Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Na juh!

.časopis .ostatné

Štrnásteho decembra 1911 dorazili štyria muži a sedemnásť psov na snežnú pláň uprostred Antarktídy. Nazvali ju Planina kráľa Haakona VII., niekoľkokrát zmerali svoju polohu a skonštatovali, že prišli do vytúženého cieľa. Boli na južnom póle.

Tí muži sa volali Amundsen, Hanssen, Hassel a Wisting a ich cesta na najjužnejšie miesto zemegule sa začala viac ako rok predtým, 9. augusta 1910, keď loď Fram za slnečného počasia vyplávala z prístavného mesta Kristiansand v južnom Nórsku. Na palube bolo 20 mužov a 97 psov. .posledné miesta sveta
Začiatok 20. storočia patril medzi najoptimistickejšie obdobia moderných dejín. Od konca francúzsko-pruskej vony v roku 1871 vládol v Európe mier a preto nie je prekvapivé, že sa pre toto obdobie ujalo označenie La Belle Époque čiže „Krásna epocha". Bola to doba veľkých vedeckých a technických objavov: Karl Benz vymyslel automobil, Alexander Graham Bell si dal patentovať telefón, čoraz väčšie využitie nachádzala elektrina. Zlepšovala sa lekárska starostlivosť, veľké objavy v bakteriológii uľahčili životy tisícom ľudí. Zákopy Prvej svetovej vojny boli nepredstaviteľne ďaleko a tak po obavách súvisiacich s koncom (devätnásteho) storočia to skutočne vyzeralo, že svet bude veľmi dobrým miestom pre život. Zostávalo ešte „objaviť" posledné dôležité symbolické miesta tohto sveta, teda severný a južný pól.
Severný pól bol k Európe podstatne bližšie, a preto sa výpravy do arktických ľadovcov začali skôr. Už v roku 1827 sa na pokúsil na severný pól dostať anglický námorný dôstojník William Edward Parry po tom, ako sa neúspešne pokúsil zdolať Severozápadnú cestu z Grónska do Beringovej úžiny. Parry sa na pól nedostal, no takmer päťdesiat rokov bol držiteľom rekordu dosiahnutím najsevernejšieho miesta sveta (82°45´ severnej zemepisnej šírky).
Oveľa bližšie sa k pólu dostali Nóri Fridtjof Hansen a Hjalmar Johanssen. V roku 1893 sa na špeciálne skonštruovanej lodi Fram (budeme o nej ešte počuť) preplavili do Laptevovho mora nad severovýchodným Sibírom, kde nechali loď vmrznúť do ľadu. Vedeli totiž, že pod Arktídou nie je pevná zem a ľadové polia sa pomaly, ale isto presúvajú. Takmer po dvoch rokoch strávených na „vmrznutej" lodi, v marci 1895, keď bola loď najbližšie (660 kilometrov) pri póle, sa Hansen a Johanssen vydali na saniach, ťahaných grónskymi psami na sever. Hoci k pólu nedošli (priblížili sa k nemu na 93 kilometrov), zaznamenali nový severný rekord (86°13´ SZŠ) a vykonali množstvo pozorovaní, z ktorých sa ďalší polárnici veľa naučili.
Na severný pól sa nakoniec dostali až americkí bádatelia Cook (21. apríla 1908) a Peary (6. apríla 1909). Možno obidvaja, možno len Peary. Cookova prítomnosť na póle bola totiž spochybnená. Ich cesty s veľkým záujmom sledoval aj nórsky polárnik Roald Amundsen. .nansenov dedič
Roald Amundsen sa narodil v roku 1872 do lodiarskej rodiny. Rodičia chceli z neho mať lekára, aj začal študovať medicínu, ale ako 21-ročný zo školy odišiel na loď Magdalena, ktorá smerovala do Arktídy. Ešte ako tínedžera ho nadchla Nansenova expedícia naprieč Grónskom v roku 1888 a polárne výpravy boli odvtedy jeho snom.
Krst ohňom, či skôr ľadom zažil hneď na prvej expedícii, ktorej sa zúčastnil. V roku 1897 sa nechal najať belgickým polárnikom Adrienom de Gerlache na loď Belgica, ktorá smerovala na juh do Antarktídy. Cieľom de Gerlacheovej expedície bolo čo najviac sa priblížiť k antarktickým ľadovcom a zmapovať ostrovy v ich blízkosti. Vo februári 1898 však Belgica v Bellinghausenovom mori neplánovane vmrzla do ľadu a bola nútená v Arktíde stráviť zimu (ktorá je tam, pochopiteľne, presne vtedy, keď je u nás leto). Posádka na to nebola pripravená, polárnici a námorníci nemali dostatok oblečenia, kuriva ani potravy. Viacerí členovia začali v ľadovej temnote prichádzať o rozum, u niekoľkých sa prejavovali akútne príznaky skorbutu. Nebyť amerického lekára Fredericka Cooka, ktorý členom posádky naordinoval dávky surového tulenieho a tuniačieho mäsa, pravdepodobne by nikto z de Gerlacheovej expedície neprežil. Po skončení hroznej zimy členovia posádky (s použitím dynamitu) vytvorili 7-míľový kanál v ľade a Belgicu vyslobodili.
Amundsena táto skúsenosť neodradila a už v roku 1903 viedol nórsku expedíciu, ktorá na lodi Gjøa ako prvá prekonala Severozápadnú cestu z Atlantiku do Pacifiku ponad severné pobrežie Kanady. Práve na tejto expedícii sa Roald Amundsen od Eskimákov naučil veľa o prežití v polárnej klíme. Konkrétne išlo o psov a oblečenie. Zistil, že grónskych psov v ťahaní saní nič nenahradí: sú odolné a húževnaté a v prípade núdze si rady pochutnajú na svojich mŕtvych kolegoch zo svorky. Podobne výhodné bolo oblečenie z tuleních koží a medvedích kožušín: bolo teplejšie a oveľa ľahšie než vlna, nenavlhovalo od snehu ani od potu.
Amundsenovo počínanie si všimol aj Fridtjof Nansen. S mladším polárnikom sa spriatelil a keď mu Roald rozprával o svojom pláne dobyť Severný pól, zveril mu loď Fram („Vpred"). Bola to výnimočná loď. Jej staviteľom bol skvelý nórsky lodiar Colin Archer a skonštruovaná bola špeciálne na polárne výpravy. Jej trup bol z mimoriadne silného dreva a mal tvar, ktorý v prípade vmrznutia do ľadu loď prirodzene vytlačil nahor, takže nehrozilo jej zničenie. Na lodi bolo veľa priestoru na uskladnenie všetkého potrebného na niekoľkoročnú polárnu výpravu a okrem plachiet používala aj nový naftový motor. Na rozbúrenom mori bol Fram síce nestabilný, no v ľade bol spoľahlivý.
Roald Amundsen si najal spoľahlivú posádku, vedenie lode zveril skúsenému kapitánovi Thorvaldovi Nilsenovi a začal prípravy na cestu k severnému pólu. .prekvapivo na juh
Amundsen oficiálne plánoval ísť na juh, oboplávať Mys Horn, plávať na sever, v San Francisku doplniť zásoby a pokračovať do Beringovej úžiny. Odtiaľ sa mal dostať čo najhlbšie do arktického ľadu a v priebehu štyroch-piatich rokov s ľadom driftovať až k severnému pólu. Na túto cestu mal zabezpečené financie od nórskeho parlamentu (75 000 nórskych korún) a vyhlásená bola aj verejná zbierka (ako prvý vložil 20 000 korún nórsky kráľ Haakon VII.). Prisľúbenú mal aj pomoc sponzorov. Náklady na výpravu však boli vyššie, Amundsen na to, aby dostal bankový úver, založil celý svoj majetok. Vedel, že „návratnosť investície" je priamo úmerná úspechu expedície. Preto, keď sa dozvedel, že Cook a (alebo) Peary dosiahli severný pól a že britskému polárnikovi Ernestovi Shackletonovi sa v roku 1909 nepodarilo dosiahnuť južný pól, urobil tajné rozhodnutie: hoci sa oficiálne pripravoval na cestu na sever, v skutočnosti mieril na juh.
Loď Fram, do ktorej dal namontovať nový naftový motor najprv Amundsen s kompletnou 20-člennou posádkou otestoval okružnou plavbou okolo Britských ostrovov. Vyrazil 7. júna 1910 z Christianie (dnešné Oslo), vrátil sa 10. júla 1910 do Bergenu. Loď bola pri väčších vlnách vratká, no napriek tomu stabilná, problémom bol nespoľahlivý motor (vinou nekvalitnej nafty). Napriek tomu si Amundsen 22. júna do denníka napísal: „Fram sa ukazuje ako prvotriedna loď. Nič sa jej, podľa môjho názoru, nevyrovná." Deviateho augusta preto mohla z prístavného mesta Kristiansand vyraziť na dlhú cestu (oficiálne) do Antarktídy.   
O tom, že v skutočnosti idú na juh, vedel od začiatku okrem Amundsena len kapitán Nilsen. Ostatní sa to dozvedeli počas medzipristátia na ostrove Madeira, v septembri 1910, keď Amundsen zmenu plánov oznámil telegraficky svojmu bratovi do Nórska (s tým, že to má zverejniť až o dva dni, keď už budú na mori, a teda nedosiahnuteľní). Telegram poslal aj anglickému polárnikovi Robertovi Falconovi Scottovi, ktorý sa v tom čase už blížil k Antarktíde a plánoval sa čo najkratšou cestou dostať k pólu. Scottovi sľúbil, že on v každom prípade pôjde inou cestou a že „ak sa stretnú, tak len na póle."
„V polárnych oblastiach zostáva len jedna výzva,  ktorá vzbudí záujem verejnosti, a to je dosiahnutie južného pólu," píše Amnudsen v liste Nansenovi. Tiež ho odoslal až z Madeiry. Svojmu mentorovi vysvetľuje dôvody nezverejnenia svojich plánov pred odchodom z Nórska a prosí ho o pochopenie: „Nesúďte ma príliš prísne. Nie som pokrytec, no bol som nútený utajiť svoje plány. Prosím vás, odpusťte mi, že som to takto urobil."
Po oboznámení členov posádky so zmenou cieľu ich cesty (jeden z nich následne posádku opustil), po odoslaní listov a telegramov, vyrazila 9. septembra 1910 loď Fram na juh. Po štyroch mesiacoch a šiestich dňoch, 15. januára 1911 pristála pri ľadovcovej bariére v antarktickej Zátoke veľrýb. Z nórskeho Kristiansandu to bolo takmer presne 16 000 kilometrov. .zima vo Franheime
Amundsen si toto miesto pristátia vybral preto, lebo bolo najbližšie pri póle, pričom sa nedal odradiť Shackletonovými správami o nestabilite ľadovcovej bariéry, na ktorej si vybudoval základňu. Nazval ju Framheim, pozostávala z dreveného domčeka, v ktorom bývalo 9 členov posádky (ostatní zostali na lodi) a premysleného systému stanov, v ktorých boli uskladnené potraviny, respektíve v nich nocovali psy.
Amundsenova výprava prišla do Antarktídy na konci leta. Preto bolo nutné čo najskôr vyložiť zásoby a materiál z lode a dopraviť všetko do Framheimu, ktorý bol asi 4 kilometre od brehu. Po vyložení loď s desiatimi členmi posádky polárnikov opustila, zamierila do Buenos Aires s tým, že o rok sa pre nich vráti.
Amundsen a spol. si najprv postavili základný tábor a doplnili zásoby čerstvého mäsa – tulene a tučniaky nikdy predtým ľudí nevideli, takže často za nimi prichádzali rovno do tábora a veľmi pohodlne sa zmenili na chutné filety. Ďalšou úlohou, ktorú museli stihnúť pred západom slnka (došlo k nemu 21. apríla, znovu ho uvideli o štyri mesiace neskôr), bolo vybudovanie niekoľkých „skladov" na ceste k pólu.
Zimovanie vo Framheime dokazuje Amudsenovo organizačné majstrovstvo, ako aj jeho nadšenie pre polárne oblasti. Každý deň počas tmavej zimy malo osadenstvo základne pomerne presný, hoci v žiadnom prípade nie „vojenský" program. Jednotliví polárnici si pripravovali výstroj: vyrobili nové, ľahšie sane, kvalitnejšie popruhy, dorábali si oblečenie (mali so sebou aj šijací stroj značky Singer), robili meteorologické pozorovania, skúmali okolie základne, s láskou sa starali o svojich psov (mali ich rozdelených – každý člen tímu mal svojich psov, ktorým už na lodi dal mená, kŕmil ich, sledoval ich zdravotný stav, prípadne ich liečil a v prípade nutnosti ich aj utratil), pričom dosť času venovali aj vzdelávaniu (jeden polárnik dával hodiny angličtiny, iný vyučoval základy navigácie), čítaniu (do Antarktídy si priniesli 85 kníh) či zábave (každú nedeľu mali napríklad „gramofónový koncert"). „Nádherné počasie," napísal si Amundsen do denníka 10. mája. „Jasno a bezvetrie, teplota -35°C. Mesiac krásne a jasno svieti, takže je všade okolo nás veľa svetla. Nádhera. Stodesať psov ticho spí, náš dom je úplne zaviaty snehom. Je nám teplo a príjemne." .k pólu!
V septembri sa zima skončila, Amundsen vybral päťčlenný team, asi dvadsať psov a s naloženými saňami sa vydali priamo na juh. Prvý pokus bol však neúspešný a veľa nechýbalo, aby bol aj tragický. Bola totiž extrémna zima – teploty sa počas niektorých nocí blížili k -60°C a fúkal silný vietor. Psy aj ľudia mrzli, výprava sa musela vrátiť na základňu. Najskúsenejší člen teamu Johanssen (člen Nansenovej výpravy na severný pól) verejne obvinil Amundsena z nedbanlivosti a ten ho za to vylúčil z „pólovej" skupiny a nariadil mu pridať sa k štvorici, ktorá skúmala okolie základného tábora. Starosvetský pôvab tejto hádke dodával fakt, že hoci sa diala v stane uprostred polárnej planiny počas 50-stupňových mrazov, obidve strany si svoje stanoviská vymenili rovno na mieste aj písomne a potvrdili ich podpismi.
Druhý, úspešný pokus o dosiahnutie južného pólu sa začal 20. októbra 1911. Amundsen, Hanssen, Hassel, Wisting, a 52 psov, ťahajúcich štvoro saní, museli cestou k pólu prekonať horské bariéry aj ľadovcové polia s množstvom priepastných trhlín. Sedem psov sa stratilo v trhlinách, 27 ďalších museli polárnici počas putovania zastreliť, mäso z nich si naporciovali a rozdelili medzi mužov a ťahajúcich psov. „Bolo nám z toho smutno, psov sme si totiž veľmi obľúbili. Smútok nám však nebránil v tom, aby sme si na ich výbornom mäse dobre pochutnali," zapísal si do denníka Amundsen.
Južný pól dosiahli 15. februára 1911. „A tak sme nakoniec dosiahli svoj cieľ, postavili sme stožiar so zástavou na južnom póle, na Planine kráľa Haakona VII.. Vďaka Bohu! (...) Zajtra sa vyberieme do všetkých smerov okolo pólu a vykonáme merania. Urobili sme si slávnostnú večeru, každý z nás dostal kus tulenieho mäsa. Pozajtra sa vrátime s dvoma sánkami. Tretie necháme tu. Postavíme aj malý stan s nórskou vlajkou a s nápisom Fram," píše Amundsen na najjužnejšom mieste zemegule. .a čo Scott?
Keď o 33 dní neskôr prišiel na to isté miesto Scott, našiel v stane núdzové zásoby od Amundsena, ako aj list kráľovi Haakonovi s písomnou prosbou, aby ho – ak prežije Scott, a nie Amundsen – láskavo kráľovi zaslal. „Pól. Áno, ale za úplne iných okolností, než sme predpokladali. Bože!" napísal si do denníka Scott, keď došiel k Amundsenovmu stanu. „Začínajú sa zúfalé preteky o to, kto to oznámi svetu skôr. Dúfam, že sa nám to podarí." Scottovi a jeho kolegom sa to nepodarilo. Zahynuli koncom marca vinou zimy a hladu.
Napriek tomu, že Amundsen bol na póle prvý, Scottova tragédia jeho úspech zo začiatku zatienila. Najmä anglická tlač označovala Amundsena za vypočítavého človeka, ktorého cieľom nebolo ani tak dosiahnuť pól, ako poraziť Angličana Scotta. Neskôr sa ukázalo, že Angličan sa porazil sám. Na rozdiel od Nóra totiž nedôveroval psom a eskimáckemu oblečeniu. Dával prednosť motorovým saniam a poníkom – jedno aj druhé pomerne rýchlo zlyhalo – a zaostával za Amundsenom aj v prípravách a plánovaní cesty. K definitívnemu zmiereniu dvoch polárnych rivalov došlo až dlho po ich smrti – v roku 1957 bola na južnom póle postavená americká polárna základňa s názvom Amundsen-Scott South Pole Station.
Po návrate z južného pólu si Roald Amundsen užil niekoľko rokov slávy a v roku 1918 sa na lodi Maud (spolu so starými kolegami Wistingom a Hanssenom) neúspešne pokúsili o Severovýchodnú cestu z východnej Sibíri na Aljašku. Tri roky strávil v ľade a následne zbrankrotoval.
V ďalších rokoch sa nórsky polárnik pokúšal dostať na severný pól letecky, čo sa mu v roku 1926 na vzducholodi Norge aj podarilo. Jedným z členov posádky bol taliansky letecký inžinier Umberto Nobile. Keď sa o dva roky neskôr jeho vzducholoď Italia v Arktíde stratila, Amundsen sa pridal k záchrannému tímu, ktorý išiel Nobileho hľadať. Osemnásteho júna 1928 sa lietadlo s Amundsenom na palube zrútilo do Barentsovho mora. Telo objaviteľa južného pólu sa nikdy nenašlo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite