Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Muži republiky

.časopis .téma

„Prvá republika postavila Slovensko na nohy,“ povedal kedysi historik Marián Zemko. O slovenských politikoch platí tento výrok dvojnásobne. Po rokoch prežívania v habsburskej monarchii mohli desiatky Slovákov aktívne vstúpiť na politickú scénu.

„Prvá republika postavila Slovensko na nohy,“ povedal kedysi historik Marián Zemko. O slovenských politikoch platí tento výrok dvojnásobne. Po rokoch prežívania v habsburskej monarchii mohli desiatky Slovákov aktívne vstúpiť na politickú scénu.

A to v podmienkach parlamentnej demokracie, ktorá nebola dokonalá, ale v porovnaní s inými predsa len závideniahodná. Práve v tomto období sa začali tvoriť aj hodnotové línie a zárodky sporov, ktoré možno v slovenskej politike sledovať aj dnes. Hlavné politické prúdy vyniesli politikov, ktorých dnes môžeme smelo zaradiť do pomyselného panteónu zaslúžilých osobností. Nič na tom nemení ani fakt, že aj oni sa mýlili, konali a hovorili účelovo a nevyhýbali sa im ani škandály.

.nekontroverzný Štefánik
Najbezproblémovejším z nich je Milan Rastislav Štefánik. Impulzívny Slovák, ktorému sa darilo všetko, na čo siahol. Názorovo dozrieval medzi  slovenskými študentmi v Prahe, ktorí sa združovali okolo T.G. Masaryka a časopisu Hlas. V tomto prostredí vyrastali politicky aj ďalší významní slovenskí politici ako Vavro Šrobár a Ivan Dérer. Štefánik urobil v krátkom čase úspešnú kariéru ako vedec aj ako francúzsky dôstojník. A rovnako úspešný bol aj začiatok jeho politickej kariéry. Zásluhy, ale aj nepochybné osobné kúzlo mu otvárali dvere do popredných politických salónov. Bol to on, kto uviedol Masaryka francúzskemu premiérovi Aristidovi Briandovi, aby mu predostrel myšlienku československého štátu. S talianskou vládou dohodol vytvorenie československého zahraničného vojska a železnou rukou zdisciplinoval revolúciou dezorientované légie v Rusku. Hlavným dôvodom Štefánikovej nekontroverznosti je však najmä jeho predčasná tragická smrť. Aký by bol jeho ďalší vývoj, keby sa bol mohol naplno zapojiť do československej politiky? Na konci života už viedol ostrý spor s Edvardom Benešom. Bol konzervatívcom, ktorého predstavy československého štátu neboli republikánske, ale skôr monarchistické. Uvažoval, že nový štát by sa mohol stáť kráľovstvom s talianskym princom na tróne. Rím, tiež na rozdiel od Beneša, považoval za najbližšieho spojenca. 

.rozhľadený Hodža
Podobný úspešný štart politickej kariéry mal aj ďalší významný slovenský politik tohto obdobia – Milan Hodža. Už ako mladý uhorský poslanec bol v kontakte s Belvedérskou skupinou okolo následníka trónu Františka Ferdinanda, ktorá chcela pretvoriť monarchiu na akési Spojené štáty Rakúsko-Uhorska. Myšlienka stredoeurópskej federácie sa stala Hodžovou celoživotnou víziou. Spomedzi slovenských politikov bol vtedy rozhodne zahraničnopoliticky najzbehlejší a dokázal svoje názory zasadiť do širších svetových súvislostí. Po vzniku ČSR sa politicky stotožnil s agrárnickým prúdom a patril medzi jeho popredných ideológov. Bol aj schopný organizátor a vybudoval na Slovensku sieť roľníckych jednôt, o ktoré opieral svoju politickú pozíciu. Jeho rozhľad, schopnosti a umiernenosť v otázke autonómie mu otvorili dvere k najvyšším vládnym funkciám. V nich významnou mierou prispel k hospodárskemu pozdvihnutiu Slovenska.  Aj pri jeho osobe sa však vynárajú viaceré pochybnosti. Asi najväčším šrámom je to, že počas svojho politického pôsobenia figuroval v centre viacerých úplatkárskych afér. Asi najznámejšou bolo jeho angažovanie sa  v prospech vyňatia veľkostatkov bulharských princov spod pozemkovej reformy. Aj vzhľadom na  podozrenia z korupcie musel Hodža  v roku 1929, na Masarykov zásah, z politiky dočasne úplne odísť.


.bojovník Hlinka
Najviac sporov dnes spomedzi tohto radu politikov vzbudzuje Andrej Hlinka. Svoju kariéru rozbiehal ešte počas monarchie v katolíckej ľudovej strane Néppárt. Pre národnostnú otázku sa s ňou však rozišiel. Jeho angažovanie sa za práva Slovákov a následne perzekúcie zo strany uhorských úradov mu ešte pred vznikom prvej republiky vyniesli ľudový obdiv a imidž hrdinu. A jeho rozhodné vystúpenie v prospech vzniku ČSR zase uznanie českej politickej elity. Počas prvej republiky vybudoval charizmatický Hlinka z Ľudovej strany na tú dobu moderne fungujúcu katolícko-konzervatívnu stranu. Vytrvalo budoval jej finančné a inštitucionálne zázemie a podporoval rozvoj straníckej tlače.  Na druhej strane svojím naivným pohľadom na zahraničnú politiku a neschopnosťou posudzovať veci v širšom kontexte dostal mladý štát viackrát do nepríjemných situácií. Dvere do Ľudovej strany otvoril aj viacerým pochybným politikom ako bol Vojtech Tuka. Bol aj mužom zbytočne ostrých slov a prehnane veľkých gest, ktorý sa  v zložitej sieti politických vzťahov často správal ako slon v porceláne. Republika nikdy nebola pre Slovákov takým peklom, ako sa to niekedy na základe Hlinkových prejavov mohlo zdať. Nikdy však nebol separatista a myšlienku autonómie presadzoval v mantineloch vtedajšieho politického systému. Hlinkovi sa dnes často vyčíta, že v počiatkoch sympatizoval s talianskym fašizmom. S týmto ideovým smerom však v rovnakom čase sympatizovali aj viacerí predstavitelia českej štátotvornej pravice napríklad z radov národných demokratov. Mnohí ho tiež kritizujú za to, že stranu budoval autoritatívne. No je otázne, či bol pri riadení strany autoritatívnejší ako napríklad taký vodca českých agrárnikov Švehla. Ten za pomoci tvrdej ruky a  politických intríg vytlačil z vedenia strany takmer celú svoju opozíciu a pred prezidentskou voľbou sa viacerým váhajúcim agrárnickým poslancom vyhrážal, že tomu, kto nepodporí Masaryka, dá vlastnoručne „pár facek“.

.národniar Rázus
Básnik Martin Rázus bol najvýraznejšou postavou SNS a nekompromisným kritikom pražského centralizmu. Jeho politický program by sa dal charakterizovať ako zmes nacionalizmu a ostrej kritiky sociálnych pomerov. Za tieto svoje postoje si viackrát vyslúžil chválu ľavice a výsmech centralisticky orientovaných politikov. Tí ho často označovali za rojka a socialistu. Hoci bol presvedčený autonomista, jeho prejavy boli kultivovanejšie ako Hlinkove a vyhýbal sa urážlivým slovám na adresu svojich oponentov. No v otázke autonómie sa obaja títo politici zhodovali. Bol to práve Rázus, ktorý  v roku 1932 presadil v evanjelickej SNS úzku kooperáciu s katolíckou Ľudovou stranou. Vyslúžil si za to obvinenia z čechofóbie a rozbíjačstva. Ani Rázus sa však v politike nevyhol omylom, ktoré vyplývali zo zlého posúdenia situácie. V roku 1933 v článku V osudových chvíľach privítal vzplanutie nemeckého nacionalizmu po Hitlerovom nástupe k moci. Dokonca apeloval na slovenských evanjelikov, ktorí bolo prívržencami československých vládnych strán, aby sa vrátili k práci pre národ. Za vzor im kládol práve „nemeckých luteránskych bratov“. O rok neskôr sa už od týchto svojich vyjadrení dištancoval.  

Hlinka a Hodža určite, ale možno aj Rázus dokážu ešte aj dnes mobilizovať silné skupiny priaznivcov a odporcov. Každá z nich má svoje argumenty a vo správnej chvíli si dokáže pomôcť aj vhodne vybratým citátom. To však nič nemení na tom, že všetci traja položili základy modernej slovenskej politiky. Ani jeden z nich nebol dokonalý. V politike sa viac či menej mýlili. Nemá zmysel, aby sa voči nim umelo vynucovala úcta, ale úloha, ktorú zohrali v našich dejinách, si zaslúži úctu a rešpekt. Minimálne taký, aký mali oni voči sebe navzájom.

.jozef Majchrák
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite