Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Moc Herodesa a moc dieťaťa

.benedikt XVI. .časopis .klub

Čítania a evanjelium tohto dňa postavili vedľa seba zasľúbenie a jeho naplnenie do zvláštneho napätia. Toto napätie pociťujeme vždy pri čítaní Starého a Nového zákona. Je to skvelá vízia proroka Izaiáša, ktorý po všetkých pokoreniach Izraela mocnosťami tohto sveta vidí okamih, keď nad celou krajinou vyjde veľké svetlo tohto zdanlivo bezmocného Boha, ktorý akoby nevedel chrániť svoj ľud. Prorok vidí okamih, keď sa tomuto Bohu budú klaňať králi iných národov, prídu k nemu ľudia zo všetkých kútov sveta a položia pred neho svoje dary. A srdce Izraela sa bude chvieť radosťou.

Vedľa tejto vízie sa betlehemská udalosť, ktorú nám opisuje Matúš, zdá chudobná. Ťažko možno rozoznať, že to zodpovedá tomu, čo o nej bolo prorokované. Neprídu králi iných krajín a iní mocní, ale niekoľko mudrcov, ktorých navyše ostatní pokladajú za čudákov, ktorých netreba brať príliš vážne. Jeruzalem sa o tom dozvie, ale nepokladá za nevyhnutné, aby sa vydal na cestu do Betlehema. A dokonca ani priamo v Betleheme sa nenájde nikto, kto by sa zaujímal o tohto novonarodeného židovského kráľa. Krátko na to ukáže Herodes, kráľ tejto krajiny, kto je tu naozajstným pánom. Vezme príbeh do vlastných rúk a zdá sa, že epizóda mudrcov začne vyhasínať, akoby bola odsúdená na zánik.
Preto chápeme, že srdcia a mysle veriacich všetkých storočí lákali skôr vízie prorokov ako prosté slová evanjelistu. Je evidentné, že evanjélium bolo čítané očami proroka a naše betlehemy predstavujú opäť skôr prorokovu víziu, nie správu od evanjelistu: ťavy, mocní tohto sveta, ktorí sa klaňajú dieťaťu a kladú mu k nohám všetky poklady zeme. Tak vzniká otázka, či tu náhodou zase raz nezvíťazil sen nad skutočnosťou, legenda nad dejinami, či náboženstvo nie je len hra s peknými pocitmi, ktorými sa utešeujeme, keď zažijeme smútok a biedu dejín, a či len nechceme z toho všetkého na okamih uniknúť. Veď v skutočnosti často zostáva iba pocit, že je nám sľúbené niečo väčšie, než sa naozaj ponúka. To je otázka, pred ktorú nás stavia posolstvo dnešného dňa. Aby sme našli odpoveď, musíme sa pozornejšie započúvať do obidvoch textov. .čo vlastne videl Izaiáš?
Ďaleko na úsvite dejín vidí v jednom jedinom okamihu to, čo sa bude odohrávať po celé storočia. Naopak, príbeh, ktorý nám rozpráva Matúš, nie je koniec, ani nejaká krátka a prechodná epizóda, ale začiatok čohosi, čo už neprestane. Títo mudrci z Orientu nie sú poslednými, ale naopak, prvými vo veľkom zástupe, ktorý ani v budúcnosti nebude mať koniec, ale naprieč storočiami rozpozná posolstvo hviezdy v slove Písma a nájde toho, kto – hoci zdanlivo bezmocný – je predsa darcom veľkej radosti. V ňom je totiž zrejmé, že mocný Boh nás pozná, že si môže dovoliť stať sa bezmocným dieťaťom a že jeho moc je natoľko dobrotivá, že sa stáva láskou, ktorá sa zveruje do našich rúk.
Zdôrazňujem, že mudrci nie sú poslednými, ale prvými. A keď sa pozrieme naspäť, stačí pripomenúť len niekoľko mien, aby sme si uvedomili, ako sa táto procesia znovu dáva do pohybu: Origenes, Augustín, Tomáš Akvinský, Pascal, Newman, František z Assisi, Alžbeta Uhorská, Vincent de Paul, Maximilián Kolbe – rad mien by mohol byť nekonečný. Betlehemské svetlo sa stále znovu dotýka ľudí, oni nachádzajú cestu a idú k nemu. Všetci určitým spôsobom zažijú to, čo sa prihodilo tým prvým. .o čo vlastne išlo?
Mudrci priniesli zlato, kadidlo a myrhu, čiže žiadne predmety dennej spotreby. Svätá rodina by v tom okamihu určite uvítala niečo omnoho potrebnejšie než kadidlo a myrhu, a ani samotné zlato jej nemohlo byť bezprostredne užitočné. Tento dar bol totiž právnym úkonom, ktorý podľa zásad vtedajšieho Orientu vyjadroval uznanie osoby ako Boha-Kráľa. Tieto dary znamenajú podriadenie sa. Hovoria: prijímam ťa ako svojho Pána. Som ti k dispozícii. Narábaj so mnou, ako uznáš za vhodné. Tieto dary znamenajú, že darcovia patria v budúcnosti obdarovanému, svoju spásu a cestu vidia v jeho vláde. Mudrcom sa dostane okamžitej odpovede. Už nemôžu ísť svojou vlastnou cestou. Nemôžu ísť späť k Herodesovi, nemôžu byť v spojení s mocným a krutým panovníkom. Sú vedení cestou dieťaťa, a táto ich nová cesta bude cestou, ktorá ich povedie mimo mocných a triumfujúcich tohto sveta, až k tomu, ktorý nás ako úbohých očakáva. Táto cesta sa stáva cestou Boha-Dieťaťa, cestou lásky, ktorá jediná je schopná premeniť svet, aj keď v porovnaní s cestou násilia sa javí ako bezmocná.
Neostalo však len pri ceste mudrcov smerom do Betlehema. Je tu aj opačný pohyb: z Betlehema vzišla nová cesta, na svet tu prišlo nové svetlo, ktoré už nemožno uhasiť. Vízia proroka sa naplňuje: Toto svetlo už nie je možné vo svete prehliadnuť. O päťdesiat rokov neskôr zažiari už aj v centrách antickej vzdelanosti: na cestu k tomu dieťaťu sa vydávajú ľudia z Atén a Ríma, sú ožiarení radosťou, ktorú toto dieťa rozdáva. A svetlo z Betlehema aj dnes ešte stále prežaruje celý svet. Svetlá, ktoré sa u nás rozsvecujú na Vianoce, už o tomto dieťati často vôbec nič nevedia, ani o ňom nechcú vedieť. Tieto svetlá slúžia iba obchodu a reklame. Ale nech už sa mu akokoľvek vzďaľujú, nezostávajú bez žiary, ktorá má svoj pôvod práve v betlehemskom svetle. Navzdory všetkému niečo z toho počiatočného svetla ešte prežíva, časť z jeho dobroty a veľkej radosti ešte stále na Vianoce prichádza do našich príbytkov, do našich sŕdc, na toto miesto, aj na všetky kontinenty. Betlehemské svetlo ešte stále ožaruje ľudí, stále im dáva viac jasu, pokoja a radosti, než im môžu dať hmotné veci a moc tohto sveta. Hviezda ešte stále svieti a rozsvecuje obrovskú radosť. A ja verím, že každý z nás ju vo vianočnom tajomstve viac alebo menej pocítil a mal tak účasť na tom, na čom sa ako prví účastnili mudrci. .moc dieťaťa
Ak teda správne rozumieme zasľúbeniu a jeho naplneniu v širšom kontexte celých dejín, ukazuje sa, že to, čo sa nám tu hovorí, čo sa pokúšajú napodobniť naše betlehemy, to nie je len sen a prázdna ilúzia, ale pravda, ktorá žiari do celého sveta, hoci sa zdá, že Herodes je stále znovu mocnejší a dieťa bezvýznamné a ľahko zničiteľné. Svetlá mocných dávno vyhasli a vyhasínajú stále znovu. Ale Ježiš je tu! A je pravda, že v ňom sa zjavil Pán sveta a spása, ktorá po celé storočia volá ľudí k sebe. Túto hodinu by sme sa mali radovať z toho, že evanjelium je takmer hmatateľne pravdivé. Stačí len otvoriť oči a uvidíme ho.
Keďže evanjelium dnešného dňa vyjadruje naozaj radostné posolstvo, je pre nás – napriek všetkým emóciám – príkazom a požiadavkou. Pretože, ak je pravda, že z nemnohých z Betlehema sa stali mnohí, neprehliadnuteľný zástup, o ktorom hovorí Zjavenie svätého Jána, zostáva tiež pravdou, že  práve tí, ktorí vtedy verili v Ježiša Krista, boli v menšine a vyzerali ako čudáci. Mnohí videli hviezdu, ale len málo z nich rozumelo jej posolstvu. Znalci Písma, veľkí vykladači Biblie tej doby poznali Božie slovo od začiatku do konca. Zmienku o mieste narodenia Mesiáša mohli nájsť aj poslepiačky, ale boli – ako hovorí svätý Augustín – ukazovateľmi, ktorí síce cestu ukazujú, ale sami po nej nejdú. Ako je možné, že jedni cestu nájdu a druhí nie? Čo musíme urobiť, aby sme patrili k tým, ktorí vidia a idú? Povedať, že bohatí a múdri to nezvládli, zatiaľ čo chudobní a obyčajní cestu našli, by bolo až príliš jednoduché. Iste, chudobnejší, prostí a pastieri boli prví. Ale po nich prichádzajú mudri a storočia po nich aj naozajstní králi. Naopak, medzi tými, ktorí sa nevydali z Jeruzalema do Betlehema, bolo iste aj mnoho chudobných. Také jednoduché to teda nie je. Vzdelanie môže človeku zabrániť, aby videl, ale môže mu tiež na to dodať schopnosti. Čo je teda rozhodujúce? Čo človeku otvorí oči a srdce? Alebo naopak, čo chýba tým, ktorí sa nedajú do pohybu, tým, ktorí ukazujú cestu a sami zostanú stáť?
Zdá sa mi, že tým prvým, čo im bráni vydať sa na cestu, je zrejme sebaistota a sebaospravedlňovanie. Vidia, aká je skutočnosť a už si nenechajú nič nahovoriť. Majú hotový úsudok a všetko ostatné sa im v podstate javí ako bláznovstvo, do ktorého nie sú ochotní sa pustiť. Sú si natoľko istí svojou vecou a sami sebou, že si vytvorili svoj vlastný obraz sveta, mimo ktorého už neexistuje nič iné. Všetko ostatné je podľa nich obyčajná fantázia. Nepripustia, že by sa vnútornou pohnútkou ich konania mohlo stať dobrodružstvo nejakého naozaj živého Boha. A s touto neotrasiteľnou sebaistotou, ktorá je taká rozumná a realistická, sa potom stávajú úzkoprsí. Človek už nedôveruje Bohu, ale sebe samému. Vôbec nepripúšťa, že Boh je tak veľký, že by sa mohol stať malým a naozaj sa k nám priblížil. S tým je celkom určite spojená aj istá dávka stádovej mentality. Čo by asi na nás povedali iní, keby sa náhle niekto pustil do takéhoto dobrodružstva a vydal by sa na cestu a možno aj vzdal niekomu hold? Človek sa predsa nechce vystaviť podozreniu, že je taký nerozumný. .sme ako Jeruzalemčania
Keď to všetko zhrnieme, je to všetko malomeštiactvo, sebaistota a stádovitosť. Mohli by sme možno povedať, že tu chýba aj naozajstná pokora v svojom dvojakom význame: pokora, ktorá je schopná klaňať sa väčšiemu a tiež odvaha onomu väčšiemu veriť. Odvaha veriť, že Boh nás vidí, volá a prijíma. Keby sme to chceli povedať slovami samotného Ježiša Krista – chýba nám schopnosť byť v srdci deťmi. Dieťa je cestou. Samotným sústredením sa na detaily, istotu a skúsenosti sa ničí schopnosť vidieť celok, počuť posolstvo celku, Boha, ktorý aj dnes hovorí skrze stvorenie a ktorý k nám aj dnes zostupuje v tajomstve sviatostí. Chýba nám schopnosť žasnúť, schopnosť nechať sebou otriasť a vyjsť zo seba na jeho cestu.
Myslím, že všetci sme pokúšaní, ako obyvatelia Jeruzalema, pretože byť taký, ako boli oni, patrí k normálnemu štýlu ľudského života. Ale všetci tiež vieme, že Pán má moc tieto pokušenia prekonať, učiniť nás vidiacimi a vykúpiť nás. Chceme  ho prosiť o múdre a detské srdce. Chceme ho prosiť, aby nás urobil schopnými vidieť hviezdu ako milosrdenstvo, ísť jeho cestou a tak získať podiel na veľkej vnútornej radosti, ktorú on priniesol do tohto sveta. Autor je rímsky pápež. Text je prekladom staršej kázne Josefa Ratzingera.    
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite