.vymazanie ako akt tvorby
Takto nejako sa –aspoň niekedy – cíti azda každý človek žijúci v modernom svete. Odpovede na opísaný stav môžu byť dve. Tou pasívnou je útek do samoty. Tou aktívnou, ba dalo by sa povedať, že až akčnou, je vymazávanie. A práve myšlienka o tom, aké oslobodzujúce zrazu môže byť niečo, čo zmizne, stála pri zrode myšlienky výstavy nazvanej Delete – Umenie a vymazávanie, ktorú v SNG pripravila kurátorka Petra Hanáková. Na prvom poschodí Esterházyho paláca nájdete prehliadku toho, ako s termínom vymazávania pracovalo a pracuje vyše dva tucty domácich autorov od 70. rokov až po súčasnosť.
.mazanie ako očista a mazanie ako ničenie
Výstava Delete má v sebe zakódované dva veľké paradoxy. Tým prvým je fakt, že akokoľvek voláme po potrebe čistoty a prázdna, v skutočnosti sa ich bojíme a len čo stretneme prázdno, ucítime neodolateľnú potrebu zaplniť ho. Návštevníci s nadšením prijali hru galérie a svojimi príspevkami začali radostne a s vervou a často aj či už s chceným, či nechceným pôvabom popiskami vstupovať do čistej čiernobielej knižnice, diela Jaroslava Vargu. Len čo dostaneme možnosť povedať to, čo je podľa nás dôležité, zadeklamovať to a navyše ešte aj zvečniť v diele Národnej galérie, nedokážeme mlčať. A človeku nevdojak napadne, že to, čo naozaj hľadáme a čo potrebujeme, možno nie je prázdno, ale možnosť prehovoriť tak, aby sme boli vypočutí a aby sa náš hlas nestratil v šumiacej pene dní. Druhým veľkým paradoxom je uvedomenie si, aká deštrukčná môže byť sila, ktorá je spojená s niečím, čo má viesť ku pokoju a harmónii. Mazanie je proces definitívny a nevratný. Každá deštrukcia je o zvyšovaní entropie, a mazanie či vybieľovanie je z tohto pohľadu rovnako zničujúce ako bomba.
Pre autorov pracujúcich s vybielením je zásadná miera toho, kam až sa pri eliminovaní dostanú a akú stopu pôvodného zanechajú. Ak existuje spoločný znak pre väčšinu vystavených diel, tak je to práve fakt, že zachytávajú mazanie krátko pred jeho úplným naplnením. To najdôležitejšie nie je prázdno, ale zostávajúca stopa, existujúca ako dôkaz a odkaz na to, čo tu bolo.
.blízke stretnutia štvrtého druhu
Pri prechádzaní výstavou si uvedomíte silu a dôležitosť jej usporiadania. Vzájomné prepojenie vystavených diel od rôznych, časovo aj východiskami vzdialených autorov, objavuje vzťahy a súvislosti, ktoré vo vzájomnej rezonancii zosilňujú silu jednotlivej výpovede. Prechádzanie od autora k autorovi je ako hra s asociáciami, keď začnete jedným slovom a po pár krokoch sa zrazu dostanete niekde úplne inde, aby ste si uvedomili, že to inde je vlastne iba inou tvárou toho, čo bolo na začiatku.
Úvod výstavy patrí Júliusovi Kolerovi. Jeho zabielené novinové stránky majú silný politický podtext, veľmi silná je však aj ich výtvarná výpoveď. Poetizmus Vykostených básní Monogramistu D.T je postavený viac na slovách a kresby lepidlom Otisa Lauberta sú, naopak, čisto výtvarné. A pri týchto troch by mohlo byť inštalované o desaťročia mladšie video Veroniky Šramatyovej, ktorá na rušnej ulici rozdáva listy čistého papiera. Druhé video na výstave od Doroty Kenderovej nazvané V TV je o autorke, ktorá sa votrela do pozadia rôznych televíznych šotov. A možno by sme aj namietali jej prítomnosť na výstave o vymazávaní, nebyť jej bieleho oblečenia, ktoré sa priamym direktom prepája na fotografie z cyklu Transcendencie od Stana Filka, na ktorom autor zabieľuje svoju postavu alebo postavu Ježiša Krista.
Silné aktuálne politikum dominuje aj v Práve na odpoveď od Patrika Ševčíka. Ničivý potenciál vybielenia totalitou popisuje Otis Laubert v ľuďoch bez tvárí v Zhromaždení alebo Kolektívnej fotografii a Peter Kalmus v Odsune, sérii fotografií o veľkej ruke, ktorá zasiahne do hry a zmietne všetky figúrky Von z hry. Hrozivú krásu fašistickej ikonografie zachytáva Svätopluk Mikyta na Re-portrétoch, volume II. Veľká červená plocha a na nej s despotickou symetriou umiestnené fotografie ľudí strácajúcich svoju tvár. A hneď vedľa nenápadný ,ale o nič menej presný a pravdivý Milan od Martina Piačeka, krásny komentár našej neschopnosti či neochoty pamätať si a priznať sa k tomu, čím sme boli a čím sme.
.vymazať fotografiu je ťažké
S fotografiou pracuje na výstave viacero autorov, a to jednak umelcov, jednak fotografov. Karol Pichler vytvoril fascinujúce dielo z odpadu z fotoautomatov a nazval ho Plná pre seba samú i pre iných –Plena sibi at aliis. Veľká stena, ktorá z diaľky vyzerá tak trochu ako dekorácia na látke, pri priblížení odhalí svoje tajomstvo množstva postáv a príbehov, ktoré už nikdy úplne nespoznáme. Pavel Maria Smejkal zobral z histórie fotografie notoricky známe zábery dramatických okamžikov a vymazal z nich postavy a dej. Vznikli tak Osudové krajiny, znepokojivé fotografie prázdnej krajiny, ktorú poznáme z tisíckrát videných záberov. Ale až pri veľmi blízkom a pozornom preskúmaní objavíme, či už videné, alebo tušené stopy po retušovaní. Ten posledný odtlačok príbehu či pravdy, ktorý vymazať z fotografie je takmer nemožné. Marek Kvetan vystavil v sérii VIDOC fotografie veľkoplošnej reklamy v mestách, z ktorej odstránil text a iné grafické prvky. Vďaka očisteniu vynikla absurdita obrazov, ktorými zamorujeme svet okolo seba, vznášajúcich sa nad nami ako prízraky nadpozemskej krásy žiariace v šedej všednosti. Úplne naopak pôsobí odstránenie farby a grafiky z obalov kozmetiky v sérii Klinicky testované od Dominiky Horákovej. Všetky tie tuby, tégliky a fľaštičky, odfotené v mäkkom svetle klasickej fotografie nečakane získali čistotu, krásu a nadčasovosť.
.vymazávanie ako nevyhnutný prejav času
Najsilnejšia miestnosť výstavy hovorí o čase a smrti. Monografista T.D a jeho Anonymus, nájdené pozadia obrazov krížovej cesty, v ktorých z toho podstatného zostal iba odtlačok. Pavel Maria Smejkal a Fade out, veľkoformátové reprodukcie blednúcich a vytrácajúcich sa fotografií z náhrobkov. A do tretice Ľuba Sajkalová a Špina-čistota, bielenie-deštrukcia, pod sklom zarámované tričká, ktoré postupným praním strácajú farbu a na konci sa rozpadávajú. Definitívny koniec a nevyhnutné zabudnutie a rozplynutie sa, v prenesenom aj doslovnom slova zmysle.
Keď budete prechádzať výstavou druhýkrát – tentoraz sa to určite oplatí – možno si všimnete veci, ktoré vám prvýkrát unikli. Krásne spojenie dvoch autorov v miestnosti venovanej galériám. Zatreté obrazy v Kontemplácii od Mariany Sedlačíkovej a oproti nej vybielené priestory galérií na drobných fotografiách Z archívov od Veroniky Šramatyovej. Nenápadné popisky pod obrázkami v Braillovom písme, ktoré pripravila Zuzana Janečková. Alebo krásne obrazy z videopások od Ivana Dudáša. A košieľka z krstu od Magdalény Kuchtovej, vznášajúca sa v priestore s odpáraným krstným menom a stopami po ihle, čo nezmiznú.
K výstave bol vydaný veľmi pekný katalóg, ktorý graficky pripravil Ondrej Gavalda a čierna farba katalógu bola zaujímavo použitá aj pri inštalovaní. Výstava potrvá do 27. mája 2012.
Autor je fotograf.
Takto nejako sa –aspoň niekedy – cíti azda každý človek žijúci v modernom svete. Odpovede na opísaný stav môžu byť dve. Tou pasívnou je útek do samoty. Tou aktívnou, ba dalo by sa povedať, že až akčnou, je vymazávanie. A práve myšlienka o tom, aké oslobodzujúce zrazu môže byť niečo, čo zmizne, stála pri zrode myšlienky výstavy nazvanej Delete – Umenie a vymazávanie, ktorú v SNG pripravila kurátorka Petra Hanáková. Na prvom poschodí Esterházyho paláca nájdete prehliadku toho, ako s termínom vymazávania pracovalo a pracuje vyše dva tucty domácich autorov od 70. rokov až po súčasnosť.
.mazanie ako očista a mazanie ako ničenie
Výstava Delete má v sebe zakódované dva veľké paradoxy. Tým prvým je fakt, že akokoľvek voláme po potrebe čistoty a prázdna, v skutočnosti sa ich bojíme a len čo stretneme prázdno, ucítime neodolateľnú potrebu zaplniť ho. Návštevníci s nadšením prijali hru galérie a svojimi príspevkami začali radostne a s vervou a často aj či už s chceným, či nechceným pôvabom popiskami vstupovať do čistej čiernobielej knižnice, diela Jaroslava Vargu. Len čo dostaneme možnosť povedať to, čo je podľa nás dôležité, zadeklamovať to a navyše ešte aj zvečniť v diele Národnej galérie, nedokážeme mlčať. A človeku nevdojak napadne, že to, čo naozaj hľadáme a čo potrebujeme, možno nie je prázdno, ale možnosť prehovoriť tak, aby sme boli vypočutí a aby sa náš hlas nestratil v šumiacej pene dní. Druhým veľkým paradoxom je uvedomenie si, aká deštrukčná môže byť sila, ktorá je spojená s niečím, čo má viesť ku pokoju a harmónii. Mazanie je proces definitívny a nevratný. Každá deštrukcia je o zvyšovaní entropie, a mazanie či vybieľovanie je z tohto pohľadu rovnako zničujúce ako bomba.
Pre autorov pracujúcich s vybielením je zásadná miera toho, kam až sa pri eliminovaní dostanú a akú stopu pôvodného zanechajú. Ak existuje spoločný znak pre väčšinu vystavených diel, tak je to práve fakt, že zachytávajú mazanie krátko pred jeho úplným naplnením. To najdôležitejšie nie je prázdno, ale zostávajúca stopa, existujúca ako dôkaz a odkaz na to, čo tu bolo.
.blízke stretnutia štvrtého druhu
Pri prechádzaní výstavou si uvedomíte silu a dôležitosť jej usporiadania. Vzájomné prepojenie vystavených diel od rôznych, časovo aj východiskami vzdialených autorov, objavuje vzťahy a súvislosti, ktoré vo vzájomnej rezonancii zosilňujú silu jednotlivej výpovede. Prechádzanie od autora k autorovi je ako hra s asociáciami, keď začnete jedným slovom a po pár krokoch sa zrazu dostanete niekde úplne inde, aby ste si uvedomili, že to inde je vlastne iba inou tvárou toho, čo bolo na začiatku.
Úvod výstavy patrí Júliusovi Kolerovi. Jeho zabielené novinové stránky majú silný politický podtext, veľmi silná je však aj ich výtvarná výpoveď. Poetizmus Vykostených básní Monogramistu D.T je postavený viac na slovách a kresby lepidlom Otisa Lauberta sú, naopak, čisto výtvarné. A pri týchto troch by mohlo byť inštalované o desaťročia mladšie video Veroniky Šramatyovej, ktorá na rušnej ulici rozdáva listy čistého papiera. Druhé video na výstave od Doroty Kenderovej nazvané V TV je o autorke, ktorá sa votrela do pozadia rôznych televíznych šotov. A možno by sme aj namietali jej prítomnosť na výstave o vymazávaní, nebyť jej bieleho oblečenia, ktoré sa priamym direktom prepája na fotografie z cyklu Transcendencie od Stana Filka, na ktorom autor zabieľuje svoju postavu alebo postavu Ježiša Krista.
Silné aktuálne politikum dominuje aj v Práve na odpoveď od Patrika Ševčíka. Ničivý potenciál vybielenia totalitou popisuje Otis Laubert v ľuďoch bez tvárí v Zhromaždení alebo Kolektívnej fotografii a Peter Kalmus v Odsune, sérii fotografií o veľkej ruke, ktorá zasiahne do hry a zmietne všetky figúrky Von z hry. Hrozivú krásu fašistickej ikonografie zachytáva Svätopluk Mikyta na Re-portrétoch, volume II. Veľká červená plocha a na nej s despotickou symetriou umiestnené fotografie ľudí strácajúcich svoju tvár. A hneď vedľa nenápadný ,ale o nič menej presný a pravdivý Milan od Martina Piačeka, krásny komentár našej neschopnosti či neochoty pamätať si a priznať sa k tomu, čím sme boli a čím sme.
.vymazať fotografiu je ťažké
S fotografiou pracuje na výstave viacero autorov, a to jednak umelcov, jednak fotografov. Karol Pichler vytvoril fascinujúce dielo z odpadu z fotoautomatov a nazval ho Plná pre seba samú i pre iných –Plena sibi at aliis. Veľká stena, ktorá z diaľky vyzerá tak trochu ako dekorácia na látke, pri priblížení odhalí svoje tajomstvo množstva postáv a príbehov, ktoré už nikdy úplne nespoznáme. Pavel Maria Smejkal zobral z histórie fotografie notoricky známe zábery dramatických okamžikov a vymazal z nich postavy a dej. Vznikli tak Osudové krajiny, znepokojivé fotografie prázdnej krajiny, ktorú poznáme z tisíckrát videných záberov. Ale až pri veľmi blízkom a pozornom preskúmaní objavíme, či už videné, alebo tušené stopy po retušovaní. Ten posledný odtlačok príbehu či pravdy, ktorý vymazať z fotografie je takmer nemožné. Marek Kvetan vystavil v sérii VIDOC fotografie veľkoplošnej reklamy v mestách, z ktorej odstránil text a iné grafické prvky. Vďaka očisteniu vynikla absurdita obrazov, ktorými zamorujeme svet okolo seba, vznášajúcich sa nad nami ako prízraky nadpozemskej krásy žiariace v šedej všednosti. Úplne naopak pôsobí odstránenie farby a grafiky z obalov kozmetiky v sérii Klinicky testované od Dominiky Horákovej. Všetky tie tuby, tégliky a fľaštičky, odfotené v mäkkom svetle klasickej fotografie nečakane získali čistotu, krásu a nadčasovosť.
.vymazávanie ako nevyhnutný prejav času
Najsilnejšia miestnosť výstavy hovorí o čase a smrti. Monografista T.D a jeho Anonymus, nájdené pozadia obrazov krížovej cesty, v ktorých z toho podstatného zostal iba odtlačok. Pavel Maria Smejkal a Fade out, veľkoformátové reprodukcie blednúcich a vytrácajúcich sa fotografií z náhrobkov. A do tretice Ľuba Sajkalová a Špina-čistota, bielenie-deštrukcia, pod sklom zarámované tričká, ktoré postupným praním strácajú farbu a na konci sa rozpadávajú. Definitívny koniec a nevyhnutné zabudnutie a rozplynutie sa, v prenesenom aj doslovnom slova zmysle.
Keď budete prechádzať výstavou druhýkrát – tentoraz sa to určite oplatí – možno si všimnete veci, ktoré vám prvýkrát unikli. Krásne spojenie dvoch autorov v miestnosti venovanej galériám. Zatreté obrazy v Kontemplácii od Mariany Sedlačíkovej a oproti nej vybielené priestory galérií na drobných fotografiách Z archívov od Veroniky Šramatyovej. Nenápadné popisky pod obrázkami v Braillovom písme, ktoré pripravila Zuzana Janečková. Alebo krásne obrazy z videopások od Ivana Dudáša. A košieľka z krstu od Magdalény Kuchtovej, vznášajúca sa v priestore s odpáraným krstným menom a stopami po ihle, čo nezmiznú.
K výstave bol vydaný veľmi pekný katalóg, ktorý graficky pripravil Ondrej Gavalda a čierna farba katalógu bola zaujímavo použitá aj pri inštalovaní. Výstava potrvá do 27. mája 2012.
Autor je fotograf.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.