Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Gesualdo: vraždy a madrigaly

.časopis .hudba

Náš seriál o hudobníkoch, ktorí žili nadoraz a vytvorili pritom silnú hudbu, sa zatiaľ venoval výlučne extentrickým rockerom. Don Carlo Gesualdo, princ z Venosy, sa zvláštnosťou hudby aj podivnosťou života jednoznačne radí medzi nich.

„Zomieram vo svojom utrpení, / a tá, čo mi mohla dať život, ma zabíja a nepomôže mi. / Ó, bolestný osud, / tá, čo mi mohla dať život, mi prináša smrť!" To je text najznámejšieho a hudobne najzvláštnejšieho madrigalu Carla Gesualda. Ako to pri madrigaloch býva, jeho názov je totožný s prvými slovami piesne: „Moro, lasso." V štyroch taktoch tu idú bezprostredne po sebe akordy Cis dur, a mol, H dur a G dur. Keďže sú spievané školenými hlasmi, na prvé počutie to znie starobylo a idylicky. Päť hlasov sa vzápätí kontrapunkticky rozbieha do zvláštnych, pre poslucháča, zvyknutého na Mozarta alebo moderný pop, neveľmi „ľúbivých" melódií. Keď sa hlasy znovu sústredia do dlhých akordov a zopakujú úvodnú sekvenciu, človeka sa zmocní akýsi nepokoj. Je to spôsobené chladom harmonicky „vzdialených" akordov a napätím, vznikajúcim medzi „blízkymi" tónmi (najviac medzi poltónmi, napríklad c – cis a zväčšenými kvartami, napríklad c – fis). U Brucknera, Wagnera či Richardsa Straussa by to nebolo nič prekvapujúce. Ale kde sa to vzalo v hudbe, ktorá vznikla na začiatku 17. storočia?

.smrť v Neapole
Carlo Gesualdo sa narodil v roku 1566 do slávnej rodiny. Gesualdov otec, potomok Normanov usadených v Neapole, sa v roku 1561 oženil s Girolamou Borromejskou, neterou pápeža Pia IV. a sestrou jedného z najdôležitejších vodcov protireformácie, kardinála Borromea (neskôr známy ako svätý Karol Borromejský). Tento sobáš priniesol už aj predtým vplyvným a bohatým Gesualdovcom dedičný titul princov z Venosy.
Carlo sa mal  – ako druhý najstarší syn v šľachtickej rodine – pôvodne stať kňazom, ale smrť staršieho brata tieto plány zmenila, Carlo sa stal „verejným činiteľom" a od roku 1591 oficiálne aj princom.
V roku 1586 sa oženil so svojou sesternicou donnou Mariou d'Avalos, dcérou markíza z Pescary. Láska Carla a Marie nemala dlhé trvanie. Dva roky po svadbe sa Maria zamilovala do Fabrizia Carafu, vojvodu z Andrie. V Neapole bol ich vzťah údajne verejným tajomstvom, no Carlovi to došlo až v jeseni roku 1590. Vzápätí vymyslel plán ako z béčkového filmu. Vybral sa na niekoľkodňovú poľovačku, predtým si zabezpečil drevené kópie kľúčov od svojho neapolského paláca na Piazza San Domenico Maggiore a na druhý deň po odchode sa nečakane vrátil. Spolu s tromi ozbrojenými mužmi (dnes by sme povedali, že s bodyguardami) vtrhol do spálne, kde svoju manželku pristihol in flagranti s jej aristokratickým milencom (ten mal vraj oblečenú Mariinu nočnú košeľu) a obidvoch na mieste zabil. Keďže obete boli vznešeného rodu a Neapol bolo civilizované mesto, prípad bol neodkladne vyšetrený a zaznamenaný. Vďaka tomu vieme, že išlo skutočne o krvavý kúpeľ: v spálni sa strieľalo aj sekalo, Gesualdo osobne uštedril svojej manželke a jej komplicovi viacero bodných a sečných rán, údajne sa do spálne vrátil ešte zo schodiška a s výkrikom „Ešte nie je mŕtva!" pokračoval pokračoval v diele skazy. Keď už nemal žiadne pochybnosti, celý krvavý ušiel na svoj hrad vo Venose, vzdialenej asi 80 km od Neapola. Na druhý deň sa vraj osobne pustil do rúbania stromov v okolí hradu, lebo sa obával, že by sa v nich mohli skrývať pomstitelia (keďže bol princ a svoju manželku pristihol pri akte smilstva, súdu sa obávať nemusel).
Nevedno, koľko stromov vyrúbal. Jeden z obyvateľov Venosy tvrdí vo fantazmagorickom dokumente, ktorý rakúsky režisér Werner Herzog nakrútil v roku 1995 o Gesualdovi, že vyrúbal celé údolie, čo mu vraj trvalo tri mesiace. Isté je, že táto dvojitá vražda v najvyšších neapolských kruhoch otriasla všetkými (básnik Torquato Tasso ju dokonca zveršoval), najviac však samotným vrahom. Od narodenia zrejme psychicky labilný mladý muž sa ponoril do alchýmie a okultných vied, unikal pred výčitkami svedomia a trpel chronickou nespavosťou. Legendy hovoria o ďalších vraždách (vrátane vlastného syna) a o prejavoch sadizmu. Dnes sa má, chalabohu, za to, že ide len o skutočnosťou nepodloženú ľudovú tvorivosť.

.hudba a tiene
Isté a  šiestimi knihami madrigalov a tromi zväzkami cirkevnej hudby doložené je však to, že sa Gesualdo ponoril do hudby. Na rozdiel od jeho kolegov princov uňho nešlo o aristokratickú kratochvíľu, ale o vášeň, vyvierajúcu z mimoriadneho talentu. Jeho hudobnému vývoju nesporne prospelo druhé manželstvo, ktoré uzatvoril v roku 1594 s Eleonorou d'Este, dcérou Alfonsa II. d'Este, vojvodu z Ferrary. Vďaka nemu totiž strávil niekoľko rokov vo Ferrare, ktoré bolo vtedajším centrom neskororenesančného hudobného manierizmu. Na Alfonsovom dvore pôsobilo niekoľko špičkových skadateľov a hudobníkov, vrátane virtuózneho ženského speváckeho tria Concerto di Donne, ktorého členky dokázali zaspievať aj tie najzložitejšie kompozície.
Gesualdo vo Ferrare písal hlavne madrigaly, to znamená skladby pre niekoľkých spevákov, sprevádzaných lutnou, citarou alebo čembalom. Nebol pritom vo svojej podstate „modernista". Za moderné, progresívne boli v tej dobe pokladané skladby s dominantnou melódiou, ktoré ohlasovali nastupujúce baroko (najznámejším „modernistom" tohto obdobia bol Claudio Monteverdi). Zvláštnosť Gesualdovej hudby spočívala vo „vykročení do zeme nikoho", ako to takmer o štyristo rokov vyjadril jeden z jeho moderných obdivovateľov Aldous Huxley. Geniálny princ z Venosy cítil harmonické súvislosti tam, kde jeho vrstovníci počuli len vzájomne nesúvisiaci sled tónov. Je možné, že to bolo dané hudobným vizionárstvom, pravdepodobnejšie je však to, čo by sme dnes nazvali „existenciálnou rozdrásanosťou." Muzikológ a znalec Gesualdovho diela Glenn Watkins tvrdí, že ide o „spovedné umenie". V donovi Carlovi nevidí násilného psychopata, ale „exorcistu, vyháňajúceho démonov zo seba samého." To ho viedlo k disonanciám a harmonickým napätiam (vždy, tak ako v ukážke na začiatku tohto článku, súviseli s textom), ktoré ponad monumentálne dielo Bacha, Mozarta či Beethovena mierili k dvadsiatemu storočiu.
Predstava o Gesualdovi ako hudobnom „autoexorcistovi" je, vzhľadom na posledné roky jeho života, celkom opodstatnená. Hoci manželstvo s Elenororou neskončilo v krvou nasiaknutej spálni, nebolo šťastné. Po krátkom období spolužitia vo Ferrare sa don Carlo vrátil na svoj hrad do Venosy, kde v samote komponoval dušu drásajúcu hudbu. Možno v dôsledku psychickej poruchy, možno v dôsledku boja s démonom, ktorým bol on sám, sa poddával masochistickým praktikám (jeho sluhovia ho museli denne do krvi bičovať). Pravdepodobne v dôsledku infekcie z flagelantských rán don Carlo Gesualdo da Venosa 8. septembra 1613 ako 47-ročný zomiera.
V posledných rokoch života dopisoval šiestu knihy madrigalov (jej súčasťou je aj citovaná skladba Moro, laso) a rozsiahlu sakrálnu kompozíciu Tenebrae responsoria. Išlo o hudbu na liturgické texty, ktoré sa v katolíckych kostoloch spievajú na Veľký piatok a na Bielu sobotu. Utrpenie a smrť Krista vrhali tiene (po latinsky tenebrae) na utrpenie a smrť Gesualda. Úplne na samom dne pašijového zúfalstva sa objavili nesmelé záblesky svetla. Tenebrae responsoria zazneli počas autorovho života pravdepodobne len raz, v jeho súkromnej kaplnke, pričom on sám bol jediným poslucháčom.
Štyristo rokov bol Gesualdo spomínaný len ako vyšinutý vrah a násilník. Až v dvadsiatom storočí bol znovu objavený ako hudobník. Igor Stravinský mu v roku 1960 venoval skladbu Monumentum pro Gesualdo, Alfred Schnittke v roku 1993 zložil operu Gesualdo (podľa hudobného redaktora časopisu The New Yorker Alexa Rossa bolo do dnešného dňa skomponovaných 11 opier o Gesualdovi). Julio Cortazár o ňom napísal poviedku Klon, Werner Herzog o ňom nakrútil film Smrť pre päť hlasov. Časopis .týždeň ho zaradil k veľkým hudobníkom, ktorí žili a tvorili úplne nadoraz.

.povedali o Gesualdovi:
Igor Stravinskij, hudobný skladateľ: „Gesualdov hudobný výraz je dramatický, nesmierne intímny a intenzívny. Na tradičný madrigal s jeho neopätovanými láskami a milostnými delikatesami naložil skutočne ťažké bremeno..."
Aldous Huxley, spisovateľ: „Cez pokrútené frázy madrigalov plynie hudba, ktorá sa neudrži v rovnakej tónine dlhšie než dva takty. V Gesualdovi, v postave ako vystrihnutej z Websterovej melodrámy, prekročila psychická dezintegrácia všetky hranice. Výsledkom sú diela, ktoré ľahko mohol skomponovať neskorší Schoenberg."
Anna Calvi, rocková hudobníčka:„Gesualdo bol taliansky skladateľ, ktorý v dôsledku psychickej choroby zavraždil svoju manželku a jej milenca a v 16. storočí vytvoril hudbu, ktorá bola taká extrémna, že sa až do 20. storočia nikto nepokúsil napodobniť jej štýl. Jeho dielo je pre mňa obrovskou inšpiráciou."
Basil Howitt, novinár a hudobník: "Pre pozorné ucho je Gesualdova hudba rozochvená, priam elektrizujúca vo svojej harmonickej divnosti. Zdá sa, že vo svojej hudbe žil vo svojom vlastnom tvorivom a harmonickom svete, ktorý bol sotva menej excentrický a znepokojivý než jeho súkromný život."
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite