Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Katastrofa na summite

.martin Wolf .časopis .týždeň v ekonomike

Koho chcú bohovia zničiť, toho najskôr pripravia o zdravý rozum. Tak znela moja reakcia na výsledok stretnutia Rady Európskej únie, ktoré sa konalo predminulý týždeň. Mnohí venovali pozornosť – pochopiteľne – rozhodnutiu britského premiéra Davida Camerona vetovať novú zmluvu. Ale správanie Veľkej Británie odviedlo pozornosť od zlyhania lídrov eurozóny vynájsť dôveryhodný liek na choroby menovej únie. Namiesto tohto lieku teraz navrhujú pritvrdzovanie prístupu k tým, čo sa odchýlia od fiškálnej disciplíny. Znie to celkom fajn. No nebude to fungovať.

David Cameron predstavil svojim kolegom zoznam požiadaviek, ktorých účelom bolo ochrániť finančné inštitúcie Británie aj schopnosť britskej vlády tieto inštitúcie regulovať, a to do značnej miery bez zasahovania európskych regulátorov. Cameron mohol namiesto toho rovno povedať, že akceptuje takú zmluvu, ktorá sa bude vzťahovať iba na členov a kandidátov eurozóny. Mohol vyhlásiť, že akúkoľvek širšie platnú zmluvu v Británii podrobí doma referendu (v ktorom by zmluva určite odsúhlasená nebola). A čo urobil? Nezískal žiadne poistky pre britské finančné inštitúcie ani polonezávislosť v rámci EÚ, z ktorej, ako tvrdil, Británia vystúpiť nechce. To sa nedá považovať za úspech. Nedosiahol nič pozitívne, ale zato bude podkopávať dôveryhodnosť britského členstva v EÚ. Nebude to zadarmo. .únia nestability a stagnácie
Ale omnoho dôležitejšie ako toto britské politické divadielko je to, čo sa teraz môže stať v eurozóne. Som v tejto otázke pesimista. Nemecko a Francúzsko sa dohodli, že nevznikne nijaká fiškálna, finančná ani politická únia. Ich neschopnosť prekonať chyby pôvodného usporiadania bola síce predvídateľná, ale aj tak je škodlivá.
Základným rozhodnutím bolo posilnenie fiškálnej disciplíny, aby sa vybudovalo to, čo Angela Merkelová, nemecká kancelárka, a Nicholas Sarkozy, francúzsky prezident, nazvali predminulý týždeň „únia stability a rastu“ – alebo, ako si to prekladám ja, „únia nestability a stagnácie“. Ešte aj v prípade, že by došlo k medzištátnej zmluve, by sa takáto posilnená disciplína dala v rámci európskych inštitúcií dosiahnuť, ako teraz tvrdí Olli Rehn, európsky komisár pre menu a hospodárstvo.
Aké sú hlavné detaily výsledku? Predovšetkým, ako uviedli lídri eurozóny, „všeobecné deficity štátnych rozpočtov budú v rovnováhe alebo v prebytku: tento princíp sa bude považovať za naplnený, ak ročný štrukturálny deficit spravidla neprekročí 0,5 percenta nominálneho HDP“. Po druhé, „takéto pravidlo bude zavedené aj v právnych systémoch členských krajín“. Pravidlo bude obsahovať automatický korekčný mechanizmus, ktorý sa aktivuje v prípade jeho porušenia. .odhlasujú moriaky svoje vraždenie?
Prostá námietka voči týmto predstavám by mohla znieť, že sú nerealisticky prísne, ako uvádza aj Alphaville vo Financial Times. Rada hlása, že „kroky a sankcie, ktoré navrhne alebo odporučí Komisia, budú prijaté, ak proti nim nebude hlasovať kvalifikovaná väčšina členských štátov eurozóny“. Nuž, a ja nie som vôbec presvedčený, že by moriaky hlasovali za svoje zabíjanie počas sviatkov. Ale predpokladajme, že zahlasujú. Ak áno, bude to znamenať, že Komisia, orgán zložený z nevolených byrokratov, bude konať na základe absolútne neistých odhadov štrukturálnych deficitov a uvalí sankcie na volené vlády, ktoré sú zároveň pod obrovským tlakom. Čo spraví Komisia, ak štáty aj tak nedosiahnu stanovené fiškálne ciele? Presadí si voči nim svoju vôľu? Ako už vieme, odpoveď znie áno. A to je konštitučná obludnosť.
Ešte dôležitejšie je, ako argumentuje profesor Kevin O´ Rourke z Oxfordskej univerzity v článku Project Syndicate, že je to aj ekonomická obludnosť. Dovoľte mi vysvetliť tým, že analýzu bilancie platieb z predminulého týždňa prevediem na analýzu zahraničných, súkromných a štátnych finančných bilancií v členských krajinách eurozóny. Pozri grafy. Pripomínam čitateľom, že by zo zásady mali dohromady dávať nulový výsledok. Je však mimoriadne zaujímavé, ako ho dosahujú. .dobrý a zlý spôsob
Ako som poznamenal predminulý týždeň, fiškálne nerovnováhy boli pred krízou ešte veľmi malé, ale súčasné nerovnováhy bežných účtov sú obrovské. Prebytok súkromných účtov v niektorých krajinách (najmä v Nemecku a v Holandsku) bol finančnými systémami prevedený takým spôsobom, aby sa financovali súkromné deficity zase v ďalších krajinách (najmä v Grécku, Írsku, Portugalsku a Španielsku). Keď udrela kríza, tento tok peňazí sa zastavil. Deficity súkromných sektorov sa zrútili (a zväčša sa premenili na prebytky), kým fiškálne deficity vyleteli do výšky. A teraz Nemecko tvrdí, že fiškálne deficity treba zosekať.
Súčet súkromných deficitov a deficitov bežných účtov musí zo zásady takisto zodpovedať nule. Súkromné sektory krajín, ktoré sú niekdajšími exportérmi kapitálu, majú teraz prebytky, a to z pochopiteľného dôvodu: tieto krajiny sa stali príliš veľkými veriteľmi a hodnota ich aktív klesá. Takže klesnúť musí externý deficit. To sa môže stať dobrým alebo zlým spôsobom. Dobrý spôsob by sa realizoval prostredníctvom zvýšeného exportu a substitúcie z dovozu. Zlý spôsob by predstavovala hlbšia recesia. Dobrý spôsob si vyžaduje omnoho vyšší import pre krajiny jadra eurozóny alebo omnoho vyššiu konkurencieschopnosť pre eurozónu ako takú. Ale jedno ani druhé nie je veľmi pravdepodobné, ak máme mať rozumné očakávania v oblasti dopytu a činnosti. Takže zostáva zlý spôsob: hlboká recesia v týchto krajinách, počas ktorej vláda zníži deficit ešte výraznejším zmenšením súkromného sektora. .budeme všetci ako Nemecko?
Skrátka, je extrémne náročné eliminovať fiškálne deficity v krajinách, ktoré sú štrukturálnymi dovozcami kapitálu, a to bez dlhej recesie alebo výrazného zlepšenia ich vonkajšej konkurencieschopnosti, ale to druhé je pritom relatívne, takže potrebné vylepšenie externého výkonu slabých krajín eurozóny by si vyžadovalo zhoršenie u kapitálových vývozcov eurozóny alebo radikálne vylepšenie vonkajšieho výkonu eurozóny ako celku. To prvé znamená, že by sa Nemecko odnaučilo byť Nemeckom. To druhé znamená, že celá eurozóna by sa stala Meganemeckom. Verí niekto, že jedno či druhé je možné?
To nám ponecháva najrealistickejší výsledok orgie fiskálnej prísnosti: dlhodobé štrukturálne recesie v zraniteľných krajinách. Povedané bez obalu, jednotná mena bude synonymom klesania miezd, deflácie dlhov a dlhodobých ekonomických poklesov. Je toto udržateľná situácia, aj keby boli náklady na rozpad eurozóny akokoľvek vysoké?
Eurozóna nemá realistický plán na riešenie chýb eurozóny – okrem väčšej fiškálnej prísnosti. Nebude fiškálna, finančná ani politická únia, nebude mechanizmus, ktorý by rovnovážne zabezpečil ekonomické úpravy na oboch stranách zákopu vykopaného medzi veriteľmi a dlžníkmi. Namiesto toho sa eurozóna rozhodla ešte tvrdšie presadzovať pakt rastu a stability, ktorého pochybenia sú zároveň jasne odhadnuteľné i pretrvávajúce. Áno, David Cameron spravil predminulý týždeň chybu. Ale chyba, ktorej sa dopustila eurozóna, vyzerá omnoho väčšia. Copyright Financial Times
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite