo.
.dostali ste na vysokej škole dobré vzdelanie?
Bol som hrdý na to, že som absolventom tejto školy a tešilo ma byť chemikom. Až v štvrtom či piatom ročníku začali sa aj u nás prejavovať tie zlé tendencie, že docent prišiel iba na prvú hodinu a nikdy viac sme ho počas semestra nevideli. Akurát na jeho konci nám odkázal, aby sme si vyzbierali indexy a on nám zapísal skúšky. To ma urážalo, ale to bola vtedy výnimka. Vyučovanie bolo väčšinovo kvalitné.
.čo bolo po škole?
Pokračoval som na doktorandúre a v roku 1995 som získal štipendium do Oxfordu. Na deväť mesiacov som sa tak dostal na špičkové svetové pracovisko. To ma enormne katapultovalo hore. Bol zo mňa som doslova iný človek, keď som sa vrátil.
.cítili ste sa na Oxforde so svojím vzdelaním rovnocenný?
Nie. Napriek tomu, že som dostal na slovenské pomery špičkové vzdelanie, bolo to slabé. Mal som len krátky čas na to, aby som sa adaptoval.
.čo bolo najťažšie?
To tempo bolo vražedné. Normálne sa pracovalo 14 až 16 hodín denne – na miestach doktorandov môjho rangu. Študenti boli neskutočným spôsobom vyťažení a zaťažení.
.prečo to boli ochotní podstúpiť?
Oni vedeli, že keď to peklo absolvujú, tak s diplomom z Oxfordu sa budú pred nimi otvárať všetky dvere. A skutočne to tak bolo.
.návrat musel byť krutý?
Akoby zastal čas. Bol to šok: ako tu môžeme takýmto tempom niečo urobiť? Ráno kávička, dve hodiny obedík a od šiestej večer už v škole skoro nikoho niet. Nedávame do toho ani dosť peňazí, ani úsilia, ani času.
.aj vy ste tempo zvoľnili?
Samozrejme, ale aj tak som doktorandúru skončil, ako sa najrýchlejšie dalo, musel som totiž na rok na vojnu a po nej som išiel na dva roky do Zürichu. Opäť špičkové pracovisko, skvelý profesor, ďalšia kľúčová skúsenosť – stretnutie s nemeckou precíznosťou. A potom som sa vrátil na Slovensko.
.chcelo sa vám?
Mal som vážne rodinné dôvody.
.depka po návrate?
Pol roka som bol úplne frustrovaný a nešťastný, ale potom som si zvykol. Nakoniec, tie skúsenosti mi už nikto nevezme a snažím sa ich odovzdávať svojim študentom.
.vytvorili ste si vlastný svet?
Nemal som inú možnosť. Vytvoril som si okolo seba takú bublinu. Keď prídem do práce, riešim svoje vlastné veci, pripravujem si prednášky a cvičenia, debatujem so svojou skupinou. Snažím sa stretávať s ľuďmi, čo ma motivujú, a vyhýbať sa tým ostatným.
.prečo na škole ostávate?
Sloboda, ktorú tam mám, osobná aj profesionálna, je taká, že mi to za tie peniaze ešte stále stojí. Vyskúšal som si aj prácu v jednej chemickej firme, vydržal som rok, nebolo to pre mňa.
.sloboda na škole je lepšia ako firemný život?
Na škole som obklopený študentmi, mladými ľuďmi. Mám neskutočné privilégium: možnosť ovplyvňovať svojimi názormi partiu ľudí, ktorí sú ešte do istej miery tvarovateľní. Nepoznám z tohto pohľadu luxusnejšie zamestnanie.
.koľko študentov je takých, že vás s nimi baví pracovať?
Percentuálne je to od 5 do 10 percent z celej masy. To sú tí talentovaní a pracovití.
.kvôli nim má zmysel učiť?
V tom vidím jediné naplnenie. Práve zakladáme na fakulte Klub talentovaných študentov, chcem pritiahnuť tých, čo majú záujem a robiť pre nich prezentácie, prednášky, chodiť s nimi na exkurzie do špičkových labákov a firiem. Rád by som im ukázal viac, než je bežné. Aby sa ich talent nezdevastoval, ale naopak, maximálne rozvíjal. V rámci štandardného štúdia je to v našich pomeroch skoro nemožné. A to stále hovorím o fakulte, ktorá je podľa ARRA špičkovou. Ak je však toto objektívne najlepšia fakulta, tak si neviem predstaviť, čo musí byť inde. Ale možno som hyperkritický.
.medzi kolegami asi nie ste asi obľúbený?
Som považovaný za úplného exota.
.dá sa takto fungovať?
Mám svoj labák, kde mám šiestich ľudí, bakalárov, diplomantov, doktorandov. Snažím sa im ukázať spôsob, ktorý ja považujem za správny, najmä čo sa týka prístupu k učeniu, poctivosti v experimentovaní, v interpretácii získaných výsledkov. Komunikujem najmä so staršími a oni to potom posúvajú tým mladším. Okrem vedeckého výskumu a učenia mám totiž mnoho všelijakých administratívnych povinností, ktoré ma zaťažujú.
.čo so študentmi, ktorí nemajú záujem?
Moje prednášky sú dobrovoľné. Mňa nezaujíma, kto tam sedí.
.koľko študentov príde na dobrovoľnú prednášku?
Začiatkom semestra príde plný ročník, aby videli, ako vyzerám, po prvej prednáške odíde 30 percent, po druhej prednáške ďalších 30 percent a zvyšok semestra tam ostane len zdravé jadro. Chodia tí, ktorých to zaujíma. A tak je to v poriadku, toto nie je povinná školská dochádzka. Na moje semináre sa musia študenti pravidelne učiť, lebo tam už trénujeme veci, ktoré sa preberali na prednáške. Preto mám aj na seminároch postupom času akosi menej ľudí. (Smiech.)
.kam sa stratí zvyšok?
Nájdu si niekoho iného, kto im dá zápočet napríklad už iba za to, že fyzicky na seminár prišli. U mňa sa na každom seminári píše test, ten ohodnotím a suma všetkých týchto testov musí byť 56 percent z celkového súčtu. Ak ho dosiahli, majú zápočet, ak nie, napíšu si ešte jeden opravný test, ak ani potom nedosiahnu stanovený počet, je mi ľúto.
.vás baví učiť?
Veľmi ma to baví. Ale baví ma učiť ľudí, ktorých to baví. Trpím a som až arogantný, keď študenti nevedia veci, ktoré mali dávno vedieť. A idem sa rozkrájať pre tých, ktorých to baví.
.mnohí vysokoškolskí učitelia sa sťažujú, že ich pedagogické nasadenie nie je doceňované, cení sa, ak zoženú granty alebo majú veľa titulov či publikácií.
Je to ešte horšie. Ten, ktorého baví učiť, je mnohokrát ostrakizovaný, čo je absurdné. Ale ja som si vytvoril svoj mikrosvet a nevpúšťam tam nikoho, koho tam nechcem mať. Chcem však, aby veci fungovali čo najlepšie a niekedy to nejde bez toho, aby sa niekomu nešliaplo na otlak. Fakulta by mala byť elitná inštitúcia, a nie nejaké pohodlné závetrie, kde sa len vyskytnem a beriem za to peniaze.
.pritom učitelia z vašej fakulty zrejme nemajú veľa iných úväzkov ako tí, čo učia právo či sociálnu prácu.
To nie, u nás sa to ani fyzicky nedá stíhať, lebo chémia je experimentálna záležitosť, to nie je sociológia, ktorú možno prednášať na piatich fakultách zároveň.
.pred časom nám v rozhovore spisovateľ a vysokoškolský pedagóg Pavol Rankov povedal, že klesla úroveň maturantov, ktorí prichádzajú na vysoké školy. Je to aj vaša skúsenosť?
Ja to tvrdím už dávno. Ale on povedal ešte aj inú vec: v dôsledku tohto faktu bol nútený znížiť svoje kritériá. A s tým nesúhlasím, to je cesta do pekla. Odmietam, aby to tak bolo aj naďalej. Zisťujem, že maturanti napríklad neovládajú gramatiku. Čítam si ich laboratórne protokoly a niekedy neviem, či sa mám smiať, alebo plakať.
.predtým to tak nebolo?
Nie, viac sa čítalo, asi aj preto majú študenti dnes oveľa menšiu slovnú zásobu a niekedy je celkom utrpenie s nimi diskutovať. To sú holé vety.
.keď ste na svojej škole študovali, tak ste na ňu boli hrdý, teraz hovoríte, že sa zopsula. Zhoršila sa škola alebo vaše nároky stúpli?
Škola sa zhoršila v duchu rozhodnutia, ktoré urobil aj Pavol Rankov. A moji kolegovia, keď sa s nimi o tom rozprávam, presne vedia, o čom hovorím. Hovoria mi, že sem musíme dostať čo najviac študentov, aby sme prežili, aby sme mali z čoho zaplatiť prevádzku. My dostávame za každého študenta paušálnu platbu. Takže znížime kritériá a zoberieme každého, logicky je potom úroveň oveľa nižšia, ako bola predtým. Ja hovorím: predajme jednu z dvoch budov a prepusťme zamestnancov, ktorí si sem chodia len po peniaze. A budeme mať oveľa menší finančný stres ako teraz. Na to mi povedia: to sa nedá spraviť.
.keď sa aj prihlási veľa študentov, musia všetci prejsť do vyšších ročníkov?
No a to je druhý problém. U niektorých ešte stále pretrvávajú absurdné inštinkty: keď už je náš, tak ho predsa nenecháme prepadnúť. Ale my tých študentov takto duševne korumpujeme. Vytvára to negatívne precedensy. To neznášam a odmietam to robiť.
.študenti, ktorí končili túto fakultu niekedy začiatkom deväťdesiatych rokov, mali lepšie vzdelanie, ako tí, čo ju končia dnes?
Myslím si, že väčšina študentov, ktorí končili so mnou, bola odborne kvalifikovanejšia ako väčšina, ktorá končí školu dnes. A to podpíšem hocikedy.
.môže minister niečo s týmto úpadkom niečo urobiť?
Samozrejme. Fakulta sa správa v rámci tých zákonov, ktoré platia. A minister môže zákony navrhnúť a parlament ich môže schváliť. Majú enormnú silu, aby zmenili nezdravé inštinkty, ktoré vládnu na vysokých školách. Máme tu najnovší prípad s absurdnými titulmi ministra Jána Richtera. Akreditačná komisia to nebude iniciatívne sama preverovať, lebo na to potrebuje výzvu ministra. A minister povie, že to má urobiť Akreditačná komisia. A skončili sme. To je neskutočne nebezpečný precedens. Keď to Richterovi prejde, aký ja mám argument, keď navrhnem, aby nedali titul študentovi, ktorému diplomovku urobil jeho školiteľ? Povedia mi, že minister dostal diplom ešte horším spôsobom.
.akademické prostredie nemá samočistiacu schopnosť?
Vysoké školy sú demokratické inštitúcie, kde platí jednoduchá matematická väčšina. Jeden neprehlasuje pätnástich. Kým nebude kritická masa ľudí, ktorí budú mať analogický názor na vec a budú konfrontovaní s menšinou, ktorá to chce konzervovať, dovtedy sa to nemôže zmeniť.
.takže to musí riešiť zhora politik?
On môže natvrdo prijať zákon, aby sa preverili všetky diplomy od-do, nech odoberú diplomy všetkým, čo ich získali podvodným spôsobom.
.to je nereálne.
Nemusia to byť všetky diplomy, tak nech sú to exemplárne prípady, ako právnici z Kaskád pri Galante, Richterov diplom, Jahnátkova profesúra... To máte ako s mafiou, keď zavriete hlavu mafie, ona sa začne pomaly, ale isto rozkladať. Keď zoberieme diplomy piatim exemplárnym prípadom, bude to mať podobný efekt. Tých pár prípadov bude na očiach, keď prídu o svoje tituly, tak ako prišiel o titul v Maďarsku Pál Schmidt, v Nemecku Karl zu Guttenberg. To by malo enormný psychohygienický efekt.
.bol tu nejaký minister školstva, od ktorého ste mali veľké očakávania?
Veľmi som si želal, aby to urobil Jurzyca. Neviem, či to neurobil preto, že bol politicky slabý, alebo mal málo času. Hrozne som bol sklamaný. Jurzyca bol taký záblesk, že konečne je tu človek, ktorý tomu rozumie, navyše férový a priamy chlap. Keď nie on, tak kto?
.hovorili ste s ním niekedy?
Nie, ale bol som jeho veľký fanúšik. Už to vyzeralo na spadnutie, že len v prvom ročníku dostanú školy peniaze na hlavu študenta a potom, aj keď polovica študentov neprejde do druhého ročníka, budú školy dostávať tie isté peniaze.
.teraz je tu Dušan Čaplovič, ktorý už rozprúdil aj diskusiu. Váš názor?
Neviem, či je to diskusia, to sú výstrely zo zákopov na obidve strany. Mňa veľmi rozčuľuje, že to ide robiť práve Čaplovič. Ak to bude robiť týmto spôsobom, že niečo povie a o týždeň to ide korigovať, nikto ho už nebude brať vážne. Veci sa predsa najprv preddebatujú s kľúčovými skupinami ľudí a keď už je aspoň polovičný konsenzus, tak sa ide na verejnosť. Pozrite, idem toto spraviť a polovicu odborníkov mám za sebou.
.napísali ste blog, v ktorom píšete o niečom racionálnom v Čaplovičových návrhoch. Čo to je?
Je nevyhnutné zvýšiť úroveň gymnázií, aby to boli elitné školy. Také, aké boli pred 20 rokmi. Ja som musel robiť prijímačky, hoci som bol čistý jednotkár a vážil som si, že som sa tam dostal.
.čaplovič hovorí o žiakoch s priemerom do 1,5.
Otázne je, či to má byť priemer 1,5. Učitelia základných škôl sa ozvali, že známky vôbec nereflektujú vedomosti študentov. Ale moja otázka je: a čo potom reflektujú? To sa tie známky dávajú náhodným generátorom čísel?
.niekedy známky hovoria viac o tom, či je žiak lajdák, čo sa doma neučí, alebo poctivá žiačka, ktorá má vždy pekné okraje v zošite.
Dobre, tak potom poďme na klasické prijímacie pohovory. Prešiel si cez pohovory, tak ma nezaujíma, aké si mal známky. Neprešiel si, dobre, tiež ma nezaujíma, aké si mal známky. Toto by som zaviedol na gymnáziách. Ich účel je, aby tam študovali tí najlepší, aby sa vzdelávali širokospektrálne, aby rozvíjali svoj potenciál, aby sa naučili mať svoj názor, diskutovať o ňom a našli si svoje miesto v portfóliu rôznych odborov. To nemá byť výrobňa budúcich majstrov do automobiliek.
.aké percento žiakov by malo ísť na gymnáziá? Súhlasíte s piatimi percentami?
Ja neviem, ako na toto číslo prišli. Jeden rok to môže byť viac, jeden menej. Vidím to u nás na škole, jeden rok je tých lepších viac, niekedy menej a niekedy vôbec nikto. Ako môžem paušálne povedať, že je to 5 percent? Nech je to aj 50 percent, ale nech splnia všetci kritériá, ktoré vyžadujú gymnáziá. A treba tlačiť aj na vysoké školy, aby nebrali kohokoľvek, ale iba ľudí, ktorí sú hodní vysokej školy. Prečo na Oxforde študujú tí najlepší? Nie preto, že majú 10 000 libier na semester, ale preto, že prešli prijímacími pohovormi, ktoré sa robia „face to face“. Ja som tam sedel, viem, čo to znamená. Jediný spôsob je začať selektovať. Veľmi jednoduchý koncept, možno až naivný.
.ale čo potom s toľkými vysokými školami?
Zrušiť tie, ktoré nimi nie sú.
.na to nijaký politik nenájde odvahu.
Netreba odvahu, ale presvedčenie urobiť správnu vec.
.žiadny politik do toho nepôjde.
Prečo? Ja by som to urobil.
.preto nie ste politik.
Áno. (Úsmev.) Ja by som otvoril školský systém a poďte sa teraz všetci reakreditovať. Ponúknite opäť svoje školské programy, ale už to nesmú byť fejky, pri ktorých všetci zatvárajú oči a uši. Keď to nikto nespraví, tak sa budeme váľať v tomto bahne do nekonečna.
.čaplovič ohlásil, že na Slovensku by malo byť len šesť-sedem univerzít. Dobrý nápad?
To je kontraproduktívne, čo hovorí. Je žiaduce urobiť to, ale nie takýmto spôsobom. Nesúhlasím s tým, aby všetky vysoké školy dostávali rovnaké množstvo peňazí na hlavu. Je absurdné, že tie isté peniaze dostáva špičková fakulta aj obskúrne zariadenie kdesi v Púchove. Takto nepomáhame slabším školám, naopak, ubližujeme tým lepším. Školám aj študentom. Za mnou chodia študenti, a sťažujú sa, že oni nemajú pomaly žiadne prázdniny a sused, čo študuje kdesi v Sládkovičove, má začiatkom mája po skúškach.
.čo im na to poviete?
Ty sa musíš rozhodnúť, čo chceš. Či sa chceš niečo naučiť, či chceš na sebe pracovať, alebo ti ide len o zaobstaranie si dekorovaného papiera.
.ale tí najlepší študenti pôjdu študovať von.
Samozrejme. Tí najšikovnejší idú preč, nám tu ostáva druhá lajna. Reprezentácia je už dávno preč, ale to je správne.
.o tie slabé a obskúrne vysoké školy je tu stále záujem.
No tak zavrime všetky školy, šikovní odídu do zahraničia a ostatní si dolu v kiosku na vrátnici môžu kúpiť za päťtisíc eur dekorovaný papier. Jediná šanca v tom marazme je, že tu bude pár ostrovčekov pozitívnej deviácie – a budeme sa musieť viac spropagovať medzi študentami, aby k nám prišli študovať.
.čiže, keď tu budú ostrovčeky pozitívnej deviácie, nebudeme hovoriť, že študujem na chemickej fakulte, ale u konkrétneho pedagóga?
Ale to vôbec nevadí, to sa napokon aj deje. Občas už aj mňa kontaktujú študenti alebo ich rodičia. Chcú vidieť labáky, sú zvedaví, aká je kvalita štúdia. Takto to funguje v Británii. Ak niekto príde na pohovor do firmy a povie, že je od profesora Stephena G. Daviesa, tak sa hneď vie, že s veľkou pravdepodobnosťou to bude úspešný zamestnanec. Mňa by zaujímalo, kde končia tie tisícky sociálnych pracovníkov a masmediálnych komunikátorov? Kde preboha pracujú? Aj firmy majú maslo na hlave, keď forsírujú, aby im univerzity vyrábali expertov. Firmy vo svete spolupracujú s univerzitami na výskumných projektoch, firmy ich financujú, školy robia výskum a môžu na tom edukovať bakalára, diplomanta, ktorého potom môže firma zamestnať. U nás príde človek z firmy, položí peniaze na stôl, že bude dva roky platiť štipendistu, a potom si ho zaviaže na x-rokov ako zamestnanca. To nie je podpora univerzity.
.máme novú vládu. Ako to beriete?
Som z toho znechutený. A keby som nemal deti, tak idem preč.
.tak veľmi ste znechutený?
Ja som senzitívny človek a navyše cholerik. (Smiech.) Takže možno je to aj povahou, ale mňa tá každodenná špina tak irituje, že sa tu už necítim dobre.
Peter Szolcsányi/
Narodil sa v roku 1971 v Štúrove. Po gymnáziu študoval na Chemicko-technologickej fakulte STU, na ktorej dnes pôsobí. Deväť mesiacov stážoval na Oxforde u prof. Stephena G. Daviesa. Dva roky bol na postdoktorandskom pobytu v Zürichu u prof. Andreu Vasellu. Venuje sa organickej chémii. Patrí k stálym spolupracovníkom .týždňa. Je otcom dvoch detí.
Jednoducho ma priťahovala. Asi to bude kombináciou viacerých vecí. Vždy som bol veľmi zvedavý a rodičia mi už od malička kupovali knižky, ktoré boli prírodovedného charakteru. Mal som dvanásť rokov, keď som dostal fantastickú ruskú stavebnicu „Junij chimik“. Strašne ma to zaujalo.
.takže prvotný impulz prišiel z domu?
Na základnej škole som chodil na krúžok „biologicko-chemické praktiká“, učil nás to pán Jozef Majeský a ten vedel zaujímavo spájať chémiu s biológiou. Aj na strednej škole som mal šťastie na učiteľa, ktorý chémiu miloval. On prišiel do triedy, vzal do ruky kriedu a začal s nami hrať hru na chémiu. Volá sa Ján Selský a do konca života mu budem vďačný za to, že mi chémiu ukázal práve takýmto spôsobom. Mňa to strašne bavilo, hoci väčšina triedy to považovala za zvláštne.
.prečo?
Asi chceli niekoho, kto príde, otvorí knihu a začne diktovať poznámky. Lebo to považovali za „pravé učenie“. Ale ja som to nemal rád.
.odkiaľ pochádzate?
Zo Štúrova. Tam som natrafil na oboch spomínaných učiteľov chémie, ktorí mi dali impulz, aby som sa jej venoval. Práve vďaka nim som si potom podal prihlášku na chemicko-technologickú fakultu.
.neprišlo potom sklamanie?
V čase, keď som sa v roku 1989 na fakultu hlásil, to bola špičková škola. Mali sme povinné prijímačky, brali len najlepších a ja som mal stres, či sa tam vôbec dostanem, aj keď som bol na gymnáziu čistý jednotkár. Vtedy sa tam hlásili najmä študenti, ktorí o chémiu mali záujem, vedeli, o čo tam ide, že to budú galeje. Ale odmenou im bolo, že študovali to, čo ich baví a následné uplatnenie bolo v tom čase bezkonkurenčné. Ja som tam mal aj do tretice šťastie na pedagóga, môj tretí kľúčový učiteľ bol Tibor Gracza. Páčilo sa mi, ako chémiu robí, už od druhého ročníka som uňho pracoval v labákoch a bol som jeho prvý diplomant.
.majú ľudia milujúci chémiu niečo spoločné?
Mali by byť zvedaví. Ja som veľmi zvedavý. Celý život sa infantilne pýtam prečo. A ešte je dôležitá aj „zarputilosť“. Budem sa s tým dovtedy „paprať“, kým neprídem k nejakej odpovedi, čo ma uspokojí. Mňa fascinuje, keď sa vezme číra kvapalina a biely prášok, dajú sa dokopy a ono to začne bublať...
.chémia je stále taká alchýmia.
Áno, je to aj vizuálne atraktívne. Z dvoch látok vznikne čosi nové a ja sa chcem dopátrať toho, čo sa tam udialo.
.dostali ste na vysokej škole dobré vzdelanie?
Bol som hrdý na to, že som absolventom tejto školy a tešilo ma byť chemikom. Až v štvrtom či piatom ročníku začali sa aj u nás prejavovať tie zlé tendencie, že docent prišiel iba na prvú hodinu a nikdy viac sme ho počas semestra nevideli. Akurát na jeho konci nám odkázal, aby sme si vyzbierali indexy a on nám zapísal skúšky. To ma urážalo, ale to bola vtedy výnimka. Vyučovanie bolo väčšinovo kvalitné.
.čo bolo po škole?
Pokračoval som na doktorandúre a v roku 1995 som získal štipendium do Oxfordu. Na deväť mesiacov som sa tak dostal na špičkové svetové pracovisko. To ma enormne katapultovalo hore. Bol zo mňa som doslova iný človek, keď som sa vrátil.
.cítili ste sa na Oxforde so svojím vzdelaním rovnocenný?
Nie. Napriek tomu, že som dostal na slovenské pomery špičkové vzdelanie, bolo to slabé. Mal som len krátky čas na to, aby som sa adaptoval.
.čo bolo najťažšie?
To tempo bolo vražedné. Normálne sa pracovalo 14 až 16 hodín denne – na miestach doktorandov môjho rangu. Študenti boli neskutočným spôsobom vyťažení a zaťažení.
.prečo to boli ochotní podstúpiť?
Oni vedeli, že keď to peklo absolvujú, tak s diplomom z Oxfordu sa budú pred nimi otvárať všetky dvere. A skutočne to tak bolo.
.návrat musel byť krutý?
Akoby zastal čas. Bol to šok: ako tu môžeme takýmto tempom niečo urobiť? Ráno kávička, dve hodiny obedík a od šiestej večer už v škole skoro nikoho niet. Nedávame do toho ani dosť peňazí, ani úsilia, ani času.
.aj vy ste tempo zvoľnili?
Samozrejme, ale aj tak som doktorandúru skončil, ako sa najrýchlejšie dalo, musel som totiž na rok na vojnu a po nej som išiel na dva roky do Zürichu. Opäť špičkové pracovisko, skvelý profesor, ďalšia kľúčová skúsenosť – stretnutie s nemeckou precíznosťou. A potom som sa vrátil na Slovensko.
.chcelo sa vám?
Mal som vážne rodinné dôvody.
.depka po návrate?
Pol roka som bol úplne frustrovaný a nešťastný, ale potom som si zvykol. Nakoniec, tie skúsenosti mi už nikto nevezme a snažím sa ich odovzdávať svojim študentom.
.vytvorili ste si vlastný svet?
Nemal som inú možnosť. Vytvoril som si okolo seba takú bublinu. Keď prídem do práce, riešim svoje vlastné veci, pripravujem si prednášky a cvičenia, debatujem so svojou skupinou. Snažím sa stretávať s ľuďmi, čo ma motivujú, a vyhýbať sa tým ostatným.
.prečo na škole ostávate?
Sloboda, ktorú tam mám, osobná aj profesionálna, je taká, že mi to za tie peniaze ešte stále stojí. Vyskúšal som si aj prácu v jednej chemickej firme, vydržal som rok, nebolo to pre mňa.
.sloboda na škole je lepšia ako firemný život?
Na škole som obklopený študentmi, mladými ľuďmi. Mám neskutočné privilégium: možnosť ovplyvňovať svojimi názormi partiu ľudí, ktorí sú ešte do istej miery tvarovateľní. Nepoznám z tohto pohľadu luxusnejšie zamestnanie.
.koľko študentov je takých, že vás s nimi baví pracovať?
Percentuálne je to od 5 do 10 percent z celej masy. To sú tí talentovaní a pracovití.
.kvôli nim má zmysel učiť?
V tom vidím jediné naplnenie. Práve zakladáme na fakulte Klub talentovaných študentov, chcem pritiahnuť tých, čo majú záujem a robiť pre nich prezentácie, prednášky, chodiť s nimi na exkurzie do špičkových labákov a firiem. Rád by som im ukázal viac, než je bežné. Aby sa ich talent nezdevastoval, ale naopak, maximálne rozvíjal. V rámci štandardného štúdia je to v našich pomeroch skoro nemožné. A to stále hovorím o fakulte, ktorá je podľa ARRA špičkovou. Ak je však toto objektívne najlepšia fakulta, tak si neviem predstaviť, čo musí byť inde. Ale možno som hyperkritický.
.medzi kolegami asi nie ste asi obľúbený?
Som považovaný za úplného exota.
.dá sa takto fungovať?
Mám svoj labák, kde mám šiestich ľudí, bakalárov, diplomantov, doktorandov. Snažím sa im ukázať spôsob, ktorý ja považujem za správny, najmä čo sa týka prístupu k učeniu, poctivosti v experimentovaní, v interpretácii získaných výsledkov. Komunikujem najmä so staršími a oni to potom posúvajú tým mladším. Okrem vedeckého výskumu a učenia mám totiž mnoho všelijakých administratívnych povinností, ktoré ma zaťažujú.
.čo so študentmi, ktorí nemajú záujem?
Moje prednášky sú dobrovoľné. Mňa nezaujíma, kto tam sedí.
.koľko študentov príde na dobrovoľnú prednášku?
Začiatkom semestra príde plný ročník, aby videli, ako vyzerám, po prvej prednáške odíde 30 percent, po druhej prednáške ďalších 30 percent a zvyšok semestra tam ostane len zdravé jadro. Chodia tí, ktorých to zaujíma. A tak je to v poriadku, toto nie je povinná školská dochádzka. Na moje semináre sa musia študenti pravidelne učiť, lebo tam už trénujeme veci, ktoré sa preberali na prednáške. Preto mám aj na seminároch postupom času akosi menej ľudí. (Smiech.)
.kam sa stratí zvyšok?
Nájdu si niekoho iného, kto im dá zápočet napríklad už iba za to, že fyzicky na seminár prišli. U mňa sa na každom seminári píše test, ten ohodnotím a suma všetkých týchto testov musí byť 56 percent z celkového súčtu. Ak ho dosiahli, majú zápočet, ak nie, napíšu si ešte jeden opravný test, ak ani potom nedosiahnu stanovený počet, je mi ľúto.
.vás baví učiť?
Veľmi ma to baví. Ale baví ma učiť ľudí, ktorých to baví. Trpím a som až arogantný, keď študenti nevedia veci, ktoré mali dávno vedieť. A idem sa rozkrájať pre tých, ktorých to baví.
.mnohí vysokoškolskí učitelia sa sťažujú, že ich pedagogické nasadenie nie je doceňované, cení sa, ak zoženú granty alebo majú veľa titulov či publikácií.
Je to ešte horšie. Ten, ktorého baví učiť, je mnohokrát ostrakizovaný, čo je absurdné. Ale ja som si vytvoril svoj mikrosvet a nevpúšťam tam nikoho, koho tam nechcem mať. Chcem však, aby veci fungovali čo najlepšie a niekedy to nejde bez toho, aby sa niekomu nešliaplo na otlak. Fakulta by mala byť elitná inštitúcia, a nie nejaké pohodlné závetrie, kde sa len vyskytnem a beriem za to peniaze.
.pritom učitelia z vašej fakulty zrejme nemajú veľa iných úväzkov ako tí, čo učia právo či sociálnu prácu.
To nie, u nás sa to ani fyzicky nedá stíhať, lebo chémia je experimentálna záležitosť, to nie je sociológia, ktorú možno prednášať na piatich fakultách zároveň.
.pred časom nám v rozhovore spisovateľ a vysokoškolský pedagóg Pavol Rankov povedal, že klesla úroveň maturantov, ktorí prichádzajú na vysoké školy. Je to aj vaša skúsenosť?
Ja to tvrdím už dávno. Ale on povedal ešte aj inú vec: v dôsledku tohto faktu bol nútený znížiť svoje kritériá. A s tým nesúhlasím, to je cesta do pekla. Odmietam, aby to tak bolo aj naďalej. Zisťujem, že maturanti napríklad neovládajú gramatiku. Čítam si ich laboratórne protokoly a niekedy neviem, či sa mám smiať, alebo plakať.
.predtým to tak nebolo?
Nie, viac sa čítalo, asi aj preto majú študenti dnes oveľa menšiu slovnú zásobu a niekedy je celkom utrpenie s nimi diskutovať. To sú holé vety.
.keď ste na svojej škole študovali, tak ste na ňu boli hrdý, teraz hovoríte, že sa zopsula. Zhoršila sa škola alebo vaše nároky stúpli?
Škola sa zhoršila v duchu rozhodnutia, ktoré urobil aj Pavol Rankov. A moji kolegovia, keď sa s nimi o tom rozprávam, presne vedia, o čom hovorím. Hovoria mi, že sem musíme dostať čo najviac študentov, aby sme prežili, aby sme mali z čoho zaplatiť prevádzku. My dostávame za každého študenta paušálnu platbu. Takže znížime kritériá a zoberieme každého, logicky je potom úroveň oveľa nižšia, ako bola predtým. Ja hovorím: predajme jednu z dvoch budov a prepusťme zamestnancov, ktorí si sem chodia len po peniaze. A budeme mať oveľa menší finančný stres ako teraz. Na to mi povedia: to sa nedá spraviť.
.keď sa aj prihlási veľa študentov, musia všetci prejsť do vyšších ročníkov?
No a to je druhý problém. U niektorých ešte stále pretrvávajú absurdné inštinkty: keď už je náš, tak ho predsa nenecháme prepadnúť. Ale my tých študentov takto duševne korumpujeme. Vytvára to negatívne precedensy. To neznášam a odmietam to robiť.
.študenti, ktorí končili túto fakultu niekedy začiatkom deväťdesiatych rokov, mali lepšie vzdelanie, ako tí, čo ju končia dnes?
Myslím si, že väčšina študentov, ktorí končili so mnou, bola odborne kvalifikovanejšia ako väčšina, ktorá končí školu dnes. A to podpíšem hocikedy.
.môže minister niečo s týmto úpadkom niečo urobiť?
Samozrejme. Fakulta sa správa v rámci tých zákonov, ktoré platia. A minister môže zákony navrhnúť a parlament ich môže schváliť. Majú enormnú silu, aby zmenili nezdravé inštinkty, ktoré vládnu na vysokých školách. Máme tu najnovší prípad s absurdnými titulmi ministra Jána Richtera. Akreditačná komisia to nebude iniciatívne sama preverovať, lebo na to potrebuje výzvu ministra. A minister povie, že to má urobiť Akreditačná komisia. A skončili sme. To je neskutočne nebezpečný precedens. Keď to Richterovi prejde, aký ja mám argument, keď navrhnem, aby nedali titul študentovi, ktorému diplomovku urobil jeho školiteľ? Povedia mi, že minister dostal diplom ešte horším spôsobom.
.akademické prostredie nemá samočistiacu schopnosť?
Vysoké školy sú demokratické inštitúcie, kde platí jednoduchá matematická väčšina. Jeden neprehlasuje pätnástich. Kým nebude kritická masa ľudí, ktorí budú mať analogický názor na vec a budú konfrontovaní s menšinou, ktorá to chce konzervovať, dovtedy sa to nemôže zmeniť.
.takže to musí riešiť zhora politik?
On môže natvrdo prijať zákon, aby sa preverili všetky diplomy od-do, nech odoberú diplomy všetkým, čo ich získali podvodným spôsobom.
.to je nereálne.
Nemusia to byť všetky diplomy, tak nech sú to exemplárne prípady, ako právnici z Kaskád pri Galante, Richterov diplom, Jahnátkova profesúra... To máte ako s mafiou, keď zavriete hlavu mafie, ona sa začne pomaly, ale isto rozkladať. Keď zoberieme diplomy piatim exemplárnym prípadom, bude to mať podobný efekt. Tých pár prípadov bude na očiach, keď prídu o svoje tituly, tak ako prišiel o titul v Maďarsku Pál Schmidt, v Nemecku Karl zu Guttenberg. To by malo enormný psychohygienický efekt.
.bol tu nejaký minister školstva, od ktorého ste mali veľké očakávania?
Veľmi som si želal, aby to urobil Jurzyca. Neviem, či to neurobil preto, že bol politicky slabý, alebo mal málo času. Hrozne som bol sklamaný. Jurzyca bol taký záblesk, že konečne je tu človek, ktorý tomu rozumie, navyše férový a priamy chlap. Keď nie on, tak kto?
.hovorili ste s ním niekedy?
Nie, ale bol som jeho veľký fanúšik. Už to vyzeralo na spadnutie, že len v prvom ročníku dostanú školy peniaze na hlavu študenta a potom, aj keď polovica študentov neprejde do druhého ročníka, budú školy dostávať tie isté peniaze.
.teraz je tu Dušan Čaplovič, ktorý už rozprúdil aj diskusiu. Váš názor?
Neviem, či je to diskusia, to sú výstrely zo zákopov na obidve strany. Mňa veľmi rozčuľuje, že to ide robiť práve Čaplovič. Ak to bude robiť týmto spôsobom, že niečo povie a o týždeň to ide korigovať, nikto ho už nebude brať vážne. Veci sa predsa najprv preddebatujú s kľúčovými skupinami ľudí a keď už je aspoň polovičný konsenzus, tak sa ide na verejnosť. Pozrite, idem toto spraviť a polovicu odborníkov mám za sebou.
.napísali ste blog, v ktorom píšete o niečom racionálnom v Čaplovičových návrhoch. Čo to je?
Je nevyhnutné zvýšiť úroveň gymnázií, aby to boli elitné školy. Také, aké boli pred 20 rokmi. Ja som musel robiť prijímačky, hoci som bol čistý jednotkár a vážil som si, že som sa tam dostal.
.čaplovič hovorí o žiakoch s priemerom do 1,5.
Otázne je, či to má byť priemer 1,5. Učitelia základných škôl sa ozvali, že známky vôbec nereflektujú vedomosti študentov. Ale moja otázka je: a čo potom reflektujú? To sa tie známky dávajú náhodným generátorom čísel?
.niekedy známky hovoria viac o tom, či je žiak lajdák, čo sa doma neučí, alebo poctivá žiačka, ktorá má vždy pekné okraje v zošite.
Dobre, tak potom poďme na klasické prijímacie pohovory. Prešiel si cez pohovory, tak ma nezaujíma, aké si mal známky. Neprešiel si, dobre, tiež ma nezaujíma, aké si mal známky. Toto by som zaviedol na gymnáziách. Ich účel je, aby tam študovali tí najlepší, aby sa vzdelávali širokospektrálne, aby rozvíjali svoj potenciál, aby sa naučili mať svoj názor, diskutovať o ňom a našli si svoje miesto v portfóliu rôznych odborov. To nemá byť výrobňa budúcich majstrov do automobiliek.
.aké percento žiakov by malo ísť na gymnáziá? Súhlasíte s piatimi percentami?
Ja neviem, ako na toto číslo prišli. Jeden rok to môže byť viac, jeden menej. Vidím to u nás na škole, jeden rok je tých lepších viac, niekedy menej a niekedy vôbec nikto. Ako môžem paušálne povedať, že je to 5 percent? Nech je to aj 50 percent, ale nech splnia všetci kritériá, ktoré vyžadujú gymnáziá. A treba tlačiť aj na vysoké školy, aby nebrali kohokoľvek, ale iba ľudí, ktorí sú hodní vysokej školy. Prečo na Oxforde študujú tí najlepší? Nie preto, že majú 10 000 libier na semester, ale preto, že prešli prijímacími pohovormi, ktoré sa robia „face to face“. Ja som tam sedel, viem, čo to znamená. Jediný spôsob je začať selektovať. Veľmi jednoduchý koncept, možno až naivný.
.ale čo potom s toľkými vysokými školami?
Zrušiť tie, ktoré nimi nie sú.
.na to nijaký politik nenájde odvahu.
Netreba odvahu, ale presvedčenie urobiť správnu vec.
.žiadny politik do toho nepôjde.
Prečo? Ja by som to urobil.
.preto nie ste politik.
Áno. (Úsmev.) Ja by som otvoril školský systém a poďte sa teraz všetci reakreditovať. Ponúknite opäť svoje školské programy, ale už to nesmú byť fejky, pri ktorých všetci zatvárajú oči a uši. Keď to nikto nespraví, tak sa budeme váľať v tomto bahne do nekonečna.
.čaplovič ohlásil, že na Slovensku by malo byť len šesť-sedem univerzít. Dobrý nápad?
To je kontraproduktívne, čo hovorí. Je žiaduce urobiť to, ale nie takýmto spôsobom. Nesúhlasím s tým, aby všetky vysoké školy dostávali rovnaké množstvo peňazí na hlavu. Je absurdné, že tie isté peniaze dostáva špičková fakulta aj obskúrne zariadenie kdesi v Púchove. Takto nepomáhame slabším školám, naopak, ubližujeme tým lepším. Školám aj študentom. Za mnou chodia študenti, a sťažujú sa, že oni nemajú pomaly žiadne prázdniny a sused, čo študuje kdesi v Sládkovičove, má začiatkom mája po skúškach.
.čo im na to poviete?
Ty sa musíš rozhodnúť, čo chceš. Či sa chceš niečo naučiť, či chceš na sebe pracovať, alebo ti ide len o zaobstaranie si dekorovaného papiera.
.ale tí najlepší študenti pôjdu študovať von.
Samozrejme. Tí najšikovnejší idú preč, nám tu ostáva druhá lajna. Reprezentácia je už dávno preč, ale to je správne.
.o tie slabé a obskúrne vysoké školy je tu stále záujem.
No tak zavrime všetky školy, šikovní odídu do zahraničia a ostatní si dolu v kiosku na vrátnici môžu kúpiť za päťtisíc eur dekorovaný papier. Jediná šanca v tom marazme je, že tu bude pár ostrovčekov pozitívnej deviácie – a budeme sa musieť viac spropagovať medzi študentami, aby k nám prišli študovať.
.čiže, keď tu budú ostrovčeky pozitívnej deviácie, nebudeme hovoriť, že študujem na chemickej fakulte, ale u konkrétneho pedagóga?
Ale to vôbec nevadí, to sa napokon aj deje. Občas už aj mňa kontaktujú študenti alebo ich rodičia. Chcú vidieť labáky, sú zvedaví, aká je kvalita štúdia. Takto to funguje v Británii. Ak niekto príde na pohovor do firmy a povie, že je od profesora Stephena G. Daviesa, tak sa hneď vie, že s veľkou pravdepodobnosťou to bude úspešný zamestnanec. Mňa by zaujímalo, kde končia tie tisícky sociálnych pracovníkov a masmediálnych komunikátorov? Kde preboha pracujú? Aj firmy majú maslo na hlave, keď forsírujú, aby im univerzity vyrábali expertov. Firmy vo svete spolupracujú s univerzitami na výskumných projektoch, firmy ich financujú, školy robia výskum a môžu na tom edukovať bakalára, diplomanta, ktorého potom môže firma zamestnať. U nás príde človek z firmy, položí peniaze na stôl, že bude dva roky platiť štipendistu, a potom si ho zaviaže na x-rokov ako zamestnanca. To nie je podpora univerzity.
.máme novú vládu. Ako to beriete?
Som z toho znechutený. A keby som nemal deti, tak idem preč.
.tak veľmi ste znechutený?
Ja som senzitívny človek a navyše cholerik. (Smiech.) Takže možno je to aj povahou, ale mňa tá každodenná špina tak irituje, že sa tu už necítim dobre.
Peter Szolcsányi/
Narodil sa v roku 1971 v Štúrove. Po gymnáziu študoval na Chemicko-technologickej fakulte STU, na ktorej dnes pôsobí. Deväť mesiacov stážoval na Oxforde u prof. Stephena G. Daviesa. Dva roky bol na postdoktorandskom pobytu v Zürichu u prof. Andreu Vasellu. Venuje sa organickej chémii. Patrí k stálym spolupracovníkom .týždňa. Je otcom dvoch detí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.