.vít Bárta, Andrej Babiš a Ivan Weiss, všetko stále tie isté príbehy. Veľmi bohatý podnikateľ, príslušník horného jedného percenta, za ktorého bohatstvom sú viac ako nápady skôr skvelé kontakty, si jedného dňa povie, že politika je iba pokračovaním biznisu inými prostriedkami. Založí si stranu, v lepšom prípade získa pár dôveryhodných tvárí, spustí masívnu marketingovú kampaň, zacieli na protestných voličov a oklame ich heslami proti korupcii a celému establišmentu.
Český Vít Bárta takto pred dvoma rokmi ohúril a stal sa dokonca na istý čas aj ministrom dopravy v Nečasovej vláde. Dnes je iba zdiskreditovanou figúrkou, a to aj vďaka nevídanej a hlúpej drzosti – ešte pred vstupom do politiky spísal pre manažérov svojej firmy strategický dokument, v ktorom im objasňuje, že ich firma musí získať podiel na politickej moci, aby dosiahla dominantné postavenie na trhu. A na začiatku jeho politického konca bolo zverejnenie tohto gorilieho plánu.
Slovenský „99-percentný“ Ivan Weiss podobnú stratégiu zrejme na papier nedal, stačí, že ju má v hlave. Našťastie, je tu stále veľká šanca, že tento pán neprekročí päť percent. Česko-slovenský Babiš je podobný prípad – v Česku už založil Akciu nespokojných občanov, s ktorou chce vyhrať voľby. Fenoménu Babiša, ktorý hrá predsa len o čosi vyššiu ligu než Ivan Weiss, sa venujeme na 12 stranách. Marek Vagovič zisťoval, ako je to s Babišovým prepojením na slovenskú politickú scénu. A zrejme málokoho prekvapí, že ho pátranie priviedlo k strane Smer.
Štyridsaťsedemročný Pavol Rankov ukázal veľký spisovateľský potenciál už pred pár rokmi, keď vydal svoj debutový román Stalo sa prvého septembra. Príbeh troch chlapcov z Levíc, Maďara, Čecha a žida, sa čítal dobre, no na román, ktorým chcela kniha byť, boli hlavné postavy len málo rozvinuté. Aj sám Rankov v rozhovore s Jurajom Kušnierikom a Evou Čobejovou skromne dodáva, že prvý román nevyznel celkom podľa jeho predstáv. S autorom sme sa zhovárali aj o jeho novom románe Matky, ktorý vyšiel v týchto dňoch. Rankov napísal knihu, akú moderná slovenská literatúra potrebuje: so silným, fascinujúcim príbehom, výborným rozprávačom a témami, ktoré provokujú súčasnú dobu. Autor priznáva, že týmto románom vôbec nechce vyznieť ako pro-life aktivista. Len ho ako veriaceho človeka trápi, čo všetko sa dnes pokladá za politicky nekorektné.
Kolegovia Andrej Bán a Jozef Majchrák strávili niekoľko dní v Moskve, odkiaľ priniesli rozsiahlu reportáž. Zhovárali sa s Putinovými odporcami, ktorým je milší komunista Zjuganov, ale aj s Putinovým poradcom, ktorý svojmu šéfovi vyčíta, že je príliš oddaný ekonomickému liberalizmu a mal by Rusom vládnuť oveľa tvrdšou rukou. Také je dnešné Rusko: volební rivali bývalého kágebáka nemajú – našťastie – šancu. Na Rusko sa vôbec ťažko dá pozerať našou optikou. Nie je to taká neslobodná krajina, ako si v strednej Európe často myslíme, no zároveň má veľmi ďaleko od západného modelu demokracie. Rusko je zmiešaným modelom, čímsi medzi Západom a Čínou. Putinova ríša nemá také imperialistické chúťky, akých sa tu, na západnom fronte bývalej Varšavskej zmluvy, občas prehnane obávame. Rusov viac trápi vyľudňovanie na vlastných územiach a rozpínavosť susednej Číny. Ale prezidentské voľby v krajine, od ktorej sme energeticky závislí a ktorá má v celej Európe svoje prirodzené Gazprom-záujmy, nemôžu ujsť našej ostražitej pozornosti.
Minulý týždeň sme si v redakcii spravili prieskum volebných preferencií. Kým v minulých voľbách u nás dominoval Most a veľa hlasov malo aj KDH, nálada sa po páde vlády aj po rozpade zaujímavej kandidátky OĽaNO zmenila. V skôr konzervatívnom .týždni tentoraz víťazí liberálna SaS. Štvrtina redaktorov je ešte stále zúfalo nerozhodnutá, pričom zvažuje rozdeliť svoj hlas širokému spektru stredopravých strán. Novým javom je, že niektorí, najmä politickí redaktori, nepôjdu voliť vôbec. Koho bude voliť, a či vôbec, vám budúci týždeň na tomto mieste prezradí šéfredaktor Štefan Hríb. Prajem príjemné čítanie tohto .týždňa.
Český Vít Bárta takto pred dvoma rokmi ohúril a stal sa dokonca na istý čas aj ministrom dopravy v Nečasovej vláde. Dnes je iba zdiskreditovanou figúrkou, a to aj vďaka nevídanej a hlúpej drzosti – ešte pred vstupom do politiky spísal pre manažérov svojej firmy strategický dokument, v ktorom im objasňuje, že ich firma musí získať podiel na politickej moci, aby dosiahla dominantné postavenie na trhu. A na začiatku jeho politického konca bolo zverejnenie tohto gorilieho plánu.
Slovenský „99-percentný“ Ivan Weiss podobnú stratégiu zrejme na papier nedal, stačí, že ju má v hlave. Našťastie, je tu stále veľká šanca, že tento pán neprekročí päť percent. Česko-slovenský Babiš je podobný prípad – v Česku už založil Akciu nespokojných občanov, s ktorou chce vyhrať voľby. Fenoménu Babiša, ktorý hrá predsa len o čosi vyššiu ligu než Ivan Weiss, sa venujeme na 12 stranách. Marek Vagovič zisťoval, ako je to s Babišovým prepojením na slovenskú politickú scénu. A zrejme málokoho prekvapí, že ho pátranie priviedlo k strane Smer.
Štyridsaťsedemročný Pavol Rankov ukázal veľký spisovateľský potenciál už pred pár rokmi, keď vydal svoj debutový román Stalo sa prvého septembra. Príbeh troch chlapcov z Levíc, Maďara, Čecha a žida, sa čítal dobre, no na román, ktorým chcela kniha byť, boli hlavné postavy len málo rozvinuté. Aj sám Rankov v rozhovore s Jurajom Kušnierikom a Evou Čobejovou skromne dodáva, že prvý román nevyznel celkom podľa jeho predstáv. S autorom sme sa zhovárali aj o jeho novom románe Matky, ktorý vyšiel v týchto dňoch. Rankov napísal knihu, akú moderná slovenská literatúra potrebuje: so silným, fascinujúcim príbehom, výborným rozprávačom a témami, ktoré provokujú súčasnú dobu. Autor priznáva, že týmto románom vôbec nechce vyznieť ako pro-life aktivista. Len ho ako veriaceho človeka trápi, čo všetko sa dnes pokladá za politicky nekorektné.
Kolegovia Andrej Bán a Jozef Majchrák strávili niekoľko dní v Moskve, odkiaľ priniesli rozsiahlu reportáž. Zhovárali sa s Putinovými odporcami, ktorým je milší komunista Zjuganov, ale aj s Putinovým poradcom, ktorý svojmu šéfovi vyčíta, že je príliš oddaný ekonomickému liberalizmu a mal by Rusom vládnuť oveľa tvrdšou rukou. Také je dnešné Rusko: volební rivali bývalého kágebáka nemajú – našťastie – šancu. Na Rusko sa vôbec ťažko dá pozerať našou optikou. Nie je to taká neslobodná krajina, ako si v strednej Európe často myslíme, no zároveň má veľmi ďaleko od západného modelu demokracie. Rusko je zmiešaným modelom, čímsi medzi Západom a Čínou. Putinova ríša nemá také imperialistické chúťky, akých sa tu, na západnom fronte bývalej Varšavskej zmluvy, občas prehnane obávame. Rusov viac trápi vyľudňovanie na vlastných územiach a rozpínavosť susednej Číny. Ale prezidentské voľby v krajine, od ktorej sme energeticky závislí a ktorá má v celej Európe svoje prirodzené Gazprom-záujmy, nemôžu ujsť našej ostražitej pozornosti.
Minulý týždeň sme si v redakcii spravili prieskum volebných preferencií. Kým v minulých voľbách u nás dominoval Most a veľa hlasov malo aj KDH, nálada sa po páde vlády aj po rozpade zaujímavej kandidátky OĽaNO zmenila. V skôr konzervatívnom .týždni tentoraz víťazí liberálna SaS. Štvrtina redaktorov je ešte stále zúfalo nerozhodnutá, pričom zvažuje rozdeliť svoj hlas širokému spektru stredopravých strán. Novým javom je, že niektorí, najmä politickí redaktori, nepôjdu voliť vôbec. Koho bude voliť, a či vôbec, vám budúci týždeň na tomto mieste prezradí šéfredaktor Štefan Hríb. Prajem príjemné čítanie tohto .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.