Po bleskovej mediálnej prietrži, keď sa seriózne západné médiá predháňali v tom, kto lepšie odhadne dátum útoku na iránske jadrové zariadenia a izraelskí novinári im v tom sekundovali, nastal informačný útlm. S ním odišiel aj pocit akútneho ohrozenia. Lebo viaceré izraelské noviny aj americké magazíny v posledných vydaniach zase poopravili svoje odhady termínu bombardovania iránskych jadovýcb objektov. Vraj to nebude skôr ako na začiaku budúceho roka.
Izraelčania, ktorí majú hlboko zakorenenú filozofiu stredomorských národov, že sa netreba stresovať, si vydýchli. Ak sa k tomu pridá ešte to, že počet potenciálnych obetí iránskeho protiútoku by nebol väčší ako 300, vyzerá to takmer „idylicky". Vôbec neprekáža, že izraelskí bezpečnostní analytici upozorňujú, že číslo zverejnili izraelské letecké sily, a nie civilná obrana, ktorá je oveľa skeptickejšia a hovorí o tom, že tentoraz by si to odniesol aj Tel Aviv a jeho predmestia. Tam je najväčšia koncentrácia obyvateľstva, biznisu, aj strategických objektov.
Tak, či onak, Izraelčania vedia, že ak sa Benjamin Netanjahu rozhodne pre útok, bude len minimálne zvažovať, čo si o tom myslia. Útok otvorene nespochybňuje žiadna relevantná politická strana.
Čo je vážnejšie, je údajný disent v armáde aj spravodajských službách. V izraelských médiách sa spomína asi tisícka dôstojníkov, ktorých zvyknú trochu sprofanovane označovať za „holubice".
Tí vraj pochybujú o múdrosti myšlienky zaútočiť na Irán a sú aj takí, čo prípadný útok označujú za nebezpečný hazard. Ale je pravda, že keď vystupujú na verejnosti, už takí vyplašení nie sú a zastávajú oficiálnu líniu. Ich rezortný minister Ehud Barak je s premiérom v iránskej otázke nerozlučná dvojica, ktorá si výrazne pritakáva.
Pre izraelskú politickú elitu by nastal problém, keby bola iránska odveta taká katastrofálna, ako tvrdí prezident Ahmadínedžád. Ak by sa veľké straty spojili so zistením, že útoky síce spomalili, ale úplne nezastavili iránsky jadrový problém, malo by duo Barak – Netanjahu skutočne čo vysvetľovať.
Autorka je spolupracovníčkou .týždňa
Izraelčania, ktorí majú hlboko zakorenenú filozofiu stredomorských národov, že sa netreba stresovať, si vydýchli. Ak sa k tomu pridá ešte to, že počet potenciálnych obetí iránskeho protiútoku by nebol väčší ako 300, vyzerá to takmer „idylicky". Vôbec neprekáža, že izraelskí bezpečnostní analytici upozorňujú, že číslo zverejnili izraelské letecké sily, a nie civilná obrana, ktorá je oveľa skeptickejšia a hovorí o tom, že tentoraz by si to odniesol aj Tel Aviv a jeho predmestia. Tam je najväčšia koncentrácia obyvateľstva, biznisu, aj strategických objektov.
Tak, či onak, Izraelčania vedia, že ak sa Benjamin Netanjahu rozhodne pre útok, bude len minimálne zvažovať, čo si o tom myslia. Útok otvorene nespochybňuje žiadna relevantná politická strana.
Čo je vážnejšie, je údajný disent v armáde aj spravodajských službách. V izraelských médiách sa spomína asi tisícka dôstojníkov, ktorých zvyknú trochu sprofanovane označovať za „holubice".
Tí vraj pochybujú o múdrosti myšlienky zaútočiť na Irán a sú aj takí, čo prípadný útok označujú za nebezpečný hazard. Ale je pravda, že keď vystupujú na verejnosti, už takí vyplašení nie sú a zastávajú oficiálnu líniu. Ich rezortný minister Ehud Barak je s premiérom v iránskej otázke nerozlučná dvojica, ktorá si výrazne pritakáva.
Pre izraelskú politickú elitu by nastal problém, keby bola iránska odveta taká katastrofálna, ako tvrdí prezident Ahmadínedžád. Ak by sa veľké straty spojili so zistením, že útoky síce spomalili, ale úplne nezastavili iránsky jadrový problém, malo by duo Barak – Netanjahu skutočne čo vysvetľovať.
Autorka je spolupracovníčkou .týždňa
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.