Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Folkový mučeník

.peter Bálik .časopis .hudba

V predošlých .týždňoch sme odštartovali rubriku Nadoraz (Jeff Buckley, Peter Steele), venovanú dôležitým, ale menej známym hudobníkom, ktorí žili príliš intenzívne a zomreli skôr, aby sa dožili požehnaného veku. Teraz predstavujeme britského folkového martýra Nicka Draka.

Nick sa narodil 19. júna 1948 v exotickej Barme v rodine Drakovcov, ktorí patrili k vyššej strednej triede. Jeho otec bol predajcom dreva, jeho mama ženou v domácnosti a príležitostnou amatérskou pesničkárkou povojnovej éry. Po dvoch rokoch jeho života sa família presťahovala do Indie, no tropické počasie otcovi ničilo zdravie natoľko, že sa nakoniec vrátili do materskej Británie.  Nick sa najprv venoval len atletike. Dobre stavaný a vysoký chlapec bol v dorasteneckej kategórii aj hviezdou, ako bežec vyhrával závody na sto alebo dvesto metrov, no nakoniec ho opantala akustická gitara. Mal prirodzený talent. Za jediný rok sa naučil komplikované folkové vybrnkávačky a začal skladať prvé piesne. Spolužiaci boli prekvapení, že napriek jeho priateľskej povahe všetky boli tiché, smutné a melancholické.

.veľký talent
V druhej polovici šesťdesiatych rokov študoval na prestížnej univerzite v Cambridgei, ale učeniu príliš nedal. Radšej čítal francúzsku poéziu, po večeroch fajčil hašiš a do nemoty hral a spieval na gitare. Ako osemnásťročného pesničkárka si ho školskom festivale všimol člen známej folkrockovej skupiny Fairport Convention, ktorý ho hneď odporučil vplyvnému producentovi a vydavateľovi Joeovi Boydovi, vtedy dvadsaťšesťročnému hudobnému maniakovi s americkým pasom, ktorý prišiel do Británie založiť si vlastné vydavateľstvo. Mal nos na talenty, a tak krátko po príchode produkoval single od Pink Floyd a nebyť jeho prínosu, nikdy by sme nehovorili o britskom folkovom revivale prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov.
Boyd okamžite zacítil v Nickových pesničkách niečo špeciálne a zaranžoval prvé nahrávacie stretnutie. Tvrdil, že sa z neho rozhodol urobiť nového Leonarda Cohena. Debutový album Five Leaves Left nevznikal ľahko, ale Boyd si bol istý Nickovým úspechom. Platňa vyšla v roku 1969, ale nakoniec sa jej predalo len päťtisíc kusov, čo bolo v porovnaní so stotisícovým debutom Cohena veľmi málo. Producent navrhol pesničkárovi, aby album propagoval pomocou koncertnej šnúry po folkových kluboch. Vystúpenia však nedopadli šťastne. Hanblivý spevák takmer nekomunikoval s publikom a vrava v sále bola často hlučnejšia než samotné pesničky, akoby Nick nepatril do frivolnej éry šesťdesiatych rokov, keď každý večer v Londýne bol jednou veľkou hipisáckou párty. Turné bolo také bolestivé, že si povedal, že na ďalšie už nikdy nepôjde. Jeho priateľ z Cambridge Robert Kirby, ktorý aranžoval prvé dva Nickove albumy, už vtedy vedel, že Drake akoby žil mimo času a priestoru. „Keď ste boli s ním, mali ste divný pocit, že vôbec nepatrí do tohto storočia. Asi mal žiť v 17. storočí na dvore kráľovnej Alžbety spolu so skladateľmi Johnom Downlandom a Williamom Byrdom. Vtedy by to bolo ok. Nick bol elegantný, milý a romantický stratenec, ktorý by zapadol práve tam.“
Neúspech prvého albumu považoval Boyd za akési nedorozumenie. Veril, že pesničkárskeho génia objavia ľudia na nasledujúcej nahrávke. Nick medzitým napísal dostatok nových pesničiek, ktoré vznikli v úplnej izolácii od okolitého sveta – počas jeho pobytu v starom viktoriánskom dome v Londýne, kde spával na matraci v blízkosti plynového radiátora, zabalený v deke, aby mu nebola zima. Boyd, ktorý medzičasom slávil úspechy s Fairport Convention, Royom Harperom alebo Pentangle, si bol istý, že Nickov druhý album Bryter Layter (1970), bude stopercentne veľkým hitom. Omyl. Predalo sa ho ešte menej ako debutu.
Nicka, ktorý medzitým napriek nesúhlasu rodičov opustil školu, aby sa naplno venoval kariére pesničkára, neúspech hlboko zasiahol. Keď Boyd krátko nato predal svoju značku Witchseason spoločnosti Island Records a vrátil sa domov, Nick prišiel aj o svojho mentora.  Na jeho správaní sa začali ukazovať prvé známky depresie. Na naliehanie matky a otca šiel na psychiatriu, kde mu predpísali antidepresíva, ktoré však ešte viac zhoršili jeho psychické zdravie, pretože raz ich bral, a potom bez povolenia lekárov zas vysádzal. Tvrdil, že sa bude liečiť sám.  

.posledný pokus
V roku 1971 spolu so zvukárom Johnom Woodom šiel do štúdia, kde za dve noci nahral tretí album Pink Moon. Oproti predošlým zvukovo bohatým platniam ho nahral úplne sám – so španielkou a klavírom. Hotový zmixovaný pás pesničkár odniesol v tajnosti do vydavateľstva Island Records, ale tak sa hanbil, že ho nechal pri dverách kancelárie a utiekol. Až neskôr zamestnanci vydavateľstva zistili, že v rukách majú nový Nickov album. Dnes vieme, že Pink Moon (1972) je jeho „masterpiece“, ale vtedy to bol prepadák.  Nick sa nervovo sa zrútil. Paradoxne, nikdy si o sebe nemyslel, že bude veľkou hviezdou, ale cítil, že má čo povedať, len nadobudol presvedčenie, že ľudia ho nechcú počúvať. To ho ranilo najviac. Nevedel, čo ďalej. Dokonca sa prihlásil do armády, ale vinou narušenej psychiky nepriešiel sitom vojenskej komisie. V roku 1973 sa jeho stav trocha zlepšil. Našiel si priateľku a napísal niekoľko nových pesničiek a Boyd, ktorý bol zhodou okolností opäť v Londýne, ho pozval do štúdia. Neplánovali spolu nový album, producent len chcel, aby sa Nick v štúdiu odreagoval a prišiel na iné myšlienky. Tých posledných päť piesní, ktoré vtedy nahral, vznikalo ťažko, ale patria k jeho najlepším veciam. V roku 1974 sa na krátky čas presťahoval do Paríža, kde býval na lodi na Sienne. Bol rozhodnutý, že bude písať piesne pre iných spevákov, napríklad pre francúzsku divu Francoise Hardy, ale nakoniec z toho nič nebolo.
Napriek pomoci priateľov a rodičov sa jeho stav zhoršoval. Večer 24. novembra 1974 bol vo svojej izbe rodičovského domu v meste Tamworth-in-Arden. Nikto nevie, čo sa v nasledujúcich hodinách presne stalo. Na druhý deň ráno ho našla jeho mama Molly mŕtveho ležať v posteli. Mal len 26 rokov. Príčinou smrti bol liek tryptizol. Už len malé nadmerné použitie antidepresíva mohlo spôsobiť smrť, čo  znamená, že dodnes nie je isté, či sa Drake predávkoval omylom, alebo spáchal samovraždu, pretože nezanechal po sebe žiadny list. Jeho rodina sa však prikláňa k tomu, že Nick si zobral svoj život schválne.  Mesiace pred jeho smrťou rodina skrývala pred ním všetky možné lieky, ale na tryptizol osudovo zabudla. Okrem toho sa pri jeho posteli našla Camusova kniha Le Mythe de Sisyphe, pojednávajúca o samovražde.  

.nickov odkaz
Na ďalší deň po jeho smrti vyšla v britskej tlači krátka správička o tom, že zomrel pesničkár Nick Drake. Bez fanfár a oslavných rečí. Joe Boyd dodnes nechápe, prečo jeho hudba v čase vzniku zaujala len málokoho, no nasledujúce generácie si k nej začali nachádzať cestu.  Keď v 80. rokoch vyšli prvé reedície jeho albumov, začali sa k nemu hlásiť mladí muzikanti ako Robert Smith z The Cure, Peter Buck z R.E.M. alebo David Sylvian. Neskôr jeho čaru prepadli Black Crowes, Paul Weller alebo Kate Bush.  V dokumente A Skin Too Few cituje Nickove slová jeho sestra, podľa ktorej pesničkár povedal, že bude rád za každého človeka, ktorému jeho hudba pomohla. Nick Drake nakoniec získal svoje publikum, ale nie za svojho života. Pre dnešnú generáciu pesničkárov, hľadajúcich v songoch intimitu a čarovnú melanchóliu, je folkový martýr  jedným z podstatných  zdrojov inšpirácie.  Znie to neuveriteľne, ale keď v roku 2000 Volkswagen použil jeho pesničku Pink Moon v reklame nového chrobáka, za jediný mesiac sa z jeho hudby predalo viac ako za celých tridsať rokov.

Povedali o Nickovi Drakeovi:

Peter Buck, R.E.M.:
„Som obrovským fanúšikom Nicka Draka, hlavne jeho platne Pink Moon. Nech robíte s jeho pesničkami čokoľvek, vždy budú znieť ticho.“

Paul Weller:
„Jeho hudbu som objavil pomerne neskoro, ale zaskočila ma svojou nádherou. Okolo jeho osoby je veľa záhad, nezachoval sa takmer žiadny film s jeho osobou, veľmi málo toho o sebe povedal, čo mu dodáva ešte väčšiu porciu záhadnosti, mágie a krehkosti.Vo svojich pesničkách oživil anglickú melanchóliu lepšie než ktokoľvek iný.“

Joe Boyd (producent):
„V živote som nahral množstvo platní, ale tie dve, ktoré som spravil s Nickom Drakom považujem za svoje najlepšie. Dodnes nechápem, prečo sa v čase vzniku z nich predalo tak málo kusov.“ 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite