Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Tajomník v plavkách

.časopis .téma

„Ak Hlinka prejde v tejto podobe, tak ja budem ten, ktorý bude navrhovať, aby to pokračovalo Alexandrom Dubčekom. Napríklad s formuláciou, že sa zaslúžil o demokratizáciu. Presnú podobu textu budeme hľadať,“ povedal minulý týždeň pre náš časopis Boris Zala. Bude to ťažké hľadanie.

„Ak Hlinka prejde v tejto podobe, tak ja budem ten, ktorý bude navrhovať, aby to pokračovalo Alexandrom Dubčekom. Napríklad s formuláciou, že sa zaslúžil o demokratizáciu. Presnú podobu textu budeme hľadať,“ povedal minulý týždeň pre náš časopis Boris Zala. Bude to ťažké hľadanie.

Alexander Dubček (1921) sa už ako osemnásťročný stal členom Komunistickej strany Slovenska, neskôr sa zúčastnil na Slovenskom národnom povstaní. Dobrý kádrový profil (otec bol stolár a člen družstva Interhelpo) mu umožnil postup po straníckom rebríčku. V rokoch stalinizmu a politických procesov prešiel z pozície tajomníka Okresného výboru KSS v Trenčíne cez funkciu vedúceho krajského tajomníka strany v Banskej Bystrici až po členstvo v Ústrednom výbore strany. XX. zjazd sovietskych komunistov, na ktorom Chruščov predniesol správu O kulte osobnosti a jeho dôsledkoch ho zastihol i zasiahol na štúdiách v Moskve. Po návrate do vlasti sa stal Dubček členom komisie na preskúmanie politických procesov, angažoval sa napríklad za rehabilitáciu Gustáva Husáka. Zároveň (napriek rozporom s Antonínom Novotným) pokračoval jeho kariérny vzostup: v roku 1963 sa stal šéfom KSS a o päť rokov neskôr šéfom KSČ. S jeho menom sa spájajú pojmy „odmäk“ a „pražská jar.“ Dubček postupne prešiel na pozície reformného komunizmu a demokratizácie a bol azda jediným šéfom komunistickej strany, ktorý mal dôveru väčšiny spoločnosti (a prvým, ktorého verejnosť videla v plavkách).
Koniec obrodného procesu, ktorý prevalcovali „spojenecké“ tanky, celkom odhalil Dubčekovu slabosť a nerozhodnosť. Ako člen československej delegácie, či skôr rukojemníckej skupiny, podpísal tzv. moskovský protokol. Na čele strany zostal, azda kvôli menšiemu zlu a pokusu zachrániť, čo sa dá, ešte sedem a pol mesiaca. Dubček, už „len“ ako predseda Federálneho zhromaždenia, ale ešte stále člen ÚV, sa podobne ako ďalší reformisti podieľal na nepopulárnych opatreniach. Napríklad v auguste 1969 podpísal tzv. zákonné opatrenia proti činnosti protisocialistických síl, obmedzujúce občianske práva (ujal sa skôr názov obuškový zákon). V decembri 1969 bol degradovaný na veľvyslanca v Turecku, o pol roka ho odvolali a vylúčili zo strany. Do dôchodku pracoval ako mechanizátor Západoslovenských štátnych lesov. Počas normalizácie si, na rozdiel od niektorých svojich spolupútnikov, zvolil vlastnú opozičnú stratégiu: písal listy na Generálnu prokuratúru, zahraničným komunistom i Ústrednému výboru KSČ... V novembri 1989 sa ukázalo, že Dubček ešte stále stojí jednou nohou na konci šesťdesiatych rokov. Jeho smutný pohľad 29. decembra 1989, keď „len“ ako predseda Federálneho zhromaždenia viedol voľbu prezidenta republiky, hovoril za všetko. Zomrel pri autonehode v roku 1992.

.tomáš Gális
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite