Čína, ktorá vlastní najväčšie menové rezervy na svete, začala opatrne hľadať, kam by sa dalo aj v rámci Európy investovať, a východná časť kontinentu sa Pekingu javí z mnohých pohľadov ako vhodné miesto. Poliaci, Česi, Maďari, o Macedóncoch či Albáncoch nehovoriac, sú však voči Číne menej dôverčiví, než je západná časť Európskej únie.
Lenže čínske investície nie sú také, ako keď nejakú českú továreň kúpi nemecký koncern. Vždy, keď sa hovorí o čínskych investíciách, spomeniem si na svoju návštevu malajského prístavu Malaka, mesta, kde sa stretávali Portugalsko, Holandsko a Británia a bojovali o nadvládu nad touto časťou sveta. Kým po Holanďanoch a Britoch zostalo v Malake zopár kostolov a domov, Číňania, ktorí sem prišli zhruba v tom istom čase, sú v Malake stále a dnes tvoria tretinu obyvateľov tohto mesta, zapísaného v zozname pamiatok UNESCO. Podobne ako Malaka je na tom celá Malajzia a len tvrdý „promalajský“ apartheid bráni tomu, aby sa z Malajska stal nový Singapur, povedľa pevninskej Číny a Taiwanu ďalší štát, kde vládnu Číňania.
Pokiaľ sme opatrní voči investíciám Ruska, okrem iného aj preto, že pri firmách ako Gazprom je zrejmé ich prepojenie so štátom a ich využívanie aj v politickom nátlaku na krajiny, kde majú ruské firmy vplyv na väčšiu časť ekonomiky, pri Číne by sme mali byť dvojnásobne opatrnejší. Čínska ekonomická expanzia je nielen kontrolovaná, ale doslova riadená čínskymi komunistami, a zvyšovanie hospodárskeho vplyvu Číny je iba jednou časťou tohto prenikania. Čínski vlastníci našich firiem sa môžu stať veľkým problémom nielen preto, že v Číne vládne totalitný režim. Čína je aj vysokokorupčné prostredie, krajina, ktorá takmer nechráni duševné vlastníctvo a v ktorej súdny systém možno mať len vysokú nedôveru.
Najhoršia je však „firemná kultúra“, ktorá môže z Číny prísť. V čínskom diktátorskom režime totiž panuje ten najtvrdší kapitalizmus, aký si možno z pohľadu Európana predstaviť. Nejde iba o sociálne zabezpečenie, ktoré v Číne v podstate neexistuje, ale aj o pracovné tempo, mzdy, ohľady na ekológiu, vzťah k pracovnému právu a zákonom ako takým. Čína do istej miery zažíva kapitalizmus 19. storočia a s čínskymi investormi nás čaká jeho renesancia o dve storočia neskôr.
Ďalším nebezpečenstvom je často prehliadaný čínsky pocit nadradenosti voči Európanom a západnému svetu. Čína je nielen najľudnatejšia krajina sveta, ale pre mnohých Číňanov je to aj ten správny model spoločnosti. Niekoľko storočí, keď Čína ustúpila Európanom, je v čínskych dejinách a v pohľade na svet len prechodnou epizódou. Podobne ako napríklad nadvláda Mongolov. Obávam sa preto, že my síce môžeme k súčasnej Číne pristupovať bez predsudkov, ale u Číňanov panuje voči Európanom či Američanom stále isté pohŕdanie.
Preto tiež tak málo čínskych investícií zatiaľ skončilo v západnom svete úspechom. Z nášho stredoeurópskeho pohľadu je najväčšou výstrahou čínsky pokus podieľať sa na výstavbe poľských diaľnic. Ten sa skončil tým, že do Poľska prilietali lietadlá s čínskymi robotníkmi, lebo v „čínskych podmienkach“ nechceli Poliaci pracovať. A skrachoval na tom, že za brutálnych podmienok, ktoré Číňania diktovali poľským subdodávateľom, odmietli Poliaci s nimi spolupracovať.
Hovorí sa síce, že peniaze sú len jedny a že stodolárovka nie je ani čierna, ani biela, ani žltá, ale súčasná Čína nie je partner, nad ktorým by sme mali jasať a padať mu hneď do náručia. Skôr naopak, a to i napriek tomu, že dnes je Peking schopný zaplatiť z peňazí, ktoré zarobil na poddaných svojho režimu, azda ďalších desať, dvadsať rokov nášho šťastného európskeho života. Pretože – a nechcem panicky strašiť – sa nám po tých dvadsiatich rokoch môže stať, že budeme podobnými poddanými Pekingu, ako súčasná takmer miliarda a tristo miliónov Číňanov. Ale budeme na tom ešte horšie – pretože budeme len Európania.
Autor je redaktor Lidových novín
Lenže čínske investície nie sú také, ako keď nejakú českú továreň kúpi nemecký koncern. Vždy, keď sa hovorí o čínskych investíciách, spomeniem si na svoju návštevu malajského prístavu Malaka, mesta, kde sa stretávali Portugalsko, Holandsko a Británia a bojovali o nadvládu nad touto časťou sveta. Kým po Holanďanoch a Britoch zostalo v Malake zopár kostolov a domov, Číňania, ktorí sem prišli zhruba v tom istom čase, sú v Malake stále a dnes tvoria tretinu obyvateľov tohto mesta, zapísaného v zozname pamiatok UNESCO. Podobne ako Malaka je na tom celá Malajzia a len tvrdý „promalajský“ apartheid bráni tomu, aby sa z Malajska stal nový Singapur, povedľa pevninskej Číny a Taiwanu ďalší štát, kde vládnu Číňania.
Pokiaľ sme opatrní voči investíciám Ruska, okrem iného aj preto, že pri firmách ako Gazprom je zrejmé ich prepojenie so štátom a ich využívanie aj v politickom nátlaku na krajiny, kde majú ruské firmy vplyv na väčšiu časť ekonomiky, pri Číne by sme mali byť dvojnásobne opatrnejší. Čínska ekonomická expanzia je nielen kontrolovaná, ale doslova riadená čínskymi komunistami, a zvyšovanie hospodárskeho vplyvu Číny je iba jednou časťou tohto prenikania. Čínski vlastníci našich firiem sa môžu stať veľkým problémom nielen preto, že v Číne vládne totalitný režim. Čína je aj vysokokorupčné prostredie, krajina, ktorá takmer nechráni duševné vlastníctvo a v ktorej súdny systém možno mať len vysokú nedôveru.
Najhoršia je však „firemná kultúra“, ktorá môže z Číny prísť. V čínskom diktátorskom režime totiž panuje ten najtvrdší kapitalizmus, aký si možno z pohľadu Európana predstaviť. Nejde iba o sociálne zabezpečenie, ktoré v Číne v podstate neexistuje, ale aj o pracovné tempo, mzdy, ohľady na ekológiu, vzťah k pracovnému právu a zákonom ako takým. Čína do istej miery zažíva kapitalizmus 19. storočia a s čínskymi investormi nás čaká jeho renesancia o dve storočia neskôr.
Ďalším nebezpečenstvom je často prehliadaný čínsky pocit nadradenosti voči Európanom a západnému svetu. Čína je nielen najľudnatejšia krajina sveta, ale pre mnohých Číňanov je to aj ten správny model spoločnosti. Niekoľko storočí, keď Čína ustúpila Európanom, je v čínskych dejinách a v pohľade na svet len prechodnou epizódou. Podobne ako napríklad nadvláda Mongolov. Obávam sa preto, že my síce môžeme k súčasnej Číne pristupovať bez predsudkov, ale u Číňanov panuje voči Európanom či Američanom stále isté pohŕdanie.
Preto tiež tak málo čínskych investícií zatiaľ skončilo v západnom svete úspechom. Z nášho stredoeurópskeho pohľadu je najväčšou výstrahou čínsky pokus podieľať sa na výstavbe poľských diaľnic. Ten sa skončil tým, že do Poľska prilietali lietadlá s čínskymi robotníkmi, lebo v „čínskych podmienkach“ nechceli Poliaci pracovať. A skrachoval na tom, že za brutálnych podmienok, ktoré Číňania diktovali poľským subdodávateľom, odmietli Poliaci s nimi spolupracovať.
Hovorí sa síce, že peniaze sú len jedny a že stodolárovka nie je ani čierna, ani biela, ani žltá, ale súčasná Čína nie je partner, nad ktorým by sme mali jasať a padať mu hneď do náručia. Skôr naopak, a to i napriek tomu, že dnes je Peking schopný zaplatiť z peňazí, ktoré zarobil na poddaných svojho režimu, azda ďalších desať, dvadsať rokov nášho šťastného európskeho života. Pretože – a nechcem panicky strašiť – sa nám po tých dvadsiatich rokoch môže stať, že budeme podobnými poddanými Pekingu, ako súčasná takmer miliarda a tristo miliónov Číňanov. Ale budeme na tom ešte horšie – pretože budeme len Európania.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.