Emil Belluš je zakladateľ modernej slovenskej architektúry a výrazný predstaviteľ funkcionalizmu. Jeho verejné stavby – ako budova Národnej banky (dnes sídlo Generálnej prokuratúry), družstevné domy v centre Bratislavy, hotel Devín, vodojem v Trnave alebo ikonická stavba 20. storočia Kolonádový most v Piešťanoch – majú vždy prirodzenú eleganciu a nenápadnú noblesu. Pri navrhovaní rodinných víl akoby bol Belluš ešte zdržanlivejší ako pri verejných stavbách, a to dokonca aj vtedy, keď navrhol domy pre dobre situovaných klientov. Vytvoril im domy nenápadné, bez kričiacej exkluzívnosti, zato nadčasovo krásne, kvalitné a kultivované.
Keď v roku 1937 postavil Belluš dom pre svoju vlastnú rodinu, akoby tú nevtieravosť či nenápadnosť, uplatňovanú pri navrhovaní rodinných domov pre iných, ešte viac posilnil. Hodnoty svojho rodinného domu netúžil vystavovať na obdiv ulice. Bellušova rodinná vila sa nedostala ani do publikácie Slávne vily Slovenska, kým napríklad bratislavská vila Dušana Jurkoviča, podobne významného slovenského architekta, sa tam dostala. Belluš bol na svoj dom akoby ešte prísnejší ako na tie ostatné.
Jurkovič bol do funkcionalizmu dotlačený iba dobou a nikdy sa s ním celkom nestotožnil, o generáciu mladšiemu Bellušovi bol úsporný funkcionalizmus bytostne blízky. „Asketická výpoveď bola pre Belluša zásadná,“ pripomína historik architektúry Matúš Dulla vo svojej knihe Architekt Emil Belluš. Samozrejme, ten asketizmus treba brať s istou rezervou. Za nenápadným povrchom Bellušových obytných stavieb sa podľa Dullu skrývala výborná vypracovanosť skladby kompozície, priestorov, staviteľského spracovania, ako aj výtvarno-kompozičná jemnosť. Je to spojenie brilantnosti a prirodzenosti.
A Bellušove „prekvapujúce normálne“ domy slúžia výborne a nepateticky dodnes.
.kruhové okná
V Bellušovej rodinnej vile dodnes bývajú jeho deti. Nahliadnuť do domu nám umožnila architektova dcéra, pani Jelica. Bellušovi potomkovia v dome nič výrazne, čo sa týka exteriéru a dispozície, nemenili, dokonca aj časť nábytku je pôvodná. Vytvoril ho ešte Bellušov otec, ktorý mal v Banskej Bystrici úspešnú stolársku dielňu. Kvalitne vyrobený nábytok má na sebe dôstojnú patinu a stále vyzerá noblesne.
Dom z ulice pôsobí nielen nenápadne, ale aj menším a jednoduchším dojmom, hoci v skutočnosti je to rozľahlý, sofistikovane navrhnutý dom, pôvodne s dvoma bytmi. Väčší byt navrhol pre svoju rodinu s tromi deťmi, menší byt mal perspektívne slúžiť pre neho a manželku v staršom veku. V dome mal Emil Belluš aj svoju kanceláriu a ateliér so samostatným vchodom a s priamym prepojením na byt. Na prízemí bola garáž, priestory pre domovníka a kotolňa. V suteréne je protilietadlový kryt, ktorý patril v predvojnových časoch k povinnej výbave domov. Rodina kryt počas vojny aj využila.
Dom je trojpodlažný, má dvojosovú nesúmernú fasádu, tretie poschodie je decentne zasunuté dozadu, takže je pred pohľadom ulice skryté, takisto aj obývateľná terasa navrchu.
V čase, keď Emil Belluš dom navrhoval, sa už aj na Slovensku stavali rodinné domy v duchu funkcionalizmu. Preto v čase svojho vzniku (rok 1937) Bellušova vila s rovnou strechou nepôsobila už výstredne. To, čo bolo na nej v tom čase najmodernejším a asi aj najodvážnejším riešením z hľadiska stavebných kontrukcií na prvý pohľad nevidno. Je to pochôdzna terasa so skrytou hydroizoláciou – takzvaná obrátená strecha, ktorá sa na Slovensku začala bežne používať až v posledných dvoch desaťročiach.
.vnútorné okno
Zvláštnosťou domu sú stupňovito zoradené kruhové okná so špeciálnym, dodnes zachovaným sklom, ktoré osvetľujú zalomené schodisko vnútri domu. Fotografia namodro natretej chodby so schodiskom sa objavuje vo viacerých publikáciách o Bellušovi. Dom má priestranné vstupné priestory. Veľkorysé riešenia vstupov patrili k väčšine stavieb, ktoré Emil Belluš navrhol.
Nechápal ich iba ako nutnú komunikáciu, ale ako privítanie prichádzajúceho. V hosťovi ten veľkorysý vstup, schodište osvetlené kruhovými oknami a podlaha so schodami z elegantného bieleho umelého kameňa navodí ihneď pocit, že nevstupuje do úplne obyčajného domu.
Byt, v ktorom Bellušovci bývali, pozostával zo spálne, detskej izby, kuchyne a jedálne. Tá bola prepojená s hosťovskou izbou. Prepojenie jedálne s hosťovskou izbou zabezpečuje vnútorné okno v efektnom nerezovom ráme. Okno jednak účelne prepája obe izby, ale zároveň pripomína obraz. V čase, keď dom vznikal, nebolo ešte zvykom spájať jedáleň s kuchyňou. Kuchyňa bola oddelená a rodina túto dispozíciu ponechala.
Stavby, ktoré vznikli v medzivojnovom období funkcionalizmu, sú zvyčajne stavebne aj remeselne mimoriadne kvalitné. To sa týka aj Bellušovej vily. Ani po vyše sedemdesiatich rokoch neboli potrebné väčšie zásahy do infraštruktúry, a dokonca nebolo treba ani meniť drevenné okná, dverné výplne či kovania. Všetky vyzerajú dobre a zachovane až dodnes.
Najväčšie nedostatky má Bellušov dom, ako aj ostatné stavby z medzivojnového obdobia, najmä v slabšej tepelnej a zvukovej izolácii. Táto téma nebola v tom čase ešte aktuálna. Keď bolo v dome chladno, tak sa o to viac zakúrilo. Kúrilo sa v kotolni koksom, no už počas vojny sa ukázalo, že zohnať koks môže byť problém. Kúrilo sa vraj všeličím, dokonca aj šupkami zo slnečníc.
.inšpirácia Bellušom
Prečo sa vlastne zaoberáme domom, ktorý nie je ničím výnimočný, akurát je kultivovaný a kvalitný? Na túto otázku nechajme odpovedať opäť historika architektúry Matúša Dullu: „Na Jurkoviča sa na Slovensku spomína ako na pôvodcu rozprávkovo romantickej architektúry, ktorej východiská však už bez zvyšku patria minulosti a nič ich nedokáže navrátiť do dnešného života.“ Bellušove domy však môžu byť vzorom hodným nasledovania.
Dulla nabáda, aby sme si vedeli vziať poučenie z dôkladného, remeselne, funkčne aj umelecky vypracovaného Bellušovho diela. Inšpiratívny je aj príklon k asketicky pôsobiacej kráse. V čase krízy to môže byť nielen efektné, ale aj výhodné.
Možno mal Belluš šťastie aj na investorov, ktorí chápali, že nie je vhodné ukazovať svoje bohatstvo na pompéznych často aj neúčelných budovách, ktoré celému svojmu okoliu zdôrazňujú, že v ňom býva človek, ktorý na to má. Skutočná kvalita stavby a najmä rodinného domu je často ukrytá pred očami verejnosti, je v nadčasovosti a ocenia ju najmä generácie, ktoré budú dobre navrhnutý a kvalitne postavený dom používať aj po desaťročiach od jeho vzniku.
Keď v roku 1937 postavil Belluš dom pre svoju vlastnú rodinu, akoby tú nevtieravosť či nenápadnosť, uplatňovanú pri navrhovaní rodinných domov pre iných, ešte viac posilnil. Hodnoty svojho rodinného domu netúžil vystavovať na obdiv ulice. Bellušova rodinná vila sa nedostala ani do publikácie Slávne vily Slovenska, kým napríklad bratislavská vila Dušana Jurkoviča, podobne významného slovenského architekta, sa tam dostala. Belluš bol na svoj dom akoby ešte prísnejší ako na tie ostatné.
Jurkovič bol do funkcionalizmu dotlačený iba dobou a nikdy sa s ním celkom nestotožnil, o generáciu mladšiemu Bellušovi bol úsporný funkcionalizmus bytostne blízky. „Asketická výpoveď bola pre Belluša zásadná,“ pripomína historik architektúry Matúš Dulla vo svojej knihe Architekt Emil Belluš. Samozrejme, ten asketizmus treba brať s istou rezervou. Za nenápadným povrchom Bellušových obytných stavieb sa podľa Dullu skrývala výborná vypracovanosť skladby kompozície, priestorov, staviteľského spracovania, ako aj výtvarno-kompozičná jemnosť. Je to spojenie brilantnosti a prirodzenosti.
A Bellušove „prekvapujúce normálne“ domy slúžia výborne a nepateticky dodnes.
.kruhové okná
V Bellušovej rodinnej vile dodnes bývajú jeho deti. Nahliadnuť do domu nám umožnila architektova dcéra, pani Jelica. Bellušovi potomkovia v dome nič výrazne, čo sa týka exteriéru a dispozície, nemenili, dokonca aj časť nábytku je pôvodná. Vytvoril ho ešte Bellušov otec, ktorý mal v Banskej Bystrici úspešnú stolársku dielňu. Kvalitne vyrobený nábytok má na sebe dôstojnú patinu a stále vyzerá noblesne.
Dom z ulice pôsobí nielen nenápadne, ale aj menším a jednoduchším dojmom, hoci v skutočnosti je to rozľahlý, sofistikovane navrhnutý dom, pôvodne s dvoma bytmi. Väčší byt navrhol pre svoju rodinu s tromi deťmi, menší byt mal perspektívne slúžiť pre neho a manželku v staršom veku. V dome mal Emil Belluš aj svoju kanceláriu a ateliér so samostatným vchodom a s priamym prepojením na byt. Na prízemí bola garáž, priestory pre domovníka a kotolňa. V suteréne je protilietadlový kryt, ktorý patril v predvojnových časoch k povinnej výbave domov. Rodina kryt počas vojny aj využila.
Dom je trojpodlažný, má dvojosovú nesúmernú fasádu, tretie poschodie je decentne zasunuté dozadu, takže je pred pohľadom ulice skryté, takisto aj obývateľná terasa navrchu.
V čase, keď Emil Belluš dom navrhoval, sa už aj na Slovensku stavali rodinné domy v duchu funkcionalizmu. Preto v čase svojho vzniku (rok 1937) Bellušova vila s rovnou strechou nepôsobila už výstredne. To, čo bolo na nej v tom čase najmodernejším a asi aj najodvážnejším riešením z hľadiska stavebných kontrukcií na prvý pohľad nevidno. Je to pochôdzna terasa so skrytou hydroizoláciou – takzvaná obrátená strecha, ktorá sa na Slovensku začala bežne používať až v posledných dvoch desaťročiach.
.vnútorné okno
Zvláštnosťou domu sú stupňovito zoradené kruhové okná so špeciálnym, dodnes zachovaným sklom, ktoré osvetľujú zalomené schodisko vnútri domu. Fotografia namodro natretej chodby so schodiskom sa objavuje vo viacerých publikáciách o Bellušovi. Dom má priestranné vstupné priestory. Veľkorysé riešenia vstupov patrili k väčšine stavieb, ktoré Emil Belluš navrhol.
Nechápal ich iba ako nutnú komunikáciu, ale ako privítanie prichádzajúceho. V hosťovi ten veľkorysý vstup, schodište osvetlené kruhovými oknami a podlaha so schodami z elegantného bieleho umelého kameňa navodí ihneď pocit, že nevstupuje do úplne obyčajného domu.
Byt, v ktorom Bellušovci bývali, pozostával zo spálne, detskej izby, kuchyne a jedálne. Tá bola prepojená s hosťovskou izbou. Prepojenie jedálne s hosťovskou izbou zabezpečuje vnútorné okno v efektnom nerezovom ráme. Okno jednak účelne prepája obe izby, ale zároveň pripomína obraz. V čase, keď dom vznikal, nebolo ešte zvykom spájať jedáleň s kuchyňou. Kuchyňa bola oddelená a rodina túto dispozíciu ponechala.
Stavby, ktoré vznikli v medzivojnovom období funkcionalizmu, sú zvyčajne stavebne aj remeselne mimoriadne kvalitné. To sa týka aj Bellušovej vily. Ani po vyše sedemdesiatich rokoch neboli potrebné väčšie zásahy do infraštruktúry, a dokonca nebolo treba ani meniť drevenné okná, dverné výplne či kovania. Všetky vyzerajú dobre a zachovane až dodnes.
Najväčšie nedostatky má Bellušov dom, ako aj ostatné stavby z medzivojnového obdobia, najmä v slabšej tepelnej a zvukovej izolácii. Táto téma nebola v tom čase ešte aktuálna. Keď bolo v dome chladno, tak sa o to viac zakúrilo. Kúrilo sa v kotolni koksom, no už počas vojny sa ukázalo, že zohnať koks môže byť problém. Kúrilo sa vraj všeličím, dokonca aj šupkami zo slnečníc.
.inšpirácia Bellušom
Prečo sa vlastne zaoberáme domom, ktorý nie je ničím výnimočný, akurát je kultivovaný a kvalitný? Na túto otázku nechajme odpovedať opäť historika architektúry Matúša Dullu: „Na Jurkoviča sa na Slovensku spomína ako na pôvodcu rozprávkovo romantickej architektúry, ktorej východiská však už bez zvyšku patria minulosti a nič ich nedokáže navrátiť do dnešného života.“ Bellušove domy však môžu byť vzorom hodným nasledovania.
Dulla nabáda, aby sme si vedeli vziať poučenie z dôkladného, remeselne, funkčne aj umelecky vypracovaného Bellušovho diela. Inšpiratívny je aj príklon k asketicky pôsobiacej kráse. V čase krízy to môže byť nielen efektné, ale aj výhodné.
Možno mal Belluš šťastie aj na investorov, ktorí chápali, že nie je vhodné ukazovať svoje bohatstvo na pompéznych často aj neúčelných budovách, ktoré celému svojmu okoliu zdôrazňujú, že v ňom býva človek, ktorý na to má. Skutočná kvalita stavby a najmä rodinného domu je často ukrytá pred očami verejnosti, je v nadčasovosti a ocenia ju najmä generácie, ktoré budú dobre navrhnutý a kvalitne postavený dom používať aj po desaťročiach od jeho vzniku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.