Vyzeralo to ako menšia nehoda dejín, aké sa občas musia prihodiť. Tá neviazaná revolta trvala len pár mesiacov, „generácia 1967“ sa čoskoro vrátila z barikád do občianskeho života, ktorým predtým tak pohŕdala. No bolo to naozaj generačné povstanie?
V niečom si boli politicky uvedomelí študenti na oboch stranách železnej opony podobní: cítili odpor voči systému a hierarchii. Voči komunistickej, ale paradoxne aj kapitalistickej. To, čo ich rozdeľovalo, však bolo dôležitejšie. Kým mladí ľudia počas Pražskej jari volali po zmäkčovaní socializmu, v uliciach Európy či USA sa volalo nielen proti vojne, ale aj na slávu sociológa Herberta Marcuseho, čínskej kultúrnej revolúcie z dielne Maa či „romantického“ Che Guevaru s Castrom.
Americký magazín Time túto mládež vyhlásil v roku 1967 za „osobnosť roka“. Francúzske či nemecké noviny písali, že práve vznikla mládež ako nová sociologická kategória, ktorá formuluje ciele spoločnosti a je plná ideálov. Aká to bola v skutočnosti generácia? Naozaj išlo o masovú vzburu mladých?
.z univerzity do sveta
V Amerike sa rebelujúca mládež etablovala v roku 1964, keď sa na Univerzite v Berkeley sformovalo Hnutie za slobodu prejavu, na ktorého čele stál istý Mario Savio. Ten vo svojich prejavoch opisoval univerzitu ako fabriku, v ktorej za nitky ťahá manipulátorský rektor vodca a študenti sú iba úbohými produktmi. Takúto fabriku je legitímne sabotovať, revolučne zvrhnúť a nahradiť novou. Americkému revolucionárovi Saviovi, podobne ako neskôr jeho európskym spolubojovníkom, vtedy priala demografia aj pomery na univerzitách. Prednáškové sály napĺňali silné povojnové ročníky (v tej dobe mala polovica Američanov menej ako 25 rokov), z univerzít sa stávali masové ustanovizne. Ale prečo sa podarilo dostať desaťtisíce mladých Američanov do ulíc? Savio a ďalší revolucionári mali jednoducho šťastie aj na iné okolnosti – vojna proti Vietnamu mobilizovala ulice a odviazané heslo „Make love, not war“ nadbiehalo študentským hormónom. Zrazu už nestačilo meniť univerzity, ale celú hierarchickú, zviazanú a pokryteckú spoločnosť. Morálnu atmosféru v Amerike začali ovplyvňovať nové osobnosti – lekár George Beckerman napríklad popularizoval názory, že voľnejší sex vychováva k lepším partnerským vzťahom v neskoršom manželskom živote – a teda nielen politickí revolucionári, ale ani nová kultúrna vlna hippies sa zrazu nemusela báť experimentovať...
.dosť bolo oddelených internátov!
Revolučné hnutie amerických študentov sa prenieslo aj do západoeurópskych štátov, hoci tie vo Vietname nebojovali. Tomu, že iskra najmohutnejšie preskočila do Francúzska, sa dalo rozumieť: revolúcia proti establišmentu, kde v tom čase vládol konzervatívec De Gaulle, bola súčasťou miestnej tradície a mnohých študentov zrejme rozpaľoval aj taký pouličný boj, v ktorom išlo napríklad aj o požiadavku zrušiť oddeľovanie internátov na chlapčenské a dievčenské. Tisícky študentov sa v máji 1968 púšťali do zrážok s políciou, ktorej údajne prehnaná tvrdosť prinášala študentom sympatie verejnosti. Na jednej demonštrácii zvolanej študentmi a odbormi sa zúčastnilo až milión ľudí, v celých častiach Paríža vládol režim bezvládia a anarchie. Lenže napriek zdaniu tón spoločnosti aj vtedy udávala iba menšina. „Deti Marxa a Coca-Coly“, ako ich vtedy nazval režisér Jean-Luc Godard, rozpútali chaos, ale nechopili sa moci. Po tom, čo de Gaulle vypísal predčasné voľby, jeho „spiatočnícka“ strana zdrvujúco zvíťazila...
To, ako môže malá skupina ľudí zmeniť atmosféru doby a pohľad na celú generáciu, ešte väčšmi ukázal prípad západného Nemecka. Mimoriadne zaujímavým inkubátorom nových nálad bol Berlín – mesto fyzicky a bytostne rozdelené na dve časti, kde v jednej vládol strach zo všadeprítomných špicľov STASI a v druhej sloboda a komfort. Hoci nebol iný kus sveta, kde by sa tak očividne ukazovala nadradenosť západného demokratického systému nad praktizovaným socializmom, práve zo západnej časti Berlína sa ozýval najsilnejší krik po radikálnej revolúcii. Krik, ktorý ohrozoval základy povojnového západného Nemecka a jeho demokracie. Ako sa to mohlo stať? Ešte v 50. rokoch tomu veľa nenasvedčovalo. Na humanisticky orientovanej Freie Universität (FU), ktorá sa neskôr stala revolučnou liahňou, sa z popudu Američanov skúšal nový univerzitný model – jeho podstatou bola vysoká miera samosprávnosti, najvyššia v celom západnom Nemecku. Študenti nemali právo voliť iba do študentského parlamentu, ale aj do akademického senátu a takmer všetkých univerzitných výborov. Nie je teda pravda, že prvým impulzom študentských nepokojov bola univerzitná represia a absencia samosprávnosti. Berlínski študenti boli vďaka zameraniu univerzity aktívni už v 50. rokoch. Vtedy však vo verejných vyhláseniach podporovali Adenauerovu zahraničnú politiku. Na začiatku 60. rokov tu zasa vyrástli skutoční hrdinovia, ktorí po tom, čo režim NDR rozdelil mesto múrom, pomáhali východonemeckým kolegom dostať sa napríklad cez podzemné tunely do západnej časti. Časy autentickej solidarity sa však pomaly končili. Múrom traumatizovaný Berlín priťahoval politicky angažovaných študentov z celého západného Nemecka a univerzita pod ich náporom menila svoj dovtedy skôr lokálny charakter. Čoskoro tu študovala takmer polovica Neberlínčanov. Západný Berlín lákal aj inými atrakciami. Mladí muži tu boli oslobodení od vojenskej služby a miestne obyvateľstvo požívalo ako kompenzáciu za život na ostrove uprostred „červeného mora“ špeciálne sociálne výsady. Celkom prirodzene sem teda prúdili aj radikálne zmýšľajúci mládežníci. Tak sa stalo, že kým v decembri 1964 začal na univerzite v Berkeley svoje hlučné ťaženie Mario Savio, študentský parlament FU presne v tom čase ovládli zástupcovia ľavicových organizácií. Tou najagilnejšou, hoci členstvom malou a podporou menšinovou, bol Socialistický nemecký študentský zväz (Sozialistischer Studentenbund – SDS), od ktorého sa na začiatku 60. rokov museli pre radikálnosť ostro dištancovať ešte aj sociálni demokrati.
.váš spasiteľ Rudi
V roku 1965 sa členom SDS stal Rudi Dutschke. O mladíkovi, ktorý už o niekoľko rokov vstúpil do dejín, sa vtedy veľa nevedelo. Keď sa postavil múr, Dutschke sa už nevrátil ku svojim rodičom do NDR. Rozhodol sa pre život v kapitalistickom Nemecku, kde mohol študovať. Ešte doma, krátko po maturite, totiž odmietol vstúpiť do východonemeckej armády, za čo mu strana zakázala ísť študovať. Dutschke, ktorého dovtedy lákal kresťanský socializmus, sa na západoberlínskej Freie Universität rozhodol pre sociológiu. Fascinovali ho myšlienky nemeckej komunistky Rosy Luxemburg a Vladimíra Iľjiča Lenina, akási verzia anarchokomunizmu, pričom režim v NDR alebo v Sovietskom zväze označoval za „posraný komunizmus“. Jeho hviezdna chvíľa prišla tiež vďaka vonkajším okolnostiam. V roku 1966 vznikla v Nemecku veľká koalícia pravice a ľavice, teda kresťanských a sociálnych demokratov, ktorým z opozície oponovali iba nevýrazní liberáli z FDP. To bol čas, keď sa mohol anarchistický komunista Dutschke naplno prejaviť – na jednej z demonštrácií vyzval študentov na vytvorenie „násilnej mimoparlamentnej opozície“. Nepriatelia boli všade navôkol: aj na univerzite, ktorej sa bolo treba zmocniť, aby sa odtiaľ zviedol boj s celou spoločnosťou. Pre vzburu študentských davov nebolo treba vymýšľať nové teórie. Základ dodal Francúz Jean Jacques Rousseau, podľa ktorého sa jednotlivec rodil ako nevinná bytosť, ktorú neskôr zotročuje spoločnosť a jej štruktúry. K tomu sa primiešalo niečo z Marxa, ktorý odhalil fungovanie zotročujúceho kapitalizmu. A Herbert Marcuse potom dodal zaktualizované učenie o odcudzenom človeku a víziu ľudstva bez vojny a biedy. Samotný Dutschke sa pritom v mnohom od Marxa odchýlil. Na rozdiel od neho tvrdil, že nie konformný robotnícky proletariát, ale jedine študenti, rousseauovsky nevinní, môžu odhaliť mechanizmy, ktorými manipuluje vládnuca trieda. Jedine študenti, ktorí ešte nie sú integrovaní (teda ohlúpení), majú schopnosť „kritickej racionality“ a „uvedomenia“. Ak to využijú, príde revolúcia a oslobodenie. Budúcnosť si Dutschke predstavoval ako znovunastolenie pomerov biblickej záhrady Eden, kde nebude utrpenia ani vojny. „Redukcia práce, rozvoj zmyselnej fantázie, odstránenie biedy a vojny“ – takto opisoval novinárom svoju víziu. Na dosiahnutie pozemského raja bol potrebný pochod inštitúciami: parlamentnú demokraciu mali podľa Dutschkeho nahradiť akési Rady, ale aj tie bolo možné v prípade potreby povaliť. Spolužitie medzi mužom a ženou malo vraj opodstatnenie iba vtedy, ak bol pár zasvätený revolučnému boju. Sám Dutschke bol ženatý a jeho zväzok v novom ponímaní aj náležite „fungoval“: manželka Gretchen Klotz študovala teológiu a v rámci nej sa venovala tematike revolúcie...
.dosť bolo talárov
Doľava inklinujúci Der Spiegel si z Dutschkeho v tom čase uťahoval: „Všetko, čo si Dutschke myslí, je samá ,revolúcia‘, ,kontrarevolúcia‘, ,obštrukcia‘, ,produkcia‘, ,reprodukcia‘, ,subsumpcia‘, ,integrácia‘, ,transformácia‘, ,abstrakcia‘, ,represia‘, ,manifestácia‘, ,manipulácia‘. Sotvakto mu rozumie a predsa o ňom hovorí celá republika.“ Prečo potom Dutschke so svojou sociologicko-marxistickou hatlaninou pútal takú pozornosť? Určite za ňu vďačil charizme a uhrančivému pohľadu, ktorý sa dobre hodil na titulky novín. Dutschke by svojím jazykom nikdy nestrhol robotnícke masy, no študenti – aj tí, ktorí ho verejne označovali za „psychopata“ – ho vzrušene počúvali. Ako sa raz sám vyjadril: „Ak nebudem používať cudzie slová, budem odmietnutý ako nevedecký.“ Dutschke však nebol suchý akademický typ, ale revolucionár, ktorý v spoločnosti „svojich“ (hoci pred novinármi hovoril inak) vyzýval na násilie. Vystupoval v prednáškových sálach po celom západnom Nemecku a počas svojského sociologického exkurzu o spoločnosti poslucháčom napríklad pripomínal, ako robotníci v roku 1927 podpálili viedenský Justičný palác. Študenti síce nezačali podpaľovať univerzity, ale radikálna menšina sa ich prevádzku naučila paralyzovať. Obľúbenou bola metóda „sit-in“, keď študenti v sede štrajkovali v prednáškovej či seminárnej miestnosti. V Hamburgu rebelujúci študenti rozvinuli transparent „Pod talármi 1000-ročná zatuchlina“ a v Mníchovi hádzali na vstupujúcich profesorov konfety s balónikmi a kričali „Vítame bláznovskú Radu našej univerzity“. Nikde však demonštrácií nebolo toľko ako na FU v Berlíne, kde s protestmi súhlasila až polovica študentov. Tunajší život sa stával pre vyučujúcich neznesiteľným. Pritom na škole neučili nijakí konzervatívni „reakcionári“. Lenže študenti sa už vôbec nechceli učiť klasické veci – požadovali vznik novej „kritickej“ univerzity, na ktorej treba formovať angažovaných ľudí s jasným názorom na veľkú koalíciu či vojnu vo Vietname. Revolučné nálady sa dokonca preniesli aj medzi stredoškolákov, ktorí si zriadili akčné centrum a žiadali napríklad zavedenie sexuálnej výchovy (s podobnou náplňou, akú u nás presadzuje Spoločnosť pre plánované rodičovstvo).
Najsilnejším impulzom vzopätia však bolo zastrelenie študenta Benna Ohnesorga 2. júna 1967, keď sa demonštrácia proti návšteve iránskeho šacha zmenila na zrážky s políciou. Konfety v prednáškových miestnostiach vymenili študenti za kamene na uliciach. Zdalo sa, že sa strhne medzigeneračný boj. O rok dosiahol SDS rekordný počet 2500 členov – ale ako sa revolúcia rýchlo začala, tak aj pominula. Jej deti rozožrala roztrieštenosť. Mladí socialisti sa nevedeli rozhodnúť, či sú viac maoisti alebo trockisti, či sa sovietsky komunizmus dá alebo nedá akceptovať. Sám Dutschke sa vo svojich dialektických eskapádach zabrzdil, keď tvrdil, že nebude hovoriť, ako má presne vyzerať premena spoločnosti, pretože by týmto „prezradením“ sám manipuloval proces sebauvedomovania. Aj tým nahneval mnohých svojich spolubojovníkov.
.viac Hesse než Sartre
Revolúciu však v skutočnosti prekazili tí, ktorí mali byť jej hýbateľmi. Masy študentov síce poburovali zábery policajných obuškov na hlavách svojich spolužiakov, ale na revoltu voči rodičom, učiteľom či systému nevideli dôvod. Z rozsiahleho prieskumu, ktorý vtedy uskutočnil demoskopický inštitút Allensbach, vyplynulo, že študenti sa vo väčšine (samozrejme, s výnimkou FU v Berlíne) viac podobajú na svojich rodičov. Viac ako Sartre ich fascinuje Hermann Hesse, po fyzikovi a odporcovi atómovej energie Carlovi Friedrichovi von Wezsäckerovi si najviac vážia kresťanského demokrata a zakladateľa „kapitalistického“ Nemecka Konrada Adenauera, a hoci sú hodnotovo liberálnejší než generácie otcov, netvorili nijakú dobrú základňu pre Dutschkeho hašteriacich sa spolubojovníkov. V roku 1970 to členovia SDS definitívne pochopili a rozpustili sa.
Duch Dutschkeho generácie však prežil. Počtom okrajová, no veľmi hlasná menšina predsa mnohé zmenila. Sám Dutschke krátko pred svojou smrťou zakladal na konci 70. rokov stranu Zelených, ktorá degradovala rolu manželstva a za jednu z nových morálnych priorít vyhlásila čosi dovtedy nepredstaviteľné: manželský zväzok osôb rovnakého pohlavia. Nedávno s týmto programom, ktorý v Nemecku rešpektujú ako nový morálny poriadok aj kresťanskí demokrati, slávila úspech. Z vriaceho kotla rokov 1967/68 vyšlo aj radikálne feministické hnutie, ktoré pretvorilo pohľad na roly muža a ženy.
.rudiho ulica
Záverom symbolicky: Dutschkeho meno sa podarilo v Berlíne tento rok zvečniť. Ľavicový denník Tageszeitung svojou kampaňou navzdor odporu CDU presadil, aby bola po ňom pomenovaná časť ulice Koch-Strasse v berlínskom Kreuzbergu, kde sídli mocné novinové vydavateľstvo Axel Springer. Noviny tohto vydavateľstva pritom nepísali o horúcom lete spred 40 rokov inak než ako o „povstaní neurotikov“. Dutschke vtedy organizoval útoky na jeho budovu a žiadal „vyvlastniť Springera“. Irónia posmrtného osudu – Springerovi napokon vyvlastnil aspoň časť jeho ulice.
.martin Hanus
V niečom si boli politicky uvedomelí študenti na oboch stranách železnej opony podobní: cítili odpor voči systému a hierarchii. Voči komunistickej, ale paradoxne aj kapitalistickej. To, čo ich rozdeľovalo, však bolo dôležitejšie. Kým mladí ľudia počas Pražskej jari volali po zmäkčovaní socializmu, v uliciach Európy či USA sa volalo nielen proti vojne, ale aj na slávu sociológa Herberta Marcuseho, čínskej kultúrnej revolúcie z dielne Maa či „romantického“ Che Guevaru s Castrom.
Americký magazín Time túto mládež vyhlásil v roku 1967 za „osobnosť roka“. Francúzske či nemecké noviny písali, že práve vznikla mládež ako nová sociologická kategória, ktorá formuluje ciele spoločnosti a je plná ideálov. Aká to bola v skutočnosti generácia? Naozaj išlo o masovú vzburu mladých?
.z univerzity do sveta
V Amerike sa rebelujúca mládež etablovala v roku 1964, keď sa na Univerzite v Berkeley sformovalo Hnutie za slobodu prejavu, na ktorého čele stál istý Mario Savio. Ten vo svojich prejavoch opisoval univerzitu ako fabriku, v ktorej za nitky ťahá manipulátorský rektor vodca a študenti sú iba úbohými produktmi. Takúto fabriku je legitímne sabotovať, revolučne zvrhnúť a nahradiť novou. Americkému revolucionárovi Saviovi, podobne ako neskôr jeho európskym spolubojovníkom, vtedy priala demografia aj pomery na univerzitách. Prednáškové sály napĺňali silné povojnové ročníky (v tej dobe mala polovica Američanov menej ako 25 rokov), z univerzít sa stávali masové ustanovizne. Ale prečo sa podarilo dostať desaťtisíce mladých Američanov do ulíc? Savio a ďalší revolucionári mali jednoducho šťastie aj na iné okolnosti – vojna proti Vietnamu mobilizovala ulice a odviazané heslo „Make love, not war“ nadbiehalo študentským hormónom. Zrazu už nestačilo meniť univerzity, ale celú hierarchickú, zviazanú a pokryteckú spoločnosť. Morálnu atmosféru v Amerike začali ovplyvňovať nové osobnosti – lekár George Beckerman napríklad popularizoval názory, že voľnejší sex vychováva k lepším partnerským vzťahom v neskoršom manželskom živote – a teda nielen politickí revolucionári, ale ani nová kultúrna vlna hippies sa zrazu nemusela báť experimentovať...
.dosť bolo oddelených internátov!
Revolučné hnutie amerických študentov sa prenieslo aj do západoeurópskych štátov, hoci tie vo Vietname nebojovali. Tomu, že iskra najmohutnejšie preskočila do Francúzska, sa dalo rozumieť: revolúcia proti establišmentu, kde v tom čase vládol konzervatívec De Gaulle, bola súčasťou miestnej tradície a mnohých študentov zrejme rozpaľoval aj taký pouličný boj, v ktorom išlo napríklad aj o požiadavku zrušiť oddeľovanie internátov na chlapčenské a dievčenské. Tisícky študentov sa v máji 1968 púšťali do zrážok s políciou, ktorej údajne prehnaná tvrdosť prinášala študentom sympatie verejnosti. Na jednej demonštrácii zvolanej študentmi a odbormi sa zúčastnilo až milión ľudí, v celých častiach Paríža vládol režim bezvládia a anarchie. Lenže napriek zdaniu tón spoločnosti aj vtedy udávala iba menšina. „Deti Marxa a Coca-Coly“, ako ich vtedy nazval režisér Jean-Luc Godard, rozpútali chaos, ale nechopili sa moci. Po tom, čo de Gaulle vypísal predčasné voľby, jeho „spiatočnícka“ strana zdrvujúco zvíťazila...
To, ako môže malá skupina ľudí zmeniť atmosféru doby a pohľad na celú generáciu, ešte väčšmi ukázal prípad západného Nemecka. Mimoriadne zaujímavým inkubátorom nových nálad bol Berlín – mesto fyzicky a bytostne rozdelené na dve časti, kde v jednej vládol strach zo všadeprítomných špicľov STASI a v druhej sloboda a komfort. Hoci nebol iný kus sveta, kde by sa tak očividne ukazovala nadradenosť západného demokratického systému nad praktizovaným socializmom, práve zo západnej časti Berlína sa ozýval najsilnejší krik po radikálnej revolúcii. Krik, ktorý ohrozoval základy povojnového západného Nemecka a jeho demokracie. Ako sa to mohlo stať? Ešte v 50. rokoch tomu veľa nenasvedčovalo. Na humanisticky orientovanej Freie Universität (FU), ktorá sa neskôr stala revolučnou liahňou, sa z popudu Američanov skúšal nový univerzitný model – jeho podstatou bola vysoká miera samosprávnosti, najvyššia v celom západnom Nemecku. Študenti nemali právo voliť iba do študentského parlamentu, ale aj do akademického senátu a takmer všetkých univerzitných výborov. Nie je teda pravda, že prvým impulzom študentských nepokojov bola univerzitná represia a absencia samosprávnosti. Berlínski študenti boli vďaka zameraniu univerzity aktívni už v 50. rokoch. Vtedy však vo verejných vyhláseniach podporovali Adenauerovu zahraničnú politiku. Na začiatku 60. rokov tu zasa vyrástli skutoční hrdinovia, ktorí po tom, čo režim NDR rozdelil mesto múrom, pomáhali východonemeckým kolegom dostať sa napríklad cez podzemné tunely do západnej časti. Časy autentickej solidarity sa však pomaly končili. Múrom traumatizovaný Berlín priťahoval politicky angažovaných študentov z celého západného Nemecka a univerzita pod ich náporom menila svoj dovtedy skôr lokálny charakter. Čoskoro tu študovala takmer polovica Neberlínčanov. Západný Berlín lákal aj inými atrakciami. Mladí muži tu boli oslobodení od vojenskej služby a miestne obyvateľstvo požívalo ako kompenzáciu za život na ostrove uprostred „červeného mora“ špeciálne sociálne výsady. Celkom prirodzene sem teda prúdili aj radikálne zmýšľajúci mládežníci. Tak sa stalo, že kým v decembri 1964 začal na univerzite v Berkeley svoje hlučné ťaženie Mario Savio, študentský parlament FU presne v tom čase ovládli zástupcovia ľavicových organizácií. Tou najagilnejšou, hoci členstvom malou a podporou menšinovou, bol Socialistický nemecký študentský zväz (Sozialistischer Studentenbund – SDS), od ktorého sa na začiatku 60. rokov museli pre radikálnosť ostro dištancovať ešte aj sociálni demokrati.
.váš spasiteľ Rudi
V roku 1965 sa členom SDS stal Rudi Dutschke. O mladíkovi, ktorý už o niekoľko rokov vstúpil do dejín, sa vtedy veľa nevedelo. Keď sa postavil múr, Dutschke sa už nevrátil ku svojim rodičom do NDR. Rozhodol sa pre život v kapitalistickom Nemecku, kde mohol študovať. Ešte doma, krátko po maturite, totiž odmietol vstúpiť do východonemeckej armády, za čo mu strana zakázala ísť študovať. Dutschke, ktorého dovtedy lákal kresťanský socializmus, sa na západoberlínskej Freie Universität rozhodol pre sociológiu. Fascinovali ho myšlienky nemeckej komunistky Rosy Luxemburg a Vladimíra Iľjiča Lenina, akási verzia anarchokomunizmu, pričom režim v NDR alebo v Sovietskom zväze označoval za „posraný komunizmus“. Jeho hviezdna chvíľa prišla tiež vďaka vonkajším okolnostiam. V roku 1966 vznikla v Nemecku veľká koalícia pravice a ľavice, teda kresťanských a sociálnych demokratov, ktorým z opozície oponovali iba nevýrazní liberáli z FDP. To bol čas, keď sa mohol anarchistický komunista Dutschke naplno prejaviť – na jednej z demonštrácií vyzval študentov na vytvorenie „násilnej mimoparlamentnej opozície“. Nepriatelia boli všade navôkol: aj na univerzite, ktorej sa bolo treba zmocniť, aby sa odtiaľ zviedol boj s celou spoločnosťou. Pre vzburu študentských davov nebolo treba vymýšľať nové teórie. Základ dodal Francúz Jean Jacques Rousseau, podľa ktorého sa jednotlivec rodil ako nevinná bytosť, ktorú neskôr zotročuje spoločnosť a jej štruktúry. K tomu sa primiešalo niečo z Marxa, ktorý odhalil fungovanie zotročujúceho kapitalizmu. A Herbert Marcuse potom dodal zaktualizované učenie o odcudzenom človeku a víziu ľudstva bez vojny a biedy. Samotný Dutschke sa pritom v mnohom od Marxa odchýlil. Na rozdiel od neho tvrdil, že nie konformný robotnícky proletariát, ale jedine študenti, rousseauovsky nevinní, môžu odhaliť mechanizmy, ktorými manipuluje vládnuca trieda. Jedine študenti, ktorí ešte nie sú integrovaní (teda ohlúpení), majú schopnosť „kritickej racionality“ a „uvedomenia“. Ak to využijú, príde revolúcia a oslobodenie. Budúcnosť si Dutschke predstavoval ako znovunastolenie pomerov biblickej záhrady Eden, kde nebude utrpenia ani vojny. „Redukcia práce, rozvoj zmyselnej fantázie, odstránenie biedy a vojny“ – takto opisoval novinárom svoju víziu. Na dosiahnutie pozemského raja bol potrebný pochod inštitúciami: parlamentnú demokraciu mali podľa Dutschkeho nahradiť akési Rady, ale aj tie bolo možné v prípade potreby povaliť. Spolužitie medzi mužom a ženou malo vraj opodstatnenie iba vtedy, ak bol pár zasvätený revolučnému boju. Sám Dutschke bol ženatý a jeho zväzok v novom ponímaní aj náležite „fungoval“: manželka Gretchen Klotz študovala teológiu a v rámci nej sa venovala tematike revolúcie...
.dosť bolo talárov
Doľava inklinujúci Der Spiegel si z Dutschkeho v tom čase uťahoval: „Všetko, čo si Dutschke myslí, je samá ,revolúcia‘, ,kontrarevolúcia‘, ,obštrukcia‘, ,produkcia‘, ,reprodukcia‘, ,subsumpcia‘, ,integrácia‘, ,transformácia‘, ,abstrakcia‘, ,represia‘, ,manifestácia‘, ,manipulácia‘. Sotvakto mu rozumie a predsa o ňom hovorí celá republika.“ Prečo potom Dutschke so svojou sociologicko-marxistickou hatlaninou pútal takú pozornosť? Určite za ňu vďačil charizme a uhrančivému pohľadu, ktorý sa dobre hodil na titulky novín. Dutschke by svojím jazykom nikdy nestrhol robotnícke masy, no študenti – aj tí, ktorí ho verejne označovali za „psychopata“ – ho vzrušene počúvali. Ako sa raz sám vyjadril: „Ak nebudem používať cudzie slová, budem odmietnutý ako nevedecký.“ Dutschke však nebol suchý akademický typ, ale revolucionár, ktorý v spoločnosti „svojich“ (hoci pred novinármi hovoril inak) vyzýval na násilie. Vystupoval v prednáškových sálach po celom západnom Nemecku a počas svojského sociologického exkurzu o spoločnosti poslucháčom napríklad pripomínal, ako robotníci v roku 1927 podpálili viedenský Justičný palác. Študenti síce nezačali podpaľovať univerzity, ale radikálna menšina sa ich prevádzku naučila paralyzovať. Obľúbenou bola metóda „sit-in“, keď študenti v sede štrajkovali v prednáškovej či seminárnej miestnosti. V Hamburgu rebelujúci študenti rozvinuli transparent „Pod talármi 1000-ročná zatuchlina“ a v Mníchovi hádzali na vstupujúcich profesorov konfety s balónikmi a kričali „Vítame bláznovskú Radu našej univerzity“. Nikde však demonštrácií nebolo toľko ako na FU v Berlíne, kde s protestmi súhlasila až polovica študentov. Tunajší život sa stával pre vyučujúcich neznesiteľným. Pritom na škole neučili nijakí konzervatívni „reakcionári“. Lenže študenti sa už vôbec nechceli učiť klasické veci – požadovali vznik novej „kritickej“ univerzity, na ktorej treba formovať angažovaných ľudí s jasným názorom na veľkú koalíciu či vojnu vo Vietname. Revolučné nálady sa dokonca preniesli aj medzi stredoškolákov, ktorí si zriadili akčné centrum a žiadali napríklad zavedenie sexuálnej výchovy (s podobnou náplňou, akú u nás presadzuje Spoločnosť pre plánované rodičovstvo).
Najsilnejším impulzom vzopätia však bolo zastrelenie študenta Benna Ohnesorga 2. júna 1967, keď sa demonštrácia proti návšteve iránskeho šacha zmenila na zrážky s políciou. Konfety v prednáškových miestnostiach vymenili študenti za kamene na uliciach. Zdalo sa, že sa strhne medzigeneračný boj. O rok dosiahol SDS rekordný počet 2500 členov – ale ako sa revolúcia rýchlo začala, tak aj pominula. Jej deti rozožrala roztrieštenosť. Mladí socialisti sa nevedeli rozhodnúť, či sú viac maoisti alebo trockisti, či sa sovietsky komunizmus dá alebo nedá akceptovať. Sám Dutschke sa vo svojich dialektických eskapádach zabrzdil, keď tvrdil, že nebude hovoriť, ako má presne vyzerať premena spoločnosti, pretože by týmto „prezradením“ sám manipuloval proces sebauvedomovania. Aj tým nahneval mnohých svojich spolubojovníkov.
.viac Hesse než Sartre
Revolúciu však v skutočnosti prekazili tí, ktorí mali byť jej hýbateľmi. Masy študentov síce poburovali zábery policajných obuškov na hlavách svojich spolužiakov, ale na revoltu voči rodičom, učiteľom či systému nevideli dôvod. Z rozsiahleho prieskumu, ktorý vtedy uskutočnil demoskopický inštitút Allensbach, vyplynulo, že študenti sa vo väčšine (samozrejme, s výnimkou FU v Berlíne) viac podobajú na svojich rodičov. Viac ako Sartre ich fascinuje Hermann Hesse, po fyzikovi a odporcovi atómovej energie Carlovi Friedrichovi von Wezsäckerovi si najviac vážia kresťanského demokrata a zakladateľa „kapitalistického“ Nemecka Konrada Adenauera, a hoci sú hodnotovo liberálnejší než generácie otcov, netvorili nijakú dobrú základňu pre Dutschkeho hašteriacich sa spolubojovníkov. V roku 1970 to členovia SDS definitívne pochopili a rozpustili sa.
Duch Dutschkeho generácie však prežil. Počtom okrajová, no veľmi hlasná menšina predsa mnohé zmenila. Sám Dutschke krátko pred svojou smrťou zakladal na konci 70. rokov stranu Zelených, ktorá degradovala rolu manželstva a za jednu z nových morálnych priorít vyhlásila čosi dovtedy nepredstaviteľné: manželský zväzok osôb rovnakého pohlavia. Nedávno s týmto programom, ktorý v Nemecku rešpektujú ako nový morálny poriadok aj kresťanskí demokrati, slávila úspech. Z vriaceho kotla rokov 1967/68 vyšlo aj radikálne feministické hnutie, ktoré pretvorilo pohľad na roly muža a ženy.
.rudiho ulica
Záverom symbolicky: Dutschkeho meno sa podarilo v Berlíne tento rok zvečniť. Ľavicový denník Tageszeitung svojou kampaňou navzdor odporu CDU presadil, aby bola po ňom pomenovaná časť ulice Koch-Strasse v berlínskom Kreuzbergu, kde sídli mocné novinové vydavateľstvo Axel Springer. Noviny tohto vydavateľstva pritom nepísali o horúcom lete spred 40 rokov inak než ako o „povstaní neurotikov“. Dutschke vtedy organizoval útoky na jeho budovu a žiadal „vyvlastniť Springera“. Irónia posmrtného osudu – Springerovi napokon vyvlastnil aspoň časť jeho ulice.
.martin Hanus
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.