FILM Sherlock Holmes 2: Hra tieňov (Réžia: Guy Ritchie USA, 2011)
Sherlock Holmes – ikona britskej literatúry. Aktualizácie ikon do celuloidovej podoby, najmä tie hollywoodske, bývajú adaptačným orieškom a často vyjdú z boja s poškvrnenou cťou. Navyše, po úspešných filmových jednotkách len málokedy uzrie svetlo sveta nezaostávajúca dvojka. Režisérovi Guy Ritchiemu (Zbaľ prachy a vypadni, Podfuck) sa podarilo šikovne oboplávať aj adaptačnú Skyllu, aj dvojkovú Charibdu – keď nakrúcal Hru tieňov. Tak ako v prvom „diele“, aj teraz je Sherlock Holmes (Robert Downey Jr.) nielen kombinačne, ale i bitkársky zdatný, doktor Watson (takmer vždy všetkých herecky prevyšujúci Jude Law) je oddaný a pripravený, hoci ženatý, aj teraz sa strieľa, vybuchuje, naháňa, uniká, skrýva, uhýba, útočí, prezlieka, lezie po idúcich vlakoch, ale aj vtipkuje. Proti mužovi mnohých tvárí stojí nebezpečný nepriateľ, rovnako ako Holmes obdarený britkým mozgom – navonok úctyhodný a uznávaný vedec profesor Moriarty (Jared Harris), vnútri zločinec schopný hocičo zneužiť a učiniť na ceste za naplnením svojej túžby po vláde, nadvláde, priam svetovláde. Na strane muža mnohých tvárí stojí jeho bezškrupulózny brat Mycroft Holmes (Stephen Fry, skvelý predstaviteľ Wilda v rovnomennom životopisnom filme spred pár rokov) a Rómka plná ohňa, madam Simza Heronová (Noomi Rapace, hviezda trilógie o mužoch, čo nenávidia ženy). Sú sily vyrovnané? Bude to tuhý boj o záchranu planéty. Otáznik, ktorý sa na konci filmu ukáže na papieri zastrčenom v písacom stroji napovedá, že filmári majú chuť v načatej sérii pokračovať. Tak nech im šťastie praje.
.zuzana Mojžišová
KNIHA Alina Bronsky: Nejostřejší pokrmy tatarské kuchyně (Jota, 2011)
Nedajte sa pomýliť nadpisom, toto nie je kniha o jedle ani o tatárskych ľudových obyčajoch. Autorka, rovnako ako hlavná hrdinka a rozprávačka príbehu Rosalina, pochádza zo zauralského Jekaterinburgu, od trinástich rokov žije v Nemecku a jej predošlá kniha bola nielen bestsellerom, ale získala aj významné literárne ocenenia. Jej Rosalina je dokonalá žena, krásna, rázna, keď treba, prísna, všetko vie a so všetkým si poradí. Len dcéra Zulfia sa jej príliš nepodarila, nie je ani pekná ani bystrá a Rosalina sa svojím sklamaním pred ňou rozhodne netají. Keď Zulfia po drsných ale neúspešných pokusoch o potrat porodí dcéru Aminat, mladá babička sa vo vnučke vzhliadne a tak bezhranične ju miluje, že robí všetko pre to, aby ju mala len pre seba a zabezpečila jej čo najlepší život. Vo svojej sebastrednosti, s naivným a deformovaným pohľadom na seba i na svet si Rosalina vôbec neuvedomuje, že ničí život nielen svojej dcére a každému, kto jej príde do cesty, ale najviac zo všetkých samotnej vnučke. To všetko sa deje na pozadí realistického obrazu života asimilovaných menšín v Rusku i imigrantov v Nemecku. Výborne napísaný tragikomický príbeh, vtipný a súčasne drsný, až to mrazí, so strhujúcim dejom, plným prekvapivých zvratov, sa číta rýchlo a ľahko, ale hlboko sa zareže pod kožu.
.ea
REVUE Revue svetovej literatúry 3/2011
Tento časopis má takmer 50 rokov a každé číslo vie čitateľa niečím zvláštnym osloviť. Tentoraz je venované ruskej literatúre z oblasti Petrohradu. Výber z poézie a prózy, eseje o ich vývine, aj o divadle a undergroundovom výtvarníctve zostavil prekladateľ, básnik a editor, vysokoškolský pedagóg Valerij Kupka. Petrohrad pokladá za kolísku umeleckej avantgardy a intelektuálnej literatúry. Pri porovnávaní petrohradskej a moskovskej literárnej scény pripisuje moskovskej istú agresívnosť, čo sa odráža aj v tom, že v slovenských pomeroch je petrohradská menej známa. „Táto literatúra nadväzuje na dlhodobý tvorivý spor dvoch hlavných centier Ruska – Moskvy a Petrohradu – ..., reprezentantov odvekého konfliktu v ruskom mentálnom vývoji: konfliktu medzi duchovnosťou a racionalitou, konzervativizmom a pokrokom, kultúrnym tradicionalizmom a kultúrnou otvorenosťou.“ Zaujímavé sú úryvky z diel dvoch desiatok petrohradských autorov, i minimonografie o nich, ktoré predstavujú minucióznu prácu Valerija Kupku (v jednom prípade Jána Zambora). Prostredníctvom portrétov získame obraz aj o dobe približne od 2. svetovej vojny po súčasnosť, keď autori často nemohli publikovať, ich diela vychádzali ako samizdaty alebo pod cudzími menami či v emigrantských časopisoch, slobodnejšie až po roku 1985. Texty petrohradských autorov preložili naši najvýznamnejší súčasní rusisti: Juraj Andričík, Ivana Kupková, Valerij Kupka, Ján Štrasser a Ján Zambor, z mladších Katarína Ciprusová. Revue obohacujú reprodukcie výtvarných diel, fotografie, portréty petrohradských spisovateľov i slovenských prekladateľov. Dozvieme sa všeličo, napríklad aj o románe, ktorý pozostáva z jednej stostranovej vety.
.gabriela Rakúsová
Sherlock Holmes – ikona britskej literatúry. Aktualizácie ikon do celuloidovej podoby, najmä tie hollywoodske, bývajú adaptačným orieškom a často vyjdú z boja s poškvrnenou cťou. Navyše, po úspešných filmových jednotkách len málokedy uzrie svetlo sveta nezaostávajúca dvojka. Režisérovi Guy Ritchiemu (Zbaľ prachy a vypadni, Podfuck) sa podarilo šikovne oboplávať aj adaptačnú Skyllu, aj dvojkovú Charibdu – keď nakrúcal Hru tieňov. Tak ako v prvom „diele“, aj teraz je Sherlock Holmes (Robert Downey Jr.) nielen kombinačne, ale i bitkársky zdatný, doktor Watson (takmer vždy všetkých herecky prevyšujúci Jude Law) je oddaný a pripravený, hoci ženatý, aj teraz sa strieľa, vybuchuje, naháňa, uniká, skrýva, uhýba, útočí, prezlieka, lezie po idúcich vlakoch, ale aj vtipkuje. Proti mužovi mnohých tvárí stojí nebezpečný nepriateľ, rovnako ako Holmes obdarený britkým mozgom – navonok úctyhodný a uznávaný vedec profesor Moriarty (Jared Harris), vnútri zločinec schopný hocičo zneužiť a učiniť na ceste za naplnením svojej túžby po vláde, nadvláde, priam svetovláde. Na strane muža mnohých tvárí stojí jeho bezškrupulózny brat Mycroft Holmes (Stephen Fry, skvelý predstaviteľ Wilda v rovnomennom životopisnom filme spred pár rokov) a Rómka plná ohňa, madam Simza Heronová (Noomi Rapace, hviezda trilógie o mužoch, čo nenávidia ženy). Sú sily vyrovnané? Bude to tuhý boj o záchranu planéty. Otáznik, ktorý sa na konci filmu ukáže na papieri zastrčenom v písacom stroji napovedá, že filmári majú chuť v načatej sérii pokračovať. Tak nech im šťastie praje.
.zuzana Mojžišová
KNIHA Alina Bronsky: Nejostřejší pokrmy tatarské kuchyně (Jota, 2011)
Nedajte sa pomýliť nadpisom, toto nie je kniha o jedle ani o tatárskych ľudových obyčajoch. Autorka, rovnako ako hlavná hrdinka a rozprávačka príbehu Rosalina, pochádza zo zauralského Jekaterinburgu, od trinástich rokov žije v Nemecku a jej predošlá kniha bola nielen bestsellerom, ale získala aj významné literárne ocenenia. Jej Rosalina je dokonalá žena, krásna, rázna, keď treba, prísna, všetko vie a so všetkým si poradí. Len dcéra Zulfia sa jej príliš nepodarila, nie je ani pekná ani bystrá a Rosalina sa svojím sklamaním pred ňou rozhodne netají. Keď Zulfia po drsných ale neúspešných pokusoch o potrat porodí dcéru Aminat, mladá babička sa vo vnučke vzhliadne a tak bezhranične ju miluje, že robí všetko pre to, aby ju mala len pre seba a zabezpečila jej čo najlepší život. Vo svojej sebastrednosti, s naivným a deformovaným pohľadom na seba i na svet si Rosalina vôbec neuvedomuje, že ničí život nielen svojej dcére a každému, kto jej príde do cesty, ale najviac zo všetkých samotnej vnučke. To všetko sa deje na pozadí realistického obrazu života asimilovaných menšín v Rusku i imigrantov v Nemecku. Výborne napísaný tragikomický príbeh, vtipný a súčasne drsný, až to mrazí, so strhujúcim dejom, plným prekvapivých zvratov, sa číta rýchlo a ľahko, ale hlboko sa zareže pod kožu.
.ea
REVUE Revue svetovej literatúry 3/2011
Tento časopis má takmer 50 rokov a každé číslo vie čitateľa niečím zvláštnym osloviť. Tentoraz je venované ruskej literatúre z oblasti Petrohradu. Výber z poézie a prózy, eseje o ich vývine, aj o divadle a undergroundovom výtvarníctve zostavil prekladateľ, básnik a editor, vysokoškolský pedagóg Valerij Kupka. Petrohrad pokladá za kolísku umeleckej avantgardy a intelektuálnej literatúry. Pri porovnávaní petrohradskej a moskovskej literárnej scény pripisuje moskovskej istú agresívnosť, čo sa odráža aj v tom, že v slovenských pomeroch je petrohradská menej známa. „Táto literatúra nadväzuje na dlhodobý tvorivý spor dvoch hlavných centier Ruska – Moskvy a Petrohradu – ..., reprezentantov odvekého konfliktu v ruskom mentálnom vývoji: konfliktu medzi duchovnosťou a racionalitou, konzervativizmom a pokrokom, kultúrnym tradicionalizmom a kultúrnou otvorenosťou.“ Zaujímavé sú úryvky z diel dvoch desiatok petrohradských autorov, i minimonografie o nich, ktoré predstavujú minucióznu prácu Valerija Kupku (v jednom prípade Jána Zambora). Prostredníctvom portrétov získame obraz aj o dobe približne od 2. svetovej vojny po súčasnosť, keď autori často nemohli publikovať, ich diela vychádzali ako samizdaty alebo pod cudzími menami či v emigrantských časopisoch, slobodnejšie až po roku 1985. Texty petrohradských autorov preložili naši najvýznamnejší súčasní rusisti: Juraj Andričík, Ivana Kupková, Valerij Kupka, Ján Štrasser a Ján Zambor, z mladších Katarína Ciprusová. Revue obohacujú reprodukcie výtvarných diel, fotografie, portréty petrohradských spisovateľov i slovenských prekladateľov. Dozvieme sa všeličo, napríklad aj o románe, ktorý pozostáva z jednej stostranovej vety.
.gabriela Rakúsová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.