Nepriamo o tom svedčia aj ďalšie výroky, ktoré si sušil až pre Brusel. Problém je, že sťažnosti typu „v štátoch, kde je vysoká životná úroveň, je možné okresať výdavky, ale čo vezmete ľuďom s dôchodkom 250 eur?”, narážajú v ére rozpočtovej drezúry na hluché uši. Snaha premiéra, aby slovenský záväzok posudzovala EK akosi zmierlivejšie, sa takto minulo účinkom. Jednoducho preto, lebo keby rozpočtový dozor, ktorý už povolil jednu výnimku Španielsku, umožnil vzápätí ďalšiu – a to ešte Slovensku! – tak sa celý kompakt obráti na cirkus a stratí vážnosť.
Vsuvka „a to ešte Slovensku” nehovorí o dvojakom metri pre krajiny (akože veľkí môžu, malí nie), ale o tom, že slovenský deficit 2012 – na rozdiel napríklad od toho španielskeho – je hladko udržateľný. Iba Ficovi sa do korekcií, ktoré sú de facto triviálne, nechce presne tak, ako sa mu nechcelo za prvej vlády, keď uprostred krízy vyrobil najvyšší rast verejných výdavkov v celej EÚ!
Tu sa vnucuje jedno varovné déjà vu. Viktor Orbán po nástupe pred dvoma rokmi prišiel na svoju prvú návštevu do Bruselu s totožným zámerom – dohodnúť zvýšenie deficitu, ktorý nemalo Maďarsko predpísaný fiškálnou dohodou, ale podmienkami pôžičky MMF-EÚ. Až keď bol odmietnutý, urobil zo zníženia štátneho dlhu otázku takpovediac života a smrti („Maďarsko nebude kolóniou”) a pustil sa do „neortodoxnej politiky” znárodňovania dôchodkov, vyrubovania sektorových daní, atď. To isto neznamená, že pokračovanie na Slovensku musí byť analogické. Fico, na rozdiel od Orbána, nenosí v hlave „revolúciu”, ale naopak, úzkostlivo dbá na to, aby nevyčnieval z európskeho mainstreamu. Bolo by však chybou nevidieť, že slovenský premiér sa práve nachádza v identickej dileme: Musí nájsť plán B po tom, čo mu bolo oznámené, že žiadna výnimka či zmäkčenie pre Slovensko nebude.
Scenár, že krátenie výdavkov, ktoré naozaj „ulietavajú”, sa tohto roku konať nebude, približuje Ficova nová nádej, že k prevratu dôjde v samotnom fiškálnom pakte. Ak 6. mája v Paríži zvíťazí socialista Hollande, tak je celkom pravdepodobné, že v zmysle „nie je možné ozdravovať verejné financie bez hospodárskeho rastu, nemôžeme sa orientovať iba na škrty” (Fico), sa „kompakt Merkozy“ ozaj podrobí akejsi revízii. Na tejto debate, do ktorej sa Fico zapojil ako posledný socialista Európy (tiež nepriama indícia, že dúfal vo výnimku), nie je nič nelegitímne. Teda tak všeobecne, teoreticky. Napríklad v prípade Španielska či Portugalska znie aj rozumne.
Pre Slovensko, ktorého vnútorný dopyt je proti exportu zanedbateľnou veličinou, a ktoré ani zďaleka nečelí takej recesii ako južné krídlo, sú však úspory verejných financií, a to bez „rastových“ špekulácií, jedinou obranou proti pádu do špirály dlhov. Skutočnosť, že Robert Fico v Bruseli naskočil do revizionistického vlaku (kam patrí, ale predtým tam nebol), výrazne zvyšuje neistotu ohľadne jeho plánov. Pesimista by povedal, že už aj priamo deficit rozpočtu 2012, v prípade, že to ten Hollande vo Francúzsku vyhrá...
Vsuvka „a to ešte Slovensku” nehovorí o dvojakom metri pre krajiny (akože veľkí môžu, malí nie), ale o tom, že slovenský deficit 2012 – na rozdiel napríklad od toho španielskeho – je hladko udržateľný. Iba Ficovi sa do korekcií, ktoré sú de facto triviálne, nechce presne tak, ako sa mu nechcelo za prvej vlády, keď uprostred krízy vyrobil najvyšší rast verejných výdavkov v celej EÚ!
Tu sa vnucuje jedno varovné déjà vu. Viktor Orbán po nástupe pred dvoma rokmi prišiel na svoju prvú návštevu do Bruselu s totožným zámerom – dohodnúť zvýšenie deficitu, ktorý nemalo Maďarsko predpísaný fiškálnou dohodou, ale podmienkami pôžičky MMF-EÚ. Až keď bol odmietnutý, urobil zo zníženia štátneho dlhu otázku takpovediac života a smrti („Maďarsko nebude kolóniou”) a pustil sa do „neortodoxnej politiky” znárodňovania dôchodkov, vyrubovania sektorových daní, atď. To isto neznamená, že pokračovanie na Slovensku musí byť analogické. Fico, na rozdiel od Orbána, nenosí v hlave „revolúciu”, ale naopak, úzkostlivo dbá na to, aby nevyčnieval z európskeho mainstreamu. Bolo by však chybou nevidieť, že slovenský premiér sa práve nachádza v identickej dileme: Musí nájsť plán B po tom, čo mu bolo oznámené, že žiadna výnimka či zmäkčenie pre Slovensko nebude.
Scenár, že krátenie výdavkov, ktoré naozaj „ulietavajú”, sa tohto roku konať nebude, približuje Ficova nová nádej, že k prevratu dôjde v samotnom fiškálnom pakte. Ak 6. mája v Paríži zvíťazí socialista Hollande, tak je celkom pravdepodobné, že v zmysle „nie je možné ozdravovať verejné financie bez hospodárskeho rastu, nemôžeme sa orientovať iba na škrty” (Fico), sa „kompakt Merkozy“ ozaj podrobí akejsi revízii. Na tejto debate, do ktorej sa Fico zapojil ako posledný socialista Európy (tiež nepriama indícia, že dúfal vo výnimku), nie je nič nelegitímne. Teda tak všeobecne, teoreticky. Napríklad v prípade Španielska či Portugalska znie aj rozumne.
Pre Slovensko, ktorého vnútorný dopyt je proti exportu zanedbateľnou veličinou, a ktoré ani zďaleka nečelí takej recesii ako južné krídlo, sú však úspory verejných financií, a to bez „rastových“ špekulácií, jedinou obranou proti pádu do špirály dlhov. Skutočnosť, že Robert Fico v Bruseli naskočil do revizionistického vlaku (kam patrí, ale predtým tam nebol), výrazne zvyšuje neistotu ohľadne jeho plánov. Pesimista by povedal, že už aj priamo deficit rozpočtu 2012, v prípade, že to ten Hollande vo Francúzsku vyhrá...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.