Aby to bolo nepostihnuteľné. Hovoria to majitelia či konatelia firiem, ktoré tieto služby masovo ponúkajú a bránia sa tým, že nie sú etici, ale obchodníci. Aby ma nikto neobvinil z plagiátorstva, rýchlo dodávam zdroj, článok Karola Sudora v SME zo soboty 7. apríla 2012.
Lenže tu sa obchoduje s etikou. Obchodníci so vzdelaním sa fatálne mýlia a môžu na to doplatiť, aj keď dnes sa cítia nepostihnuteľní. Ide o duševné vlastníctvo osoby, firmy, štátu. Má svoju totožnosť, podpis, značku, vodoznak, DNA. V dnešnom svete sofistikovaného vlastníctva sa práve ono stáva dobre stráženým, často utajovaným majetkom. Predmetom špionáže. Súdnych procesov. A verejnej hanby, odsúdenia a potrestania, keď sa na plagizovanie príde. Aspoň tak to platí v civilizovanom svete. Preto, a kvôli verejnému klamaniu museli odísť z funkcie nemecký minister obrany Karl-Theodor zu Guttenberg aj maďarský prezident Pál Schmitt. Lebo verejnosť je dnes na krádeže politikov citlivá a opisovanie bez udania zdroja nepokladá za necitovanie, ale za plagiát a krádež.
U nás je to taký tradičný československý a uhorský zvyk. Plagizuje sa veselo. Od viceprezidenta Policajného zboru a podpredsedníčky parlamentu, ktorá si našla utešenú výhovorku, že veď ona ten Rokovací poriadok Národnej rady neplagizovala, „len necitovala“, cez politického analytika, ktorý je ináč proti krádežiam až po poslanca, bojovníka proti rozkrádaniu štátu politikmi, ktorému sa diplomová práca zniesla jedného vlahého prímorského večera z chorvátskej oblohy rovno do hlavy ako božský hlas bez toho, aby z nej musel napísať čo len slovo. V poslednom čase sa bez súhlasu spievajú dokonca už aj cudzie piesňové texty. To všetko sa u nás nepokladá za plagizovanie a už vonkoncom nie za krádež, len za akýsi gavaliersky priehrešok.
Lenže to si mysleli aj Pál Schmitt a Karl-Theodor zu Guttenberg. Keď písali-nepísali svoje doktorské práce, neboli ich plagiáty ani len tými gavalierskými priehreškami. Boli nepostihnuteľné. Až kým médiá, citlivé na verejnú mienku, nescitliveli natoľko, že ich doktorské práce rozobrali na márne kúsky a ich plagiátorstvo ich dobehlo vo chvíli, keď to najmenej čakali.
Lenže tu sa obchoduje s etikou. Obchodníci so vzdelaním sa fatálne mýlia a môžu na to doplatiť, aj keď dnes sa cítia nepostihnuteľní. Ide o duševné vlastníctvo osoby, firmy, štátu. Má svoju totožnosť, podpis, značku, vodoznak, DNA. V dnešnom svete sofistikovaného vlastníctva sa práve ono stáva dobre stráženým, často utajovaným majetkom. Predmetom špionáže. Súdnych procesov. A verejnej hanby, odsúdenia a potrestania, keď sa na plagizovanie príde. Aspoň tak to platí v civilizovanom svete. Preto, a kvôli verejnému klamaniu museli odísť z funkcie nemecký minister obrany Karl-Theodor zu Guttenberg aj maďarský prezident Pál Schmitt. Lebo verejnosť je dnes na krádeže politikov citlivá a opisovanie bez udania zdroja nepokladá za necitovanie, ale za plagiát a krádež.
U nás je to taký tradičný československý a uhorský zvyk. Plagizuje sa veselo. Od viceprezidenta Policajného zboru a podpredsedníčky parlamentu, ktorá si našla utešenú výhovorku, že veď ona ten Rokovací poriadok Národnej rady neplagizovala, „len necitovala“, cez politického analytika, ktorý je ináč proti krádežiam až po poslanca, bojovníka proti rozkrádaniu štátu politikmi, ktorému sa diplomová práca zniesla jedného vlahého prímorského večera z chorvátskej oblohy rovno do hlavy ako božský hlas bez toho, aby z nej musel napísať čo len slovo. V poslednom čase sa bez súhlasu spievajú dokonca už aj cudzie piesňové texty. To všetko sa u nás nepokladá za plagizovanie a už vonkoncom nie za krádež, len za akýsi gavaliersky priehrešok.
Lenže to si mysleli aj Pál Schmitt a Karl-Theodor zu Guttenberg. Keď písali-nepísali svoje doktorské práce, neboli ich plagiáty ani len tými gavalierskými priehreškami. Boli nepostihnuteľné. Až kým médiá, citlivé na verejnú mienku, nescitliveli natoľko, že ich doktorské práce rozobrali na márne kúsky a ich plagiátorstvo ich dobehlo vo chvíli, keď to najmenej čakali.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.