Golian, Viest, Karvaš, Zaťko, Lettrich, Ursíny. Týchto mužov rôznych pováh, názorov aj profesií spojilo jedno, to najkľúčovejšie – nedali sa strhnúť prúdom dejín, ktorý vohnal Slovákov do područia Hitlerovej a neskôr Stalinovej ríše, ale s nasadením vlastných životov sa rozhodli pre činy.
Z pohľadu ich „kariéry“ akoby márne – Slovenské národné povstanie, ktoré organizovali alebo mu pomáhali, sa skončilo nezdarom. Umierali bez vďaky a tragicky. A pritom mohli aj inak. Náčelník štábu Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici Ján Golian nemusel 29. 8. 1944 o 20.00 hodine vyhlásiť pamätné „Začnite s vysťahovaním“. Kto by sa mu čudoval? Veď len hodinu predtým minister obrany Ferdinand Čatloš, do ktorého domáci odboj vkladal nádeje, prečítal v rozhlase prejav o „zákernom nepriateľovi“ a dobrých nemeckých vojskách, ktorých príchod by mal „každý statočný Slovák“ privítať. Mnohé vojenské posádky, pripravené na povstanie, sa tak zrazu ocitli v rozklade. Golian však napriek tomu zavelil – asi do vopred prehraného boja. Jeho aj generála a spolubojovníka Rudolfa Viesta popravili nacisti kedysi začiatkom roka 1945 v koncentračnom tábore Flossenbürg. Národohospodár Imrich Karvaš sa nikdy nestal súčasťou ľudáckeho režimu, hoci bol počas neho, na vrchole kariéry, guvernérom Slovenskej národnej banky. V tejto funkcii protestoval proti arizáciám a deportáciám, viacerým židom aj pomohol pri vysťahovaní.
Keď ho organizátori povstania požiadali o pomoc, presunul do pobočky v Banskej Bystrici tri miliardy korún a postaral sa o zásobovanie povstaleckého územia. Na pokyn šéfa SS Himmlera ho preto zatklo gestapo a prešiel koncentrákmi. Po vojne mu komunisti ponúkli spoluprácu. Odmietol a nasledovali roky väzenia a psychického týrania. Zomrel zabudnutý v roku 1981 v Bratislave. Aj ďalší hrdina bol ekonóm a „klérofašista“. Peter Zaťko sa zapojil do SNP tiež ako predstaviteľ režimu. Bol poslancom slovenského snemu, predsedom Ústredného združenia slovenského priemyslu a z tejto funkcie pomáhal povstalcom . Aj nad ním vyniesli po povstaní orgány Tisovho slovakštátu trest smrti. Aj jemu v roku 1948 ponúkli komunisti spoluprácu. Aj on odmietol a vybral si cestu do komunistického žalára. Prvorepublikoví agrárnici Jozef Lettrich a Ján Ursíny vedeli, že v odboji proti Hitlerovmu satelitu a za znovuzískanie slobody musia spolupracovať aj s komunistami a súčasne vedeli, čo si o nich majú myslieť. Lettrich nedostatočnú pomoc povstaniu zo strany Červenej armády vysvetľoval tým, že „Sovietsky zväz chcel svojimi vojskami oslobodiť Československo a s oslobodením mu nanútiť komunistický režim a svoju nadvládu“. Aj preto obaja politici zakladali Demokratickú stranu. Po „víťaznom februári“ skončil Ursíny vo väzení a dožil v ústraní. Lettrich včas utiekol a pokračoval v odboji, tentoraz protikomunistickom, z amerického vyhnanstva, kde zomrel v roku 1969. O tom, či odkaz týchto vojakov, ekonómov a politikov pretrvá, rozhodnú len príslušníci národa, pre ktorý sa obetovali až do smrti.
.martin Hanus
Z pohľadu ich „kariéry“ akoby márne – Slovenské národné povstanie, ktoré organizovali alebo mu pomáhali, sa skončilo nezdarom. Umierali bez vďaky a tragicky. A pritom mohli aj inak. Náčelník štábu Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici Ján Golian nemusel 29. 8. 1944 o 20.00 hodine vyhlásiť pamätné „Začnite s vysťahovaním“. Kto by sa mu čudoval? Veď len hodinu predtým minister obrany Ferdinand Čatloš, do ktorého domáci odboj vkladal nádeje, prečítal v rozhlase prejav o „zákernom nepriateľovi“ a dobrých nemeckých vojskách, ktorých príchod by mal „každý statočný Slovák“ privítať. Mnohé vojenské posádky, pripravené na povstanie, sa tak zrazu ocitli v rozklade. Golian však napriek tomu zavelil – asi do vopred prehraného boja. Jeho aj generála a spolubojovníka Rudolfa Viesta popravili nacisti kedysi začiatkom roka 1945 v koncentračnom tábore Flossenbürg. Národohospodár Imrich Karvaš sa nikdy nestal súčasťou ľudáckeho režimu, hoci bol počas neho, na vrchole kariéry, guvernérom Slovenskej národnej banky. V tejto funkcii protestoval proti arizáciám a deportáciám, viacerým židom aj pomohol pri vysťahovaní.
Keď ho organizátori povstania požiadali o pomoc, presunul do pobočky v Banskej Bystrici tri miliardy korún a postaral sa o zásobovanie povstaleckého územia. Na pokyn šéfa SS Himmlera ho preto zatklo gestapo a prešiel koncentrákmi. Po vojne mu komunisti ponúkli spoluprácu. Odmietol a nasledovali roky väzenia a psychického týrania. Zomrel zabudnutý v roku 1981 v Bratislave. Aj ďalší hrdina bol ekonóm a „klérofašista“. Peter Zaťko sa zapojil do SNP tiež ako predstaviteľ režimu. Bol poslancom slovenského snemu, predsedom Ústredného združenia slovenského priemyslu a z tejto funkcie pomáhal povstalcom . Aj nad ním vyniesli po povstaní orgány Tisovho slovakštátu trest smrti. Aj jemu v roku 1948 ponúkli komunisti spoluprácu. Aj on odmietol a vybral si cestu do komunistického žalára. Prvorepublikoví agrárnici Jozef Lettrich a Ján Ursíny vedeli, že v odboji proti Hitlerovmu satelitu a za znovuzískanie slobody musia spolupracovať aj s komunistami a súčasne vedeli, čo si o nich majú myslieť. Lettrich nedostatočnú pomoc povstaniu zo strany Červenej armády vysvetľoval tým, že „Sovietsky zväz chcel svojimi vojskami oslobodiť Československo a s oslobodením mu nanútiť komunistický režim a svoju nadvládu“. Aj preto obaja politici zakladali Demokratickú stranu. Po „víťaznom februári“ skončil Ursíny vo väzení a dožil v ústraní. Lettrich včas utiekol a pokračoval v odboji, tentoraz protikomunistickom, z amerického vyhnanstva, kde zomrel v roku 1969. O tom, či odkaz týchto vojakov, ekonómov a politikov pretrvá, rozhodnú len príslušníci národa, pre ktorý sa obetovali až do smrti.
.martin Hanus
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.