.mobilizovať znamená burcovať svojich priaznivcov, naliehať na nich, vytvárať u nich pocit znepokojenia, a to s jedným jediným cieľom: dostať ich čo najviac k volebným urnám. Človek by preto v súčasnosti od politických strán očakával apely, ktoré by povzbudzovali fanúšikov strán k účasti na voľbách.
.demobilizácia „veľkými“
No veľké, teda parlamentné strany vo väčšine prípadov svojich sympatizantov nemobilizujú, skôr demobilizujú. Namiesto výziev a nabádania na činy nám sucho oznamujú tvrdenia, ktoré nikoho ani neurazia, ani nenadchnú. „Začína sa to prácou“, no a? Všetkým voličom, bez ohľadu na to, s ktorou stranou sympatizujú, je jasné, že práca je dnes to najdôležitejšie, čo môžu mať. „Pre viac práce na Slovensku“. Vari je tu nejaká strana, ktorá by chcela menej práce na Slovensku? „Ľudia si zaslúžia istoty“, „Pre život v istote: dôveryhodnosť“; áno, ľudia si zaslúžia istoty, kto by nesúhlasil?
Všetky tieto ľúbivé, no na nič nezaväzujúce slogany o práci a istotách sú len prázdne, alibistické floskuly. Neobsahujú ani len štipku prísľubu, či nebodaj angažovanosti. Sú to iba marketingové heslá, o ktorých strany vedia, že ich ľudia vo všeobecnosti chcú počuť. Navyše, týmito „posolstvami“ sa stierajú zvyšky rozdielu medzi stranami, čím sa v hlavách voličov utvára jeden indiferentný zhluk navzájom zameniteľných strán.
K diferenciácii príliš neprispieva ani grafická stránka bilbordov. „Veľké” strany už roky s obľubou využívajú dve šablóny svojej tvorby. Prvou je takzvaná „hovoriaca hlava“ (v súčasnosti napríklad Smer-SD alebo KDH), druhou je „šťastná rodinka“ (momentálne napríklad na jednom z bilbordov SDKÚ-DS). V práve prebiehajúcej predvolebnej kampani však politické strany prekvapivo použili aj ďalšie šablóny: „výpredajový“, pre ktorý je charakteristický veľký nápis umiestnený šikmo naprieč bilbordom (Most-Híd) a dokonca aj takzvaný „jehovistický“, na ktorom je obyčajne všetko až neskutočne, ale fakt neskutočne krásne a pozitívne (SaS).
Napokon sú tu ešte bilbordy SNS. Šablónu, podľa ktorej boli vyrobené, by sme hľadali márne. V tomto prípade to však nie je znako výnimočnej kreativity, ale práve naopak, neuveriteľného amatérizmu. Jednoducho, bilbord nie je epické dielo s ilustráciami.
.mobilizácia „malými“
Keďže menšie politické strany nemajú pevné voličské zázemie, obracajú sa širšie skupiny potenciálnych voličov: na nespokojných, na Východniarov, na ženy-matky, na športovcov a iné. Na rozdiel od „veľkých“ strán sú ich posolstvá oveľa emotívnejšie a apelatívnejšie. Posúďte sami: „Zabráňme politikom rozkrádať Slovensko“, „Našou prioritou je slúžiť občanom, a nie vyvolencom“, „Chceme zmeniť východné Slovensko“, „Odvahou proti systému“, „Mávať z vlaku ľuďom, ta čo je k ⃰ ⃰ ⃰ t?“.
No okrem odvážnych – niekedy vtipných, inokedy vulgárnych – hesiel majú menšie politické strany celé množstvo nevýhod. Pozná ich iba úzky okruh ľudí. Nemajú vybudované štruktúry, absentuje organizačná zložka. Až na jednu výnimku (áno, mám na mysli 99 %) trpia nedostatkom financií; nemôžu si dovoliť bilbordové kampane, spoty v televízii či estrády v kultúrnych domoch.
.hlavný problém
V nadchádzajúcich parlamentných voľbách sa o priazeň voličov uchádza 26 politických strán a hnutí. Bude z čoho vyberať. Problémom však je, ako sa v nich vyznať. Keby sa v nich chcel volič zorientovať hoci len podľa názvu, nebude to mať vôbec jednoduché. Nachádzajú sa medzi nimi dve strany zelených, dvakrát sú na zozname „obyčajní ľudia“, ďalej dve strany s názvom „čosi a spravodlivosť“, tri majú v názve „náš/naša“… A navyše, staré známe strany sa maskujú novými názvami ako „Zmena zdola“ či „Robíme to pre deti“. Nie je menej niekedy viac?
Autor je spolumajiteľ a riaditeľ spoločnosti United Consultants, zameranej na marketingové poradenstvo.
.demobilizácia „veľkými“
No veľké, teda parlamentné strany vo väčšine prípadov svojich sympatizantov nemobilizujú, skôr demobilizujú. Namiesto výziev a nabádania na činy nám sucho oznamujú tvrdenia, ktoré nikoho ani neurazia, ani nenadchnú. „Začína sa to prácou“, no a? Všetkým voličom, bez ohľadu na to, s ktorou stranou sympatizujú, je jasné, že práca je dnes to najdôležitejšie, čo môžu mať. „Pre viac práce na Slovensku“. Vari je tu nejaká strana, ktorá by chcela menej práce na Slovensku? „Ľudia si zaslúžia istoty“, „Pre život v istote: dôveryhodnosť“; áno, ľudia si zaslúžia istoty, kto by nesúhlasil?
Všetky tieto ľúbivé, no na nič nezaväzujúce slogany o práci a istotách sú len prázdne, alibistické floskuly. Neobsahujú ani len štipku prísľubu, či nebodaj angažovanosti. Sú to iba marketingové heslá, o ktorých strany vedia, že ich ľudia vo všeobecnosti chcú počuť. Navyše, týmito „posolstvami“ sa stierajú zvyšky rozdielu medzi stranami, čím sa v hlavách voličov utvára jeden indiferentný zhluk navzájom zameniteľných strán.
K diferenciácii príliš neprispieva ani grafická stránka bilbordov. „Veľké” strany už roky s obľubou využívajú dve šablóny svojej tvorby. Prvou je takzvaná „hovoriaca hlava“ (v súčasnosti napríklad Smer-SD alebo KDH), druhou je „šťastná rodinka“ (momentálne napríklad na jednom z bilbordov SDKÚ-DS). V práve prebiehajúcej predvolebnej kampani však politické strany prekvapivo použili aj ďalšie šablóny: „výpredajový“, pre ktorý je charakteristický veľký nápis umiestnený šikmo naprieč bilbordom (Most-Híd) a dokonca aj takzvaný „jehovistický“, na ktorom je obyčajne všetko až neskutočne, ale fakt neskutočne krásne a pozitívne (SaS).
Napokon sú tu ešte bilbordy SNS. Šablónu, podľa ktorej boli vyrobené, by sme hľadali márne. V tomto prípade to však nie je znako výnimočnej kreativity, ale práve naopak, neuveriteľného amatérizmu. Jednoducho, bilbord nie je epické dielo s ilustráciami.
.mobilizácia „malými“
Keďže menšie politické strany nemajú pevné voličské zázemie, obracajú sa širšie skupiny potenciálnych voličov: na nespokojných, na Východniarov, na ženy-matky, na športovcov a iné. Na rozdiel od „veľkých“ strán sú ich posolstvá oveľa emotívnejšie a apelatívnejšie. Posúďte sami: „Zabráňme politikom rozkrádať Slovensko“, „Našou prioritou je slúžiť občanom, a nie vyvolencom“, „Chceme zmeniť východné Slovensko“, „Odvahou proti systému“, „Mávať z vlaku ľuďom, ta čo je k ⃰ ⃰ ⃰ t?“.
No okrem odvážnych – niekedy vtipných, inokedy vulgárnych – hesiel majú menšie politické strany celé množstvo nevýhod. Pozná ich iba úzky okruh ľudí. Nemajú vybudované štruktúry, absentuje organizačná zložka. Až na jednu výnimku (áno, mám na mysli 99 %) trpia nedostatkom financií; nemôžu si dovoliť bilbordové kampane, spoty v televízii či estrády v kultúrnych domoch.
.hlavný problém
V nadchádzajúcich parlamentných voľbách sa o priazeň voličov uchádza 26 politických strán a hnutí. Bude z čoho vyberať. Problémom však je, ako sa v nich vyznať. Keby sa v nich chcel volič zorientovať hoci len podľa názvu, nebude to mať vôbec jednoduché. Nachádzajú sa medzi nimi dve strany zelených, dvakrát sú na zozname „obyčajní ľudia“, ďalej dve strany s názvom „čosi a spravodlivosť“, tri majú v názve „náš/naša“… A navyše, staré známe strany sa maskujú novými názvami ako „Zmena zdola“ či „Robíme to pre deti“. Nie je menej niekedy viac?
Autor je spolumajiteľ a riaditeľ spoločnosti United Consultants, zameranej na marketingové poradenstvo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.