Drahoslav Machala má v tieto dni určite nervy napnuté ako struna. On, človek sebavedomý, sebastredný a ctižiadostivý, isto už od tej desiatej marcovej noci netrpezlivo čaká, kedy zazvoní telefón a z Úradu vlády ho povolajú do služby premiérovho poradcu. Určite je už veľmi znepokojený, prečo ten telefón tak dlho mlčí, prečo už zopár dní poctivo nezarezáva na Úrade vlády a nepíše premiérske prejavy.
Musí to byť naozaj frustrujúce pre muža Machalových ambícií. Takto dlho a nečinne čakať, kedy opäť bude môcť formovať národnú líniu slovenskej ľavice. Určite už má pripravených zopár návrhov na to, čo by mala nová vláda v národnej veci neodkladne urobiť. Socha kráľa Svätopluka by možno mala byť v každom väčšom slovenskom meste. A prečo ešte nebol za kráľa označený Pribina? Na Bratislavskom hrade je predsa dosť miesta. Možno má pán Machala aj ďalšie návrhy – nemal by byť v každej triede aj portrét Vladimíra Mečiara ako otca vlasti? A nemala by sa kniha rozhovorov s Ivanom Gašparovičom, ktorú Drahoslav Machala napísal, opäť vydať v stotisícovom náklade a urobiť z nej povinné čítanie? A čo tak obnoviť národnú tlač? Drahoslav Machala by nezvládol založiť vládne noviny, ktoré by vyvracali lži zapredaných slovenských médií?
No jednoducho, bolo toho veľa, čo pán Machala chcel v najbližšie dni urobiť pre dobro slovenského národa. Lenže ten telefón mlčal a mlčal. Frustrovaný muž sa teda pobral na prechádzku do mesta, aby mu rýchlejšie prešiel čas, kým ten telefón z Úradu vlády zazvoní. Nervy však mal stále na prasknutie – a keď videl toho Janovica, nedalo sa inak. Musel si udrieť a uľaviť. Hoci, bitku by si zaslúžil skôr niekto iný – tí z Úradu vlády, čo sa flákajú a nevolajú. Ale po ruke bol práve Tomáš Janovic.
A čo je na tom všetkom pre útočníka najhoršie? Ani nie to, že sa z nenávideného Janovica stala obeť, ktorú všetky médiá ľutujú, a dokonca ani nie to, že sa všade opäť prepiera minulosť pána Pamíra. Najhoršie je to, že pravdepodobne už žiadny telefón z Úrady vlády nebude. Ten telefón bude zlovestne mlčať a frustrácia pána Machalu bude o to väčšia. Slušní ľudia ho teda budú musieť na ulici obchádzať širokým oblúkom.
Musí to byť naozaj frustrujúce pre muža Machalových ambícií. Takto dlho a nečinne čakať, kedy opäť bude môcť formovať národnú líniu slovenskej ľavice. Určite už má pripravených zopár návrhov na to, čo by mala nová vláda v národnej veci neodkladne urobiť. Socha kráľa Svätopluka by možno mala byť v každom väčšom slovenskom meste. A prečo ešte nebol za kráľa označený Pribina? Na Bratislavskom hrade je predsa dosť miesta. Možno má pán Machala aj ďalšie návrhy – nemal by byť v každej triede aj portrét Vladimíra Mečiara ako otca vlasti? A nemala by sa kniha rozhovorov s Ivanom Gašparovičom, ktorú Drahoslav Machala napísal, opäť vydať v stotisícovom náklade a urobiť z nej povinné čítanie? A čo tak obnoviť národnú tlač? Drahoslav Machala by nezvládol založiť vládne noviny, ktoré by vyvracali lži zapredaných slovenských médií?
No jednoducho, bolo toho veľa, čo pán Machala chcel v najbližšie dni urobiť pre dobro slovenského národa. Lenže ten telefón mlčal a mlčal. Frustrovaný muž sa teda pobral na prechádzku do mesta, aby mu rýchlejšie prešiel čas, kým ten telefón z Úradu vlády zazvoní. Nervy však mal stále na prasknutie – a keď videl toho Janovica, nedalo sa inak. Musel si udrieť a uľaviť. Hoci, bitku by si zaslúžil skôr niekto iný – tí z Úradu vlády, čo sa flákajú a nevolajú. Ale po ruke bol práve Tomáš Janovic.
A čo je na tom všetkom pre útočníka najhoršie? Ani nie to, že sa z nenávideného Janovica stala obeť, ktorú všetky médiá ľutujú, a dokonca ani nie to, že sa všade opäť prepiera minulosť pána Pamíra. Najhoršie je to, že pravdepodobne už žiadny telefón z Úrady vlády nebude. Ten telefón bude zlovestne mlčať a frustrácia pána Machalu bude o to väčšia. Slušní ľudia ho teda budú musieť na ulici obchádzať širokým oblúkom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.