Groningen je asi 200-tisícové mesto v severnom Holandsku. Je známe Martiniho vežou (v čase postavenia, koncom 15. storočia, to bola najvyššia stavba v Európe), univerzitou a tiež tým, že je tu pravdepodobne najviac hudobných klubov na štvorcový (kilo)meter. Ak nerátame krčmy, kaviarne, hudobné obchody a hudobnú školu (kde sa tiež konajú koncerty), tak je v Groningene viac než dvadsať hudobných „venues". Okrem toho sú v centre mesta minimálne štyri obchody s platňami. Táto hudobná hustota je daná pravdepodobne množstvom univerzitných študentov a tým, že Holanďania majú jednoducho radi hudbu. Nech už je to dané čímkoľvek, najväčší „showcasový" festival v Európe by sotva mohol byť na lepšom mieste.
.showcase festival
Dalo by sa to preložiť ako „ukážkový festival". Zmyslom takéhoto festivalu je ukázať výber z toho najlepšieho z danej krajiny, regiónu či hudobného žánru. Tak je Iceland Airwaves showcasovým festivalom islandskej a by:Larm nórskej hudby, tak je Womex showcasovým festivalom world music. Na takéto festivaly sa organizátori snažia prilákať čo najviac hudobných profesionálov a novinárov, ich súčasťou bývajú pracovné konferencie, na ktorých sa riešia aktuálne záležitosti hudobného priemyslu, stretávajú sa na nich organizátori festivalov, promotéri a agenti hudobníkov. Hoci aj na showcasových festivaloch tvoria väčšinu návštevníkov „obyčajní" milovníci hudby, osloviť majú hlavne profesionálov. Ide o to: vidieť kapely v ich autentickom prostredí, teda v hudobnom klube, napísať o nich v novinách, pustiť ich hudbu v rádiu či zabookovať si ich na svoj festival. Hudobníci sa snažia zaujať, iniciovaní účastníci získavajú prehľad o tom, čo zaujímavé sa v danej oblasti hudby deje.
Eurosonic je európsky showcaseový festival. Vznikol pred 26 rokmi a prezentuje „európsky hudobný talent". Kľúčovú úlohu pri výbere vystupujúcich má asociácia ETEP (European Talent Exchange Program), ktorá v súčasnosti združuje 70 európskych festivalov (vrátane Wilsonicu a Pohody). Zástupcovia festivalov ponúkajú perspektívne kapely, definitívny výber robia organizátori Eurosonicu. Tento rok vybrali 293 účinkujúcich z 26 krajín, pričom 21 z nich z Írska, ktoré bolo tento rok špeciálnym hosťom festivalu.
Festival Eurosonic trval od stredy do piatku, v sobotu večer sa konal festival Noorderslag, na ktorom vystúpilo niekoľko desiatok holandských kapiel. Na dvojfestivale Eurosonic Noorderslag sa zúčastnilo 33 000 účastníkov (lístky sa vypredali za dve hodiny), medzi nimi 3 150 účastníkov konferencie a 404 novinárov.
.cena za prelomenie hraníc
Keďže som bol na Eurosonicu prvýkrát, nevedel som celkom, čo mám od tejto veľkej akcie očakávať. Vedel som, že v stredu pred obedom by som mal byť v tlačovom stredisku konferenčného centra De Oosterpoort. Z lode Rigoletto, na ktorej som bol ubytovaný (väčšina účastníkov, účinkujúcich a novinárov bývala na lodiach, ktoré kotvili v groningenských kanáloch) to bolo asi desať minút chôdze popri Eemskanal a cez dva mosty. De Oosterpoort je niečo ako Incheba, iba oveľa vkusnejšie, flexibilnejšie a zmysluplnejšie. Je tam veľká a malá sála a množstvo ďalších priestorov, ktoré sa dajú využiť na semináre, prednášky, pracovné stretnutia či koncerty. Okrem toho je tam veľká loby s barmi a reštauračnými zariadeniami.
Pri vstupe sa registrujem na festival a konferenciu, pričom dostávam festivalový náramok. Jeho súčasťou je čip, ktorý zaznamená každý vstup a výstup z každého priestoru, kde sa koná festival. To znamená, že organizátor vie presne, na akých koncertoch som bol, ako dlho som sa v tom-ktorom klube zdržal, kedy som prišiel do konferenčných priestorov a kedy som z nich odišiel. Súčasťou konferencie bola aj prezentácia výrobcu týchto náramkov, na ktorej vysvetľovali, aké cenné informácie o správaní publika s ich pomocou organizátori akcií získavajú. No, asi to tak bude, mne sa to však zdalo prehnané.
Prichádzam do špičkovo vybaveného tlačového strediska (sú v ňom tri rozhlasové a jedno televízne štúdio, ako aj komfortný priestor pre novinárov), zoznamujem sa s ľuďmi, s ktorými som si dovtedy iba mailoval. V neformálnej a príjemnej atmosfére sa porozprávam so Selou Sue, Jamesom Vincentom McMorrowom a s nenápadnou Annou Calvi. Schyľuje sa k odovzdávaniu cien EBBA (European Border Breakers Awards).
Je to zvláštna cena. Oficiálne ju udeľuje Európska komisia (!) desiatim európskym skupinám alebo spevákom, ktorí v predchádzajúcom roku vydali prvý medzinárodne distribuovaný album, ktorých piesne sa hrali v rádiach a ktorí úspešne vystúpili na festivaloch mimo ich domovskej krajiny. Nie je celkom jasné, kto vyberá desať laureátov tejto ceny, no na druhej strane je jasná snaha promovať túto cenu ako európsku obdobu americkej Grammy či prestížnych britských cien Brit Awards či Mercury Prize. V minulosti túto cenu ziskala napríklad Adele alebo skupina Mumford & Sons, ale aj množstvo kapiel, ktoré si dnes už nikto nepamätá. Ako to často býva pri eurokultúrnych podujatiach, odovzdávanie EBBA Awards je pomerne vkusné, ale zato veľkolepé. Moderátorom večera je Jools Holland, anglická televízna celebrita, vystúpi šarmantná Ann Branch, šéfka oddelenia kultúrnych programov a akcií, DG EAC, EK (to celé je jej oficiálny pracovný titul), hovorí niečo o tom, že hudba spája národy a že pre Európsku komisiu je hudba veľmi dôležitá a že ju preto bude aj naďalej podporovať. Kvalitu držia nad hladinou vystúpenia niektorých z desiatky ocenených. Pekne spieva pôvabné dievčenské nemecko-švajčiarske duo Boy, jemnú akustickú baladu zaspieva Dánka Agnes Obel, viedenské trio Elektro Guzzi dá bravúrne zahratú ukážku svojho „živého techna" (nehrajú na elektronických mašinkách, ale na gitarách a bicích), írsku pesničkársku krásu ukáže James Vincent McMorrow. Najsilnejšie sú vystúpenia dvoch mladých, mimoriadne talentovaných dievčat: Belgičanky Selah Sue a Angličanky Anny Calvi. Hoci obidve minulý rok vydali debutový album, už patria medzi hviezdy vysokej svietivosti. Selah je pesničkárka a speváčka s winehousovsko drzou farbou hlasu, Anna hrá na gitare ako Jimmi Hendrix a spieva ako Maria Callasová. Cenu EBBA ešte získal francúzsky spevák Ben l'Oncle Soul, holandský producent Afrojack, švédski taneční elektronici Swedish House Mafia a rumunská speváčka Alexandra Stan. Minimálne v poslednom prípade je udelenie ceny pochopiteľné len v kontexte politickej korektnosti: zrejme bolo nutné zaradiť do desiatky ocenených niekoho z nových členov EÚ, a tak sa medzi skutočnými umelcami objavila Alexandra Stan, umelo vyprodukovaná barbie girl z Constance, ktorá pôsobí ako homeopatická verzia Brittney Spears.
Cena EBBA neobjavuje, len konštatuje. Jej udelenie neznamená prielom v kariére, čo mi potvrdili traja z tohtoročných laureátov. Je sympatické, že experti pri Európskej komisii dokážu rozpoznať kvalitu umelcov, ako sú Agnes Obel alebo Elektro Guzzi. Je fajn, že sa nerozpakujú udeliť cenu za prelomenie hraníc hviezdam ako Anna Calvi či Selah Sue, ktoré už svoju hudbu hrajú po celom svete. Je, žiaľ, príznačné, že medzi ocenenými sú aj takí, ktorých jedinou zásluhou je vytváranie ilúzie farebnej paneurópskej mozaiky.
.tour de clubs
Hudobný život sa počas Eurosonicu začína o ôsmej večer a končí sa vtedy, keď túžba po posteli vo svojej kajute zvíťazí nad láskou k hudbe. V čase medzi tým sa presúvate z klubu do klubu. Niekde zostanete len pár minút, inde si pozriete celý koncert. Komunikačnou križovatkou, miestom stretnutí je po celú noc fast food na námestí Grote Markt, kde si po vhodení malého množstva mincí otvoríte niektorú z vyhrievaných sklenených skriniek a pochutnáte si na teplom hamburgeri či vyprážanom syre.
V prvý večer som vydržal len pár minút na koncerte belgických Intergalactic Lovers v nádhernej veľkej sále Grand Theatre (vysoké steny z neopracovaného kameňa a nejakým zázrakom napriek tomu dokonalá akustika). Speváčka sa snažila tváriť tajomne, no neveľmi sa jej to darilo. Len čo dopíjam dvojdecové pivo, presúvam sa asi o sto metrov ďalej do De Spieghel, jednoduchej krčmy s dvoma koncertnými sálami. V tej väčšej hrá nórska dievčenská kapela Razika. Veľmi prosté pesničky, hrané s odzbrojujúcou naivitou. Neveľmi vzrušujúce. Odchádzam preto do hornej, menšej sály, kde sa na svoj koncert pripravujú Estónci Ewert and the Two Dragons. Keď blond muzikanti vo flanelkách začnú hrať, je mi jasné, že tam vydržím dlhšie. V podstate je to také nejaké alt.country, pomalé piesne s poetickými textami a zvláštnymi, asi ľudovou melodikou ovplyvnenými melódiami, čistý spev, sústredené hranie s plnou vážnosťou. Výborná kapela, jeden z objavov festivalu. Ďalší príde hneď po nich v klube Vera: anglická kapela s podivným názvom 2:54. Kľúčové sú sestry Hannah a Colette Thurlowové, je to temné, atmosférické, takmer ako Velvet Underground, sugestívny spev sa stráca vo vrčaní a kvílení gitár. Paráda! Chvíľu počúvam veselú anglickú kapelu Vadoinmessico a vraciam sa do Grand Theatre, kde vystupuje Lisa Hannigan. Ak ste ju videli na Pohode alebo v bratislavských Klariskách, tak viete, o čo ide. Lisa vydala minulý rok výborný album Passenger, z írskej pesničkárky sa stáva medzinárodne rozpoznaný fenomén. V Groningene odohrala výborný koncert, ktorého jedinou chybou bolo to, že sa po trištvrte hodine skončil.
Ďalší večer som začal v historickom divadle Stadsschouwburg na koncerte belgickej kapely Amatorski. Jemný, tichý spev, trošku elektroniky, citlivé gitary, klavír. Hudba, ktorá hladí. Popri kanáli kráčam do klubu Simplon, kde vystupujú Ghostigital. Islandská kapela, ktorej jadrom je producent Curver a rapper/spevák/performer Einar Örn Benediktsson. Doteraz som ich videl vždy len v Reykjavíku, takže som bol zvedavý, ako si poradia s publikom, ktoré nie je na ich strane už pred začiatkom koncertu. Zvládli to výborne. Na rozdiel od vystúpení na domácej pôde Einar používal výlučne angličtinu a Curver zdôraznil bíty na úkor hlukových eskapád. Bolo to silné, hudba, ktorá komunikuje spodnými prúdmi (ako povedal Mišo Kaščák, ktorý ich v Groningene počul prvýkrát). Kúsok od Simplonu je budova bývalej továrne, v ktorej sa kedysi vyrábali stroje. Miestni ju nezbúrali, a tak je v nej dnes klub Machinefabriek. Ja som doň prišiel kvôli Anne Calvi. Keď sme sa spolu deň predtým rozprávali, pôsobila mimoriadne placho, hovorila potichu, akoby sa detským úsmevom ustavične za niečo ospravedlňovala. Na pódiu sa však zázračne menila na ostrú ženu, ktorej gitara a hlasivky nie sú nástroje, ale zbrane. S kapelou, v ktorej bol okrem nej iba bubeník a hráčka na harmóniu a perkusiách pripomínala Hendrixa, PJ Harvey aj Patti Smith. Jej hlas má operné kvality, plnosť a silu, jej hra na gitare (starý ošúchaný Fender Telecaster) má hĺbku a energiu, je presná, zvukovo bohatá. Niekoľkominútové sólo v poslednej piesni koncertu Love Won't Be Leaving je vystavané ako klasická skladba s extatickým rcholom. Anna Calvi je skutočne zjav. Vo štvrtok večer ešte v rýchlom slede zhliadnem niekoľko kapiel, no Amatorski, Ghostigitalu a Anne Calvi sa žiadna z nich ani nepriblíži.
V piatok, teda v posledný deň medzinárodného Eurosonicu, som videl (a počul) nemeckých hiphoperov Casper (boli celkom dobrí, ale keď vyzývali publikom, aby dali „hände hoch", čo je na hiphopových akciách celkom bežná výzva, akosi som v sále už nedokázal ďalej zotrvať), portugalsko-angolskú kapelu Fuel Fandango, luxemburských rockerov, francúzskych dídžejov, ale nič z toho sa nevyrovnalo dvom dámam. Maia Vidal, v Barcelone žijúca Francúzka, je prísne vzaté pesničkárka – to, čím vytŕča z radu, je obrovská muzikalita, dokonalý spev, práca so slučkami, ktoré vyrába naživo pred obecenstvom a vtip. Každá pesnička je tak veľkým dielom, oslavou hravosti a slobodného muzicírovania. Druhá dáma sa volá Olivia Pedroli, je zo Švajčiarska a aktuálny album nahrala v Greenhouse Studio v islandskom Kopavógure s majstrovským producentom Valgeirom Sigurdssonom (Björk, Bonnie „Prince" Billy, CocoRosie, napríklad). Olivia je vlastne tiež pesničkárka, a tiež zvláštna. Sprevádza ju klasicky hrajúca skupina v zložení: violončelo, krídlovka, klavír, gitara a bubon (jeden, veľký, basový). Jej skladby sú citlivo poskladané, zvukovo farebné kompozície, ktoré však nezabúdajú na to, že sú to stále v prvom rade piesne.
.európa v Európe
V sobotu večer sa Eurosonic mení na Noorderslag a konferenčné cetrum De Oosterpoort sa stáva domom plným hudby. Hrajú tu holandské kapely všetkých žánrov – od indie rocku cez hiphop a pesničkárov až po džez a hudobné experimenty. Blúdim z jednej sály do druhej, v každej stoja na pódiu ľudia, ktorí veria svojej hudbe a s veľkou chuťou ju hrajú, pred nimi sú ich miestni fanúšikovia, ktorí by svojich hudobníkov nedali za nič na svete. Rozmýšľam nad tým, prečo krajina s takou vysokou hudobnou kultúrou, s toľkými skvelými klubmi a talentovanými muzikantmi nedala svetu ani jednu-jedinú známu, pozornosti hodnú kapelu. Susedné (a oveľa menšie) Belgicko síce nemá fungujúcu vládu, ale má dEUS, Hooverphonic, Zitu Swoon či Selu Sue. Ešte menšie Nórsko má Kings of Convenience, Anu Brun, Stinu Nordenstam, Datarock a množstvo metalistov. Podobne Švédsko, Fínsko či Dánsko. Ešte aj Estónci majú výborných Ewert and the Two Dragons (v lete ich zrejme uvidíme na viacerých festivaloch – počas Eurosonicu boli najčastejšie bookovanou kapelou).
Toto je základná téma Eurosonicu, ako aj konferencie, ktorá sa počas neho koná. Ako dostať viac európskej hudby na európske pódiá? Je to divná otázka – predchádzajúci odsek totiž ukazuje, že sa to deje. Podľa ľudí z Eurosonicu a z Európskej komisie by sa to mohlo diať viac. Preto vznikla organizácia ETEP, preto vznikol tento skvelý festival v Groningene. Ak festival, ktorý je členom ETEP zabookuje na Eurosonicu nejakú kapelu z inej než svojej vlastnej krajiny, dostane finančný bonus. Preto práve tento rok vznikla stredoeurópska podmnožina ETEP-u s názvom CEETEP. Aj tu jednotlivé festivaly navrhujú kapely a ostatné si ich môžu zvýhodnene bookovať. Otázkou je, či to bude fungovať. Či sa vďaka tomu nejaká holandská kapela presadí na Slovensku a – povedzme – slovenská v Holandsku. Po abslovovaní Eurosonicu aj Noorderslagu sa mi zdá, že to nie je úplne márne. Je výborné vidieť na jednom mieste to najperspektívnejšie z Európy. Myslieť si však, že sa vďaka tomu rapídne zvýši podiel kvalitnej európskej hudby v európskych rádiách a na európskych festivaloch, je naivné. Najcennejšie sú nakoniec, ako vždy, vzťahy: to, že európski agenti, bookeri a organizátori festivalov tvoria celkom priateľskú komunitu, že si dokážu nezištne pomôcť, že medzi sebou nebojujú, ale spolupracujú – to je moje najpozitívnejšie zistenie z Groningenu.
Autorov pobyt v Groningene hradila CEETEP.
.showcase festival
Dalo by sa to preložiť ako „ukážkový festival". Zmyslom takéhoto festivalu je ukázať výber z toho najlepšieho z danej krajiny, regiónu či hudobného žánru. Tak je Iceland Airwaves showcasovým festivalom islandskej a by:Larm nórskej hudby, tak je Womex showcasovým festivalom world music. Na takéto festivaly sa organizátori snažia prilákať čo najviac hudobných profesionálov a novinárov, ich súčasťou bývajú pracovné konferencie, na ktorých sa riešia aktuálne záležitosti hudobného priemyslu, stretávajú sa na nich organizátori festivalov, promotéri a agenti hudobníkov. Hoci aj na showcasových festivaloch tvoria väčšinu návštevníkov „obyčajní" milovníci hudby, osloviť majú hlavne profesionálov. Ide o to: vidieť kapely v ich autentickom prostredí, teda v hudobnom klube, napísať o nich v novinách, pustiť ich hudbu v rádiu či zabookovať si ich na svoj festival. Hudobníci sa snažia zaujať, iniciovaní účastníci získavajú prehľad o tom, čo zaujímavé sa v danej oblasti hudby deje.
Eurosonic je európsky showcaseový festival. Vznikol pred 26 rokmi a prezentuje „európsky hudobný talent". Kľúčovú úlohu pri výbere vystupujúcich má asociácia ETEP (European Talent Exchange Program), ktorá v súčasnosti združuje 70 európskych festivalov (vrátane Wilsonicu a Pohody). Zástupcovia festivalov ponúkajú perspektívne kapely, definitívny výber robia organizátori Eurosonicu. Tento rok vybrali 293 účinkujúcich z 26 krajín, pričom 21 z nich z Írska, ktoré bolo tento rok špeciálnym hosťom festivalu.
Festival Eurosonic trval od stredy do piatku, v sobotu večer sa konal festival Noorderslag, na ktorom vystúpilo niekoľko desiatok holandských kapiel. Na dvojfestivale Eurosonic Noorderslag sa zúčastnilo 33 000 účastníkov (lístky sa vypredali za dve hodiny), medzi nimi 3 150 účastníkov konferencie a 404 novinárov.
.cena za prelomenie hraníc
Keďže som bol na Eurosonicu prvýkrát, nevedel som celkom, čo mám od tejto veľkej akcie očakávať. Vedel som, že v stredu pred obedom by som mal byť v tlačovom stredisku konferenčného centra De Oosterpoort. Z lode Rigoletto, na ktorej som bol ubytovaný (väčšina účastníkov, účinkujúcich a novinárov bývala na lodiach, ktoré kotvili v groningenských kanáloch) to bolo asi desať minút chôdze popri Eemskanal a cez dva mosty. De Oosterpoort je niečo ako Incheba, iba oveľa vkusnejšie, flexibilnejšie a zmysluplnejšie. Je tam veľká a malá sála a množstvo ďalších priestorov, ktoré sa dajú využiť na semináre, prednášky, pracovné stretnutia či koncerty. Okrem toho je tam veľká loby s barmi a reštauračnými zariadeniami.
Pri vstupe sa registrujem na festival a konferenciu, pričom dostávam festivalový náramok. Jeho súčasťou je čip, ktorý zaznamená každý vstup a výstup z každého priestoru, kde sa koná festival. To znamená, že organizátor vie presne, na akých koncertoch som bol, ako dlho som sa v tom-ktorom klube zdržal, kedy som prišiel do konferenčných priestorov a kedy som z nich odišiel. Súčasťou konferencie bola aj prezentácia výrobcu týchto náramkov, na ktorej vysvetľovali, aké cenné informácie o správaní publika s ich pomocou organizátori akcií získavajú. No, asi to tak bude, mne sa to však zdalo prehnané.
Prichádzam do špičkovo vybaveného tlačového strediska (sú v ňom tri rozhlasové a jedno televízne štúdio, ako aj komfortný priestor pre novinárov), zoznamujem sa s ľuďmi, s ktorými som si dovtedy iba mailoval. V neformálnej a príjemnej atmosfére sa porozprávam so Selou Sue, Jamesom Vincentom McMorrowom a s nenápadnou Annou Calvi. Schyľuje sa k odovzdávaniu cien EBBA (European Border Breakers Awards).
Je to zvláštna cena. Oficiálne ju udeľuje Európska komisia (!) desiatim európskym skupinám alebo spevákom, ktorí v predchádzajúcom roku vydali prvý medzinárodne distribuovaný album, ktorých piesne sa hrali v rádiach a ktorí úspešne vystúpili na festivaloch mimo ich domovskej krajiny. Nie je celkom jasné, kto vyberá desať laureátov tejto ceny, no na druhej strane je jasná snaha promovať túto cenu ako európsku obdobu americkej Grammy či prestížnych britských cien Brit Awards či Mercury Prize. V minulosti túto cenu ziskala napríklad Adele alebo skupina Mumford & Sons, ale aj množstvo kapiel, ktoré si dnes už nikto nepamätá. Ako to často býva pri eurokultúrnych podujatiach, odovzdávanie EBBA Awards je pomerne vkusné, ale zato veľkolepé. Moderátorom večera je Jools Holland, anglická televízna celebrita, vystúpi šarmantná Ann Branch, šéfka oddelenia kultúrnych programov a akcií, DG EAC, EK (to celé je jej oficiálny pracovný titul), hovorí niečo o tom, že hudba spája národy a že pre Európsku komisiu je hudba veľmi dôležitá a že ju preto bude aj naďalej podporovať. Kvalitu držia nad hladinou vystúpenia niektorých z desiatky ocenených. Pekne spieva pôvabné dievčenské nemecko-švajčiarske duo Boy, jemnú akustickú baladu zaspieva Dánka Agnes Obel, viedenské trio Elektro Guzzi dá bravúrne zahratú ukážku svojho „živého techna" (nehrajú na elektronických mašinkách, ale na gitarách a bicích), írsku pesničkársku krásu ukáže James Vincent McMorrow. Najsilnejšie sú vystúpenia dvoch mladých, mimoriadne talentovaných dievčat: Belgičanky Selah Sue a Angličanky Anny Calvi. Hoci obidve minulý rok vydali debutový album, už patria medzi hviezdy vysokej svietivosti. Selah je pesničkárka a speváčka s winehousovsko drzou farbou hlasu, Anna hrá na gitare ako Jimmi Hendrix a spieva ako Maria Callasová. Cenu EBBA ešte získal francúzsky spevák Ben l'Oncle Soul, holandský producent Afrojack, švédski taneční elektronici Swedish House Mafia a rumunská speváčka Alexandra Stan. Minimálne v poslednom prípade je udelenie ceny pochopiteľné len v kontexte politickej korektnosti: zrejme bolo nutné zaradiť do desiatky ocenených niekoho z nových členov EÚ, a tak sa medzi skutočnými umelcami objavila Alexandra Stan, umelo vyprodukovaná barbie girl z Constance, ktorá pôsobí ako homeopatická verzia Brittney Spears.
Cena EBBA neobjavuje, len konštatuje. Jej udelenie neznamená prielom v kariére, čo mi potvrdili traja z tohtoročných laureátov. Je sympatické, že experti pri Európskej komisii dokážu rozpoznať kvalitu umelcov, ako sú Agnes Obel alebo Elektro Guzzi. Je fajn, že sa nerozpakujú udeliť cenu za prelomenie hraníc hviezdam ako Anna Calvi či Selah Sue, ktoré už svoju hudbu hrajú po celom svete. Je, žiaľ, príznačné, že medzi ocenenými sú aj takí, ktorých jedinou zásluhou je vytváranie ilúzie farebnej paneurópskej mozaiky.
.tour de clubs
Hudobný život sa počas Eurosonicu začína o ôsmej večer a končí sa vtedy, keď túžba po posteli vo svojej kajute zvíťazí nad láskou k hudbe. V čase medzi tým sa presúvate z klubu do klubu. Niekde zostanete len pár minút, inde si pozriete celý koncert. Komunikačnou križovatkou, miestom stretnutí je po celú noc fast food na námestí Grote Markt, kde si po vhodení malého množstva mincí otvoríte niektorú z vyhrievaných sklenených skriniek a pochutnáte si na teplom hamburgeri či vyprážanom syre.
V prvý večer som vydržal len pár minút na koncerte belgických Intergalactic Lovers v nádhernej veľkej sále Grand Theatre (vysoké steny z neopracovaného kameňa a nejakým zázrakom napriek tomu dokonalá akustika). Speváčka sa snažila tváriť tajomne, no neveľmi sa jej to darilo. Len čo dopíjam dvojdecové pivo, presúvam sa asi o sto metrov ďalej do De Spieghel, jednoduchej krčmy s dvoma koncertnými sálami. V tej väčšej hrá nórska dievčenská kapela Razika. Veľmi prosté pesničky, hrané s odzbrojujúcou naivitou. Neveľmi vzrušujúce. Odchádzam preto do hornej, menšej sály, kde sa na svoj koncert pripravujú Estónci Ewert and the Two Dragons. Keď blond muzikanti vo flanelkách začnú hrať, je mi jasné, že tam vydržím dlhšie. V podstate je to také nejaké alt.country, pomalé piesne s poetickými textami a zvláštnymi, asi ľudovou melodikou ovplyvnenými melódiami, čistý spev, sústredené hranie s plnou vážnosťou. Výborná kapela, jeden z objavov festivalu. Ďalší príde hneď po nich v klube Vera: anglická kapela s podivným názvom 2:54. Kľúčové sú sestry Hannah a Colette Thurlowové, je to temné, atmosférické, takmer ako Velvet Underground, sugestívny spev sa stráca vo vrčaní a kvílení gitár. Paráda! Chvíľu počúvam veselú anglickú kapelu Vadoinmessico a vraciam sa do Grand Theatre, kde vystupuje Lisa Hannigan. Ak ste ju videli na Pohode alebo v bratislavských Klariskách, tak viete, o čo ide. Lisa vydala minulý rok výborný album Passenger, z írskej pesničkárky sa stáva medzinárodne rozpoznaný fenomén. V Groningene odohrala výborný koncert, ktorého jedinou chybou bolo to, že sa po trištvrte hodine skončil.
Ďalší večer som začal v historickom divadle Stadsschouwburg na koncerte belgickej kapely Amatorski. Jemný, tichý spev, trošku elektroniky, citlivé gitary, klavír. Hudba, ktorá hladí. Popri kanáli kráčam do klubu Simplon, kde vystupujú Ghostigital. Islandská kapela, ktorej jadrom je producent Curver a rapper/spevák/performer Einar Örn Benediktsson. Doteraz som ich videl vždy len v Reykjavíku, takže som bol zvedavý, ako si poradia s publikom, ktoré nie je na ich strane už pred začiatkom koncertu. Zvládli to výborne. Na rozdiel od vystúpení na domácej pôde Einar používal výlučne angličtinu a Curver zdôraznil bíty na úkor hlukových eskapád. Bolo to silné, hudba, ktorá komunikuje spodnými prúdmi (ako povedal Mišo Kaščák, ktorý ich v Groningene počul prvýkrát). Kúsok od Simplonu je budova bývalej továrne, v ktorej sa kedysi vyrábali stroje. Miestni ju nezbúrali, a tak je v nej dnes klub Machinefabriek. Ja som doň prišiel kvôli Anne Calvi. Keď sme sa spolu deň predtým rozprávali, pôsobila mimoriadne placho, hovorila potichu, akoby sa detským úsmevom ustavične za niečo ospravedlňovala. Na pódiu sa však zázračne menila na ostrú ženu, ktorej gitara a hlasivky nie sú nástroje, ale zbrane. S kapelou, v ktorej bol okrem nej iba bubeník a hráčka na harmóniu a perkusiách pripomínala Hendrixa, PJ Harvey aj Patti Smith. Jej hlas má operné kvality, plnosť a silu, jej hra na gitare (starý ošúchaný Fender Telecaster) má hĺbku a energiu, je presná, zvukovo bohatá. Niekoľkominútové sólo v poslednej piesni koncertu Love Won't Be Leaving je vystavané ako klasická skladba s extatickým rcholom. Anna Calvi je skutočne zjav. Vo štvrtok večer ešte v rýchlom slede zhliadnem niekoľko kapiel, no Amatorski, Ghostigitalu a Anne Calvi sa žiadna z nich ani nepriblíži.
V piatok, teda v posledný deň medzinárodného Eurosonicu, som videl (a počul) nemeckých hiphoperov Casper (boli celkom dobrí, ale keď vyzývali publikom, aby dali „hände hoch", čo je na hiphopových akciách celkom bežná výzva, akosi som v sále už nedokázal ďalej zotrvať), portugalsko-angolskú kapelu Fuel Fandango, luxemburských rockerov, francúzskych dídžejov, ale nič z toho sa nevyrovnalo dvom dámam. Maia Vidal, v Barcelone žijúca Francúzka, je prísne vzaté pesničkárka – to, čím vytŕča z radu, je obrovská muzikalita, dokonalý spev, práca so slučkami, ktoré vyrába naživo pred obecenstvom a vtip. Každá pesnička je tak veľkým dielom, oslavou hravosti a slobodného muzicírovania. Druhá dáma sa volá Olivia Pedroli, je zo Švajčiarska a aktuálny album nahrala v Greenhouse Studio v islandskom Kopavógure s majstrovským producentom Valgeirom Sigurdssonom (Björk, Bonnie „Prince" Billy, CocoRosie, napríklad). Olivia je vlastne tiež pesničkárka, a tiež zvláštna. Sprevádza ju klasicky hrajúca skupina v zložení: violončelo, krídlovka, klavír, gitara a bubon (jeden, veľký, basový). Jej skladby sú citlivo poskladané, zvukovo farebné kompozície, ktoré však nezabúdajú na to, že sú to stále v prvom rade piesne.
.európa v Európe
V sobotu večer sa Eurosonic mení na Noorderslag a konferenčné cetrum De Oosterpoort sa stáva domom plným hudby. Hrajú tu holandské kapely všetkých žánrov – od indie rocku cez hiphop a pesničkárov až po džez a hudobné experimenty. Blúdim z jednej sály do druhej, v každej stoja na pódiu ľudia, ktorí veria svojej hudbe a s veľkou chuťou ju hrajú, pred nimi sú ich miestni fanúšikovia, ktorí by svojich hudobníkov nedali za nič na svete. Rozmýšľam nad tým, prečo krajina s takou vysokou hudobnou kultúrou, s toľkými skvelými klubmi a talentovanými muzikantmi nedala svetu ani jednu-jedinú známu, pozornosti hodnú kapelu. Susedné (a oveľa menšie) Belgicko síce nemá fungujúcu vládu, ale má dEUS, Hooverphonic, Zitu Swoon či Selu Sue. Ešte menšie Nórsko má Kings of Convenience, Anu Brun, Stinu Nordenstam, Datarock a množstvo metalistov. Podobne Švédsko, Fínsko či Dánsko. Ešte aj Estónci majú výborných Ewert and the Two Dragons (v lete ich zrejme uvidíme na viacerých festivaloch – počas Eurosonicu boli najčastejšie bookovanou kapelou).
Toto je základná téma Eurosonicu, ako aj konferencie, ktorá sa počas neho koná. Ako dostať viac európskej hudby na európske pódiá? Je to divná otázka – predchádzajúci odsek totiž ukazuje, že sa to deje. Podľa ľudí z Eurosonicu a z Európskej komisie by sa to mohlo diať viac. Preto vznikla organizácia ETEP, preto vznikol tento skvelý festival v Groningene. Ak festival, ktorý je členom ETEP zabookuje na Eurosonicu nejakú kapelu z inej než svojej vlastnej krajiny, dostane finančný bonus. Preto práve tento rok vznikla stredoeurópska podmnožina ETEP-u s názvom CEETEP. Aj tu jednotlivé festivaly navrhujú kapely a ostatné si ich môžu zvýhodnene bookovať. Otázkou je, či to bude fungovať. Či sa vďaka tomu nejaká holandská kapela presadí na Slovensku a – povedzme – slovenská v Holandsku. Po abslovovaní Eurosonicu aj Noorderslagu sa mi zdá, že to nie je úplne márne. Je výborné vidieť na jednom mieste to najperspektívnejšie z Európy. Myslieť si však, že sa vďaka tomu rapídne zvýši podiel kvalitnej európskej hudby v európskych rádiách a na európskych festivaloch, je naivné. Najcennejšie sú nakoniec, ako vždy, vzťahy: to, že európski agenti, bookeri a organizátori festivalov tvoria celkom priateľskú komunitu, že si dokážu nezištne pomôcť, že medzi sebou nebojujú, ale spolupracujú – to je moje najpozitívnejšie zistenie z Groningenu.
Autorov pobyt v Groningene hradila CEETEP.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.