Navonok trebárs aj taký detail, akým bola doslova neuveriteľná reč, že „ešte žiadna vláda nepreberala verejné financie v takom katastrofálnom stave“. Ak sa aj povznesieme nad rozsah farizejstva – mal sa kto ozvať! – ako aj to, ako hlboko taká veľká lož kompromituje jeho komunikačnú „zmenu“, tak výpad proti Radičovej vláde, že „za tri mesiace minula pol miliardy“, je najmä perfídnosť. Implicitne podsúva rozhadzovanie (kradnutie), pričom tento rozdiel či horší výsledok rozpočtu oproti rovnakému obdobiu vlaňajška mohol byť spôsobený aj faktormi neovplyvniteľnými vládou. (Tvrdí to väčšina analytikov). Ale predovšetkým v prvom kvartáli 2011, s ktorým premiér dnešok porovnáva, vládla tá istá koalícia Radičovej, ktorá za celý rok 2011 práveže výrazne oproti roku 2010 znížila deficit, čo vyrobili – Počiatek s Ficom...
Samozrejme, nie je vylúčené, že tá polmiliarda môže mať aj veľmi „subjektívne“ príčiny. Čiže rozpočet sa pred voľbami Miklošovi naozaj rozložil pod rukami. Nič nové v SR by to nebolo. Podstatnejšie a nebezpečné je podozrenie, že tento a podobné výpady Fica (nebol zďaleka jediný) sledujú vedomý cieľ: Vyrábať si v predstihu alibi a výhovorky, až nadíde čas „zdôvodňovať”, prečo nevie utekajúci schodok zastaviť. „Dnes je už jednoznačné, že deficit 4,6 percenta na rok 2012 sa nedá udržať,” vyhlásil Fico tam, kde ho počuť nebolo. Teda v rozhovore pre Új szó…
A teraz iná vec. V kontraste s ľavicovou internacionálou Europy vyzerá Ficova podpora vyrovnávania rozpočtov veľmi prepálená. Socialisti nenechávajú na úsporných programoch ani nitku suchú, interpretujú ich ako nutné zlo a pokiaľ za ne v národných parlamentoch aj hlasujú, tak to vysvetľujú lojalitou k Bruselu. Na ľavicovej kritike doktríny Merkelová-Sarkozy, ktorej plošné zavádzanie pre celú EÚ je ozaj silne sporné, sa Fico a celý Smer vôbec nezúčastňujú.
Avšak, na druhej strane, v úplnom protirečení s logikou krátenia schodkov Fico odmieta rozkladanie nákladov šetrenia na všetky spoločenské vrstvy. Teda samozrejmosť, s ktorou sa celý PES už akosi zmieril, keďže inak sa nedá. S názorom (alebo propagandou?), že sanáciu rozpočtu musia zaplatiť výlučne „bohatí”, banky, či eventuálne iné „tučné” sektory, stojí už Fico na ľavici takisto osamotený.
Skutočnosť, že zo socialistického prostredia vyčnieva slovenský premiér raz extrémne „doprava” (bezpodmienečný súhlas s kompaktom, Smer ako jedna z mála ľavíc podporil aj dlhovú brzdu), a potom v tej istej kauze vyčnieva aj „doľava”, sa dá vyložiť rôzne. Napríklad aj tak, že problému jednoducho nerozumie, nikdy sa ním hlbšie nezaoberal či už všeobecne, alebo v aplikácii na krajinu, ktorej chce vládnuť. Iná verzia príbehu však môže byť tá, že k jednej z dvoch pozícií, ktoré sú ekonomicky nezlučiteľné, sa Fico hlási s plným vedomím, že raz ju opustí. A my, poučení históriou vlády Fico I, máme ešte pár mesiacov na rozjímanie, či je blufom skôr to, že „ľuďom s nižšími príjmami sa nesmie znižíť životná úroveň,” alebo skôr záväzok, že financie štátu dá do poriadku.
Dlho to trvať nebude, pravdu sa čoskoro dozvieme.
Samozrejme, nie je vylúčené, že tá polmiliarda môže mať aj veľmi „subjektívne“ príčiny. Čiže rozpočet sa pred voľbami Miklošovi naozaj rozložil pod rukami. Nič nové v SR by to nebolo. Podstatnejšie a nebezpečné je podozrenie, že tento a podobné výpady Fica (nebol zďaleka jediný) sledujú vedomý cieľ: Vyrábať si v predstihu alibi a výhovorky, až nadíde čas „zdôvodňovať”, prečo nevie utekajúci schodok zastaviť. „Dnes je už jednoznačné, že deficit 4,6 percenta na rok 2012 sa nedá udržať,” vyhlásil Fico tam, kde ho počuť nebolo. Teda v rozhovore pre Új szó…
A teraz iná vec. V kontraste s ľavicovou internacionálou Europy vyzerá Ficova podpora vyrovnávania rozpočtov veľmi prepálená. Socialisti nenechávajú na úsporných programoch ani nitku suchú, interpretujú ich ako nutné zlo a pokiaľ za ne v národných parlamentoch aj hlasujú, tak to vysvetľujú lojalitou k Bruselu. Na ľavicovej kritike doktríny Merkelová-Sarkozy, ktorej plošné zavádzanie pre celú EÚ je ozaj silne sporné, sa Fico a celý Smer vôbec nezúčastňujú.
Avšak, na druhej strane, v úplnom protirečení s logikou krátenia schodkov Fico odmieta rozkladanie nákladov šetrenia na všetky spoločenské vrstvy. Teda samozrejmosť, s ktorou sa celý PES už akosi zmieril, keďže inak sa nedá. S názorom (alebo propagandou?), že sanáciu rozpočtu musia zaplatiť výlučne „bohatí”, banky, či eventuálne iné „tučné” sektory, stojí už Fico na ľavici takisto osamotený.
Skutočnosť, že zo socialistického prostredia vyčnieva slovenský premiér raz extrémne „doprava” (bezpodmienečný súhlas s kompaktom, Smer ako jedna z mála ľavíc podporil aj dlhovú brzdu), a potom v tej istej kauze vyčnieva aj „doľava”, sa dá vyložiť rôzne. Napríklad aj tak, že problému jednoducho nerozumie, nikdy sa ním hlbšie nezaoberal či už všeobecne, alebo v aplikácii na krajinu, ktorej chce vládnuť. Iná verzia príbehu však môže byť tá, že k jednej z dvoch pozícií, ktoré sú ekonomicky nezlučiteľné, sa Fico hlási s plným vedomím, že raz ju opustí. A my, poučení históriou vlády Fico I, máme ešte pár mesiacov na rozjímanie, či je blufom skôr to, že „ľuďom s nižšími príjmami sa nesmie znižíť životná úroveň,” alebo skôr záväzok, že financie štátu dá do poriadku.
Dlho to trvať nebude, pravdu sa čoskoro dozvieme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.