Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Národní buditelia

.časopis .téma

Generácia prvých národných buditeľov už definitívne zakotvila v panteóne slovenských dejín. Bernolák, Kollár, Štúr, Hurban a ďalší národní dejatelia – si už zaslúžili rozsiahle kapitoly v slovenských učebniciach, majú svoje ulice, sochy, pamätné tabule, dokonca všetci majú dolu na juhu v zmiešanom slovensko-maďarskom osídlení aj svoje mestá či obce (Bernolákovo, Kollárovo, Štúrovo, Hurbanovo).

Generácia prvých národných buditeľov už definitívne zakotvila v panteóne slovenských dejín. Bernolák, Kollár, Štúr, Hurban a ďalší národní dejatelia – si už zaslúžili rozsiahle kapitoly v slovenských učebniciach, majú svoje ulice, sochy, pamätné tabule, dokonca všetci majú dolu na juhu v zmiešanom slovensko-maďarskom osídlení aj svoje mestá či obce (Bernolákovo, Kollárovo, Štúrovo, Hurbanovo).

Hoci hádam takmer niet pochýb o ich význame, každá generácia historikov, filológov i filozofov má potrebu vyjadriť sa o tejto ére. V dnešnom písaní o národnom obrodení už dominujú pojmy vytvorené modernými vedami ako sociológia či politológia.

.bernolák
Filozof Tibor Pichler píše, že pri zrážke nacionalizmov v Uhorsku šlo o jazyk. Jazyk, predovšetkým materinský, sa pokladal za „najvlastnejší majetok“ národa chápaného ako etnická jednotka. A tento „najvlastnejší majetok“ – v spisovnej forme – slovenskému spoločenstvu chýbal.
Pokusy o kodifikáciu slovenčiny boli už v 18. storočí a súviseli s tolerančným patentom, ktorý umožnil používať v pastorácii a v osvetovej činnosti kňazov aj reč, ktorou hovorí ľud. Potrebu kodifikovanej slovenčiny najprv silnejšie pociťovali katolíci, keďže slovenskí evanjelici mali k dispozícii vcelku zrozumiteľnú biblickú češtinu. Preto sa spočiatku o kodifikovanej slovenčine uvažovalo v katolíckych seminároch, ktoré chceli jazykovo pripraviť svojich kňazov. Talentovaný jazykovedec, katolícky kňaz Anton Bernolák sa rozhodol na základe kultúrnej západoslovenčiny vytvoriť základy kodifikovanej slovenčiny. O svojej práci napísal: „Z nevimluvnú prácú slovenskej dal sem sa do cesti, ešče nikdo kterej svími ňešlápal pati“. Jeho jazykovedné dielo je impozantné (Dizertácia, Ortografia, Gramatica Slavica, Etymológia, Lexicon Slavicum...), hoci sa napokon nepresadilo v reálnom živote. Lebo tak ako každý z panteónu slovenských buditeľov, aj on urobil životnú chybu – nevybral to správne nárečie a tým akoby svoje celoživotné dielo hodil do koša. Ale niet pochýb - Bernolák bol iniciátor a Štúr dovršiteľ.

.kollár
Celkom inou cestou sa vydal básnik a vzdelanec Ján Kollár. Podľa filozofa Tibora Pichlera bol Kollár „formulátorom slovanského kultúrneho nacionalizmu ako apolitického kultúrneho idealizmu“. Kollár uznáva dva druhy lojality – voči národu a reči a voči panovníkovi, „nech by bol aj z iného národa.“ Túži po budovaní slovanského kultúrneho národa, ale má takmer panický strach z jeho politizácie. Tú odmieta. Dôležitá je len prepojenosť a súhra hlavných kmeňových nárečí a literatúr. Slovanov si idealizuje do podoby akýchsi civilizátorov budúcnosti (čo najmä z dnešného pohľadu na Rusko či Srbsko pôsobí bizarne). Aj v ďalšej základnej veci sa Kollár zmýlil, keď ani ako básnik, ani ako mysliteľ neuveril v životaschopnosť samostatného slovenského kmeňa. Napriek všetkým jeho omylom, ktoré sa z dnešného pohľadu javia ako kardinálne, patrí Kollár medzi dôležité postavy slovenských dejín. Jeho uvažovanie o národe ako o duchovnom spoločenstve vyznačujúcom sa kultúrnou spolupatričnosťou a vzájomnosťou bolo pre ďalšiu generáciu národných buditeľov vzrušujúce, ale možno ešte inšpirujúcejšia bola napokon polemika s Kollárovým idealistickým projektom, ktorý štúrovci odmietli.


.štúr
Štúr bol v mnohom pravým opakom Kollára. Iste, bol aj jazykovedec, aj redaktor, učiteľ, poslanec, duchovný vodca – ale predovšetkým bol Štúr osobnosťou integrálnou, lebo – ako tvrdí literárny vedec Rudolf Chmel – všetko, čo robil, možno uviesť na spoločného menovateľa: politiku. Bol to intelektuál, ktorý postupne všetko, jazyk a literatúru nevynímajúc, podriadil politike. A ako prvý slovenský politik ex professo, teda aj pragmatik, vedel, že ideály a vízie treba v politike vidieť v kontexte možného, pripomína Chmel.
Štúr považoval všeobecne akceptovaný spisovný jazyk za princíp tvoriaci a zabezpečujúci národnú identitu. Spolu s Hurbanom a Hodžom pochopil, že biblická čeština, hoci zrozumiteľná, neprenikla do bežného života a nebola akceptovaná mimo cirkevného života. Preto hľadal reč, ktorú mohlo za svoju prijať oveľa širšie ľudové spoločenstvo. To bol prvý významný krok. Podľa filozofa Pichlera Štúr plánoval pre slovenský národ evolučný vývoj, ktorý považoval za prirodzený. Ale duch doby pohnutého meruôsmeho roku vyzýval myslieť skôr revolučne. Poslúchnuť jeho výzvu znamenalo byť realistom chvíle. Jasné politické vyjadrenie vôle stať sa inštitucionalizovaným národom v rámci federalizovaného Uhorska, či dokonca konštituovať Slovensko ako novú, z Uhorska vyňatú korunnú krajinu rakúskeho cisára, bolo míľovým skokom národa, ktorý si len päť rokov predtým kodifikoval svoj jazyk. Na vyjadrenie takejto silnej politickej vôle bolo treba dostatok sebavedomia, odvahy i vizionárstva. Štúrovci celú túto výbavu v tom čase mali, a tak jasne definovali, aké ambície si Slováci musia v budúcnosti klásť. V porevolučných rokoch prichádza pochopiteľný, no smutný úpadok Štúrovho mysliteľstva. Nad triezvosťou víťazí romanticko-mesianistická viera v slovanstvo, ktorému patrí svet budúcnosti. Štúr zavrhuje západnú civilizáciu, odmieta katolicizmus, protestantizmus, liberalizmus i komunizmus a ako píše filozof Pichler, útechu nachádza v predstave akéhosi slovanského fundamentalizmu reprezentovaného Ruskom ako alternatívnej modernizačnej opcie. Aj Štúr mal svoje kardinálne chyby.

.hurban a spol.
K Štúrovi popri vizionárskom Hodžovi patrí najmä praktický, organizačne schopný a mimoriadne pracovitý Jozef Miloslav Hurban. Kým Štúr bol skôr diplomat a politik, Hurban zas bojovník a taktik. Predovšetkým Hurban je nositeľom názoru, že keď zlyhajú petície, ponosy, cesta zákona, na rad musí prísť „ozaj zatraseňja“. Teda ozbrojené vystúpenie, nie sklopenie hláv. Hoci vojenské vystúpenie slovenských dobrovoľníkov pod Hurbanovým velením v roku 1848 sa skončilo neúspešne, podobný pokus s premyslenejším zámerom, ktorý sa zopakoval takmer o sto rokov neskôr, bol už dôležitým historickým medzníkom slovenského národa (aj preto sa jeden z pancierových vlakov použitých v SNP volal Hurban). Hurban žil ešte dlhé roky po Štúrovej smrti a ostal verný jednej myšlienke. Kritiku si zaslúži jeho dogmatickosť, autokratickosť, jeho nenávisť k všetkému, čo prichádza zo skazeného Západu. Stáva sa z neho viac teológ ako filozof. Pre novú generáciu buditeľov, spochybňujúcu austrocentrizmus a pracujúcu na no novom politickom koncepte pre Slovákov, bol Hurban už len zlostným starnúcim prorokom z Hlbokého.
Hurban bol prvý, kto začal systematicky budovať Štúrov kult, lebo národ potrebuje vodcu, mýtus, otca vlasti. Jeho kult budoval aj za cenu, že potlačil vlastný význam. „Mali sme pred štúrovcami spolky, učené spoločnosti a tovarišstvá, no ani jedna z týchto organizácií nedokázala viac ako mechanicky spojiť niekoľko jednotlivcov, čo i neúplný a nedokonalý, no jednako štúrovci prví tvoria orchester. Celé jedno pokolenie sa tu na niečo odhodláva, sleduje jasný zámer a plán,“ píše Alexander Matuška v knižke Štúrovci a pripomína: „Nech akokoľvek: zostávajú praví a substanciálni, lebo hoci mali mytologické prvky vo svojom myslení a hoci apriórne konštituovali a stavali veterné zámky, siahali v podstate nie po schémach a formulkách životných, ale po skutočnom živote a živej skutočnosti.“    

.eva Čobejová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite