.napríklad to, čo sa stalo v Írsku, určite nemožno redukovať na historku o zlých špekulantoch z USA. Írske verejné financie boli v poriadku, až kým nepraskla bublina v tamojších nehnuteľnostiach. Padajúce ceny pochovali komerčné banky, ktorých záväzky následne prebrali írski daňoví poplatníci. Pre budúce fungovanie eurozóny je kľúčová otázka, odkiaľ sa tá bublina nabrala.
.dočasné zázraky
Bubliny v nehnuteľnostiach či gréckom verejnom sektore vytvorilo euro a dekáda monetárnej politiky Európskej centrálnej banky (ECB). Vstup do eurozóny znamenal pre krajiny PIGS (Portugalsko, Írsko, Grécko, Španielsko) výhru v lotérii. Akoby zrazu získali zázračný mešec na kapitál. Ešte koncom 90. rokov muselo napríklad Grécko na 10-ročných štátnych dlhopisoch platiť vyše 10-percentný úrok, po zvedení eura pár rokov neskôr úroky klesli ani nie na polovicu. Boli takmer identické ako na nemeckom dlhu. Zázrak? Nie. Samozrejme, Grécko sa za pár rokov vďaka fantómovému sľubu politikov dodržiavať pravidlá Paktu stability a rastu zrazu nezmenilo z chronického bankrotéra na vzor fiškálnej zodpovednosti s nemeckou poctivosťou v platení daní. Veď fiškálne pravidlá krajina nedodržala ani pri vstupe. Riziko nezmizlo, len sa prerozdelilo a presunulo na iné krajiny. Európski politici totiž urputne celý svet presviedčali, že menová únia je ekonomicky homogénny celok pod prísnym dohľadom pravidiel Paktu stability a rastu, kde krajiny s eurom nebankrotujú. Túto euroilúziu podporovala ECB, ktorá pri refinancovaní komerčných bánk nediskriminovala podľa rozličného rizika emitenta a akceptovala ako zábezpeku dlhopisy všetkých krajín menovej únie za identických podmienok. ECB tým zvyšovala dopyt komerčných bánk a súkromného sektora po dlhu z rizikovejších krajín. Ten v kombinácii s neprirodzene nízkymi úrokmi stanovenými ECB viedol k dočasným ekonomickým zázrakom v periférii.
.prípad Španielsko
Euroilúzia bola úspešne vytvorená a banky sa podľa nej začali správať. Niežeby súkromní investori niekedy naozaj uverili, že krajina v eurozóne nikdy nemôže skrachovať. Skôr signály politikov a správanie ECB interpretovali ako deklaráciu implicitnej garancie platobnej schopnosti periférnych krajín zo strany bohatších krajín jadra. Napokon, ich odhad bol naozaj správny.
Takéto umelé zníženie rizika zásadne zatraktívnilo krajiny PIGS a začalo do nich prúdiť mnoho novovytlačených eur z ECB a zároveň kapitálu z krajín jadra. Rapídne rástol objem úverov, klesala nezamestnanosť, prudko rástli mzdy a ceny nehnuteľností. Napríklad v Španielsku bolo medzi rokmi 2001 a 2006 vytvorených až 50 % všetkých nových pracovných miest v EÚ. Krajina zažila nevídaný stavebný boom financovaný explóziou úverov domácnostiam a firmám – po zavedení eura narástli v pomere k produktu o neuveriteľných 200 % a prekročili 150 % HDP. Nové peniaze a úvery znížili nezamestnanosť a všetci si užívali pocit bohatstva.
Dnes je v Španielsku 23-percentná nezamestnanosť a HDP klesá. Ceny nehnuteľností padajú čoraz rýchlejšie a v krajine sú mestá duchov – odhaduje sa, že je tam 1,5 milióna nepredaných nových alebo prázdnych domov, bytov, a nedokončených jednotiek, ktoré patria prevažne nesolventným bankám. Z hľadiska počtu obyvateľov takmer sedemkrát väčšia krajina USA ich má na predaj „len“ 2,3 milióna. Deficity verejných financií sa nedarí znižovať a celkový dlh (štát spolu so súkromnou sférou) Španielska dosiahol v roku 2011 363 percent HDP. Španielsko je ďalším pacientom, ktorý nás pravdepodobne čochvíľa požiada o finančnú pomoc .
.slepá viera
Zle sú na tom aj ostatné PIGS krajiny, v Grécku je hospodárska depresia. Na druhej strane, v Nemecku nezamestnanosť padla na najnižšiu úroveň od zjednotenia krajiny, mzdy rastú najrýchlejšie za posledné dve desaťročia a ceny nehnuteľností sa tam začali dynamicky nafukovať. Práve tento rozpor medzi jadrom a perifériou bolestivo ilustruje dilemu, do ktorej Európu dostala snaha politikov nanútiť rôznorodým krajinám hlbšiu integráciu zavedením spoločnej meny. Plánovači v ECB, ktorí veria vo svoju schopnosť určovať úroky lepšie ako trh, tak opäť stoja pred zaujímavou otázkou. Aká je správna cena úverov (základná úroková sadzba) v menovej únii krajín s 5,7 % a 23,6 % nezamestnanosťou?
Európski politici teraz iba splašene behajú po palube a hasia akútne, stále nové a nové požiare. Lenže, aby menová únia mohla fungovať bez toho, že by dochádzalo k opätovnému kumulovaniu nerovnováh a nafukovaniu bublín, bude potrebná zásadná reforma fungovania monetárnej politiky a finančného systému v Európe. A o tej je hrobové ticho.
Autor je ekonomický analytik INESS.
.dočasné zázraky
Bubliny v nehnuteľnostiach či gréckom verejnom sektore vytvorilo euro a dekáda monetárnej politiky Európskej centrálnej banky (ECB). Vstup do eurozóny znamenal pre krajiny PIGS (Portugalsko, Írsko, Grécko, Španielsko) výhru v lotérii. Akoby zrazu získali zázračný mešec na kapitál. Ešte koncom 90. rokov muselo napríklad Grécko na 10-ročných štátnych dlhopisoch platiť vyše 10-percentný úrok, po zvedení eura pár rokov neskôr úroky klesli ani nie na polovicu. Boli takmer identické ako na nemeckom dlhu. Zázrak? Nie. Samozrejme, Grécko sa za pár rokov vďaka fantómovému sľubu politikov dodržiavať pravidlá Paktu stability a rastu zrazu nezmenilo z chronického bankrotéra na vzor fiškálnej zodpovednosti s nemeckou poctivosťou v platení daní. Veď fiškálne pravidlá krajina nedodržala ani pri vstupe. Riziko nezmizlo, len sa prerozdelilo a presunulo na iné krajiny. Európski politici totiž urputne celý svet presviedčali, že menová únia je ekonomicky homogénny celok pod prísnym dohľadom pravidiel Paktu stability a rastu, kde krajiny s eurom nebankrotujú. Túto euroilúziu podporovala ECB, ktorá pri refinancovaní komerčných bánk nediskriminovala podľa rozličného rizika emitenta a akceptovala ako zábezpeku dlhopisy všetkých krajín menovej únie za identických podmienok. ECB tým zvyšovala dopyt komerčných bánk a súkromného sektora po dlhu z rizikovejších krajín. Ten v kombinácii s neprirodzene nízkymi úrokmi stanovenými ECB viedol k dočasným ekonomickým zázrakom v periférii.
.prípad Španielsko
Euroilúzia bola úspešne vytvorená a banky sa podľa nej začali správať. Niežeby súkromní investori niekedy naozaj uverili, že krajina v eurozóne nikdy nemôže skrachovať. Skôr signály politikov a správanie ECB interpretovali ako deklaráciu implicitnej garancie platobnej schopnosti periférnych krajín zo strany bohatších krajín jadra. Napokon, ich odhad bol naozaj správny.
Takéto umelé zníženie rizika zásadne zatraktívnilo krajiny PIGS a začalo do nich prúdiť mnoho novovytlačených eur z ECB a zároveň kapitálu z krajín jadra. Rapídne rástol objem úverov, klesala nezamestnanosť, prudko rástli mzdy a ceny nehnuteľností. Napríklad v Španielsku bolo medzi rokmi 2001 a 2006 vytvorených až 50 % všetkých nových pracovných miest v EÚ. Krajina zažila nevídaný stavebný boom financovaný explóziou úverov domácnostiam a firmám – po zavedení eura narástli v pomere k produktu o neuveriteľných 200 % a prekročili 150 % HDP. Nové peniaze a úvery znížili nezamestnanosť a všetci si užívali pocit bohatstva.
Dnes je v Španielsku 23-percentná nezamestnanosť a HDP klesá. Ceny nehnuteľností padajú čoraz rýchlejšie a v krajine sú mestá duchov – odhaduje sa, že je tam 1,5 milióna nepredaných nových alebo prázdnych domov, bytov, a nedokončených jednotiek, ktoré patria prevažne nesolventným bankám. Z hľadiska počtu obyvateľov takmer sedemkrát väčšia krajina USA ich má na predaj „len“ 2,3 milióna. Deficity verejných financií sa nedarí znižovať a celkový dlh (štát spolu so súkromnou sférou) Španielska dosiahol v roku 2011 363 percent HDP. Španielsko je ďalším pacientom, ktorý nás pravdepodobne čochvíľa požiada o finančnú pomoc .
.slepá viera
Zle sú na tom aj ostatné PIGS krajiny, v Grécku je hospodárska depresia. Na druhej strane, v Nemecku nezamestnanosť padla na najnižšiu úroveň od zjednotenia krajiny, mzdy rastú najrýchlejšie za posledné dve desaťročia a ceny nehnuteľností sa tam začali dynamicky nafukovať. Práve tento rozpor medzi jadrom a perifériou bolestivo ilustruje dilemu, do ktorej Európu dostala snaha politikov nanútiť rôznorodým krajinám hlbšiu integráciu zavedením spoločnej meny. Plánovači v ECB, ktorí veria vo svoju schopnosť určovať úroky lepšie ako trh, tak opäť stoja pred zaujímavou otázkou. Aká je správna cena úverov (základná úroková sadzba) v menovej únii krajín s 5,7 % a 23,6 % nezamestnanosťou?
Európski politici teraz iba splašene behajú po palube a hasia akútne, stále nové a nové požiare. Lenže, aby menová únia mohla fungovať bez toho, že by dochádzalo k opätovnému kumulovaniu nerovnováh a nafukovaniu bublín, bude potrebná zásadná reforma fungovania monetárnej politiky a finančného systému v Európe. A o tej je hrobové ticho.
Autor je ekonomický analytik INESS.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.