Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Šesťdesiate za oponou

.časopis .téma

Hipíci s

Hipíci s dlhými vlasmi hlásajúci lásku a mier, ale aj masové študentské revolty a generačná vzbura. To bola v 60. rokoch západná Európa a USA. V tom čase za železnou oponou, do značnej miery v réžii komunistickej strany, prežívalo svoj takzvaný obrodný proces Československo.

Ako silno k nám doliehali nové hlasy zo Západu a nakoľko ovplyvňovali to, čo sa tu dialo?
Gabriel Levický  vhupol do 60. rokov mladý, vo veku necelých dvadsať rokov. Pendloval medzi Humenným a Bratislavou a považoval sa za rebela. Vtedy už bolo cítiť určitý odmäk aj na východe Slovenska a Humenné sa dokonca pýšilo významným primátom – žil v ňom Levický, človek s najdlhšími vlasmi na Slovensku, inak študent vysokej školy dopravnej v Žiline. Keďže mladý rebel si vtedy svoj názor na život budoval najmä cez romány americkej bítnickej generácie, zoznámenie so skutočnými hipíkmi bolo len otázkou času.

.nohavice z rolety
V druhej polovici 60. rokov sa Levický spoznal s mladým popradským básnikom a spolu cestovali na zraz československých hippies do Brna. Nešlo o žiadnu masovú komunitu. V celom Československu bolo len niekoľko desiatok autentických hipisákov, z toho na Slovensku okolo dvadsať. Na rozdiel od svojich rovesníkov v USA nevytvárali dlhodobé komunity, v ktorých by plodili a v duchu svojich ideálov vychovávali deti. Ani nemohli, keďže aj odmäk v Československu mal svoje hranice. Organizovali teda skôr krátkodobé zrazy, na ktoré chodievali stopom, a spávali pod širákom. Čítali tam manifesty, ktoré boli prevažne kompilátmi amerických a britských textov. Po vzore svojich západných kolegov sa vrhli aj na agitáciu – rozdávali ľuďom kvety a presviedčali ich, že prichádza nová doba. Všetko sa malo robiť inak, viac s láskou a menej pragmaticky. „Ľudia z nás boli dosť vydesení a zmätení. Ani sa im nečudujem, boli sme vlasatí a rôzne doobliekaní, ja som mal napríklad nohavice ušité z rolety,“ spomína Levický. Z času na čas sa odhodlali aj k vážnejším akciám. Na výročie zvrhnutia atómovej bomby na Hirošimu zorganizovali mierovú demonštrácie pred americkým veľvyslanectvom v Prahe a priamo na Levického námet aj čítanie manifestov pri hrobe T.G. Masaryka.
Od politiky si československí hipisáci programovo držali odstup. Aj keď, ako hovorí Levický, úplne si ju nevšímať bolo nemožné. „Nedalo sa ignorovať, že reformisti nám umožnili akú- takú slobodu. Boli sme teda produbčekovskí, ale snažili sme sa neregistrovať v žiadnych stranách, odboroch či zväzoch. Chceli sme žiť ako nezávislá skupina. Veľa sa už vtedy začínalo hovoriť o ekológií.“
Odpor voči vstupovaniu do formálnych inštitúcií bol v pozadí asi najvážnejšieho konfliktu vnútri našich hippies. V júli 1968 sa totiž niektorí pražskí hipisáci rozhodli vstúpiť do Socialistického zväzu mládeže. Vydávali časopis Slniečko a potrebovali inštitucionálnu podporu. „Vtedy som dostal záchvat zúrivosti, lebo to išlo proti našim ideám nezávislosti. Vyhlásil som, že keď je to tak, odchádzam z hnutia a vraciam sa k svojim bítnickým koreňom,“ hovorí dnes Levický.

.s vidlami na nich
Sex, drogy a rock and roll – toto heslo medzi československými hippies neplatilo doslovne. Drogy vtedy u nás ešte veľmi „nefrčali“, iba pár jednotlivcov sa nechalo zlákať a začalo experimentovať s fetovaním toluénu. Pokiaľ však ide o sex, mohli sa so svojimi západnými súpútnikmi smelo porovnávať. „Bolo to také neformálne, pamätám si, že raz za mnou na nejakej akcii prišlo dievča a rovno mi povedalo, že sa chce so mnou chce vyspať. Povedal som si, wow, ono to funguje... Treba povedať, že tu a tam sa vytvárali aj seriózne vzťahy, ale väčšinou to naozaj bolo o mechanickom sexe,“ spomína Levický.
O tom, že myšlienky hippies zlákali na Slovensku k nasledovaniu len zopár jednotlivcov a u zvyšku obyvateľstva vyvolávali deti kvetov v lepšom prípade úsmev, v horšom pohoršenie a obavy, svedčí aj ďalšia z Levického príhod. Na jednom zo svojich zrazov sa skupina hipisákov utáborila v poli neďaleko istej podtatranskej dediny. Nanešťastie hneď vedľa malej kaplnky. Keď ráno kosci zbadali v okolí posvätného miesta pobehovať vlasaté „máničky“, ponáhľali sa zburcovať spoluobčanov. „Prišli sme do dediny, no tam nás už čakali s kosami a vidlami, skoro nás zlynčovali. Zachránil nás opitý policajt, ktorý vlastným telom zadržal dav.“
Levický po príchode sovietskych tankov emigroval. Neskôr v USA vyštudoval medzinárodné vzťahy. Dnes žije v New Yorku a živí sa ako tlmočník a prekladateľ. Tvrdí, že sa mu nepáči, keď sa dnes o hippies, ale aj o 60. rokoch hovorí ako o naivnom a hlúpom období. „Je pravda, že sme neboli filozoficky ani politicky podkutí, formovala sa však generácia, ktorá v roku 1989 zmenila Slovensko.“

.rock and roll po slovensky
Asi najviac nové trendy zo Západu inšpirovali slovenské umenie, špeciálne hudbu. Jozef Barina vtedy študoval jadrovú fyziku. Na bratislavské korzo chodil s gitarou, ako sám hovorí, najmä preto, aby ohuroval dievčatá. A samozrejme tiež preto, aby si zadovážil platne svojich obľúbených kapiel, ktorých skladby predtým počul v Rádiu Luxemburg. Úplne ho dostali The Shadows. Vzápätí spolu s kamarátmi z ulice založili kapelu Kométa.
Neskôr nasledovali The Players, Meditation Four a s nimi hity ako Hej pán doktor či Šťastie. „Hudba sa vtedy nemenila len na Slovensku, ale v celom svete, bolo to neuveriteľne vitálne obdobie, z ktorého sme ťažili.“
Chlapcov ako Barina bolo v tom období mnoho, aj preto vznikali nové a nové kapely. Táto v porovnaní s 50. rokmi nevídaná konkurencia spolu s novými inšpiráciami vyprovokovala obrovskú kreativitu. Aj preto v súvislosti so slovenskou hudbou môžeme hovoriť o zlatých šesťdesiatych. Koncerty sa zo dňa na deň stali príťažlivé pre masy mladých ľudí. A nielen v Bratislave, kde vrelo Véčko. „Veľký záujem o našu hudbu sme cítili všade, kde sme koncertovali. Až sme z toho niekedy mali strach. Ľudia napríklad niekde v ošiali polámali stoličky a musel preto zasadnúť národný výbor,“ spomína Barina.
Vplyv rock and rollu bol taký silný, že mladí slovenskí hudobníci v istom období dokonca vážne diskutovali, či vôbec majú spievať po slovensky. Dežo Ursiny vtedy Barinovi vyčítal, že rocker nesmie spievať po slovensky, vraj tak przní rock and roll. „Neskôr sám prišiel na to, že sa to dá. Vo Véčku si kľakol na kolená a vo veľkom štýle sa mi ospravedlnil.“
Na politiku vraj vtedy kašlali, aj keď fandili Dubčekovi, s ktorým spájali uvoľnenie pomerov. „Brali sme to však ako samozrejmosť. Zmrazil nás až príchod sovietskych vojsk.“ Príchod armád Varšavskej zmluvy Barinu zmrazil doslova, a to na dvadsať rokov. Jeho skladbu Purpurový smútok si normalizátori vysvetlili ako odsúdenie „bratskej pomoci“ a nasledoval zákaz verejného vystupovania. Pracoval ako energetik v sklárňach. Nedávno vydal spomienkové cédečko a opäť príležitostne koncertuje.

.závan slobody
„Prievan. Nadýchnutie. Ako, keď sa človek dlhé roky dusí v zatvorenej miestnosti a zrazu sa pootvoria okná budovy a ty zacítiš osviežujúci vzduch“ – takto si na šesťdesiate roky spomína spisovateľ Dušan Mitana. Študoval vtedy na strednej škole v Novom meste nad Váhom, čítal literárne časopisy a začínal písať prvé texty. Najmä však hltal knihy. Hlavne tie, ktoré dovtedy u nás vôbec nevychádzali – preklady západných autorov, predovšetkým v češtine. V období niekoľkých rokoch vtedy vyšli Camus, Sartre, Boris Vian, Saul Bellow, bítnici, Graham Green a mnoho ďalších. „Tie knihy kolovali v našej krvi a kolujú dodnes,“ hovorí Mitana.
V roku 1965 prišiel študovať do Bratislavy žurnalistiku, ale už po dvoch semestroch sa rozišiel s frajerkou aj so školou. Nastúpil do redakcie Mladej tvorby a toto obdobie považuje za svoje najšťastnejšie časy. Nielen preto, že sa dal opäť dokopy s frajerkou a začal študovať na VŠMU, ale aj preto, že sa mohol zoznámiť so spisovateľmi Dušanom Dušekom, Petrom Glockom a skupinou Osamelých bežcov okolo Ivana Štrpku.
Mladí slovenskí spisovatelia sa podľa Mitanu v šesťdesiatych rokoch netúžili programovo proti nikomu búriť. Chceli len slobodne písať, s nádejou, že tak vyjadrujú nálady svojej generácie. „Mne osobne boli smiešne happeningy parížskych ľavicových intelektuálov, ktorí bojovali proti režimu, o ktorom sa nám ani nesnívalo: mali predsa slobodu tlače, zhromažďovania, cestovania, skrátka všetko, po čom sme my túžili.“ Necítili ani žiadnu generačnú nenávisť voči starším kolegom. Tých, ktorí svoje diela tvorili v päťdesiatych rokoch, sa jednoducho rozhodli ignorovať. S výnimkou Bednára, Švantnera, Tatarku či Kláry Jarunkovej. Príliš neverili ani na reformu komunizmu či „socializmus s ľudskou tvárou“. Následné udalosti im dali za pravdu.
Po okupácií a „vyčistení“ VŠMU sa Mitana rozhodol školu opustiť. Rok pracoval v časopise Romboid, ale keď zistil, že počas normalizácie nedokáže s nikým normálne komunikovať, odišiel na voľnú nohu. Je na nej dodnes.

.študentské echo
Študenti a šesťdesiate roky neodmysliteľne patria k sebe. Aj na Slovensku, hoci trochu inak, ako to bolo na Západe. Kým mnohí kolegovia na Sorbonne usilovali o zničenie kapitalizmu, študentom na socialistickom Slovensku išlo o „prízemnejšie“ ciele. Chceli sa osamostatniť zo všeobjímajúceho chomúta Socialistického zväzu mládeže a vydobyť si možnosť cestovať do zahraničia. Okrem toho ešte získať vlastný klub a vydávať študentské noviny.
Keď Západoslovenský krajský výbor povolil bratislavským študentom vydávať „závodný časopis podporujúci ciele komunistickej strany“, vzniklo Echo. Jeho spoluzakladateľ, dnes sociológ a nedávny veľvyslanec v USA Martin Bútora, vtedy študoval filozofiu. Ani viacerí ďalší redaktori ako Michal Horský či Milan Zemko neboli žurnalisti. Verili však v silu slova. „Mysleli sme si, že ak sa niektoré veci odhalia, pomenujú a napíšu, už to nikdy nemôže byť tak ako predtým,“ spomína Bútora. Hoci Echo bol študentský časopis, ambíciou redaktorov od začiatku bolo, aby presiahol študentské kruhy, a preto sa zameriavali aj na celospoločenské témy. Keďže však politické oteplenie malo svoje limity, znamenalo to vymýšľať rôzne triky, ako sa vyhnúť cenzúre. Bez nej si mladí redaktori vydávanie novín nedokázali predstaviť. Bútora ešte aj po rokoch spomína, ako sa chcel v roku 1966 počas návštevy redakcie nemeckého Spieglu na vlastné oči presvedčiť, že tam neexistuje cenzúra. „Keď sme prišli do tlačiarne, tak som chcel ísť k rotačke, aby som sa uistil, že v článkoch nebolo nič zmenené.“
Keďže v  publicistike sa v tom čase písalo skôr v inotajoch než otvorene, videli redaktori Echa výzvu vo väčšej priamočiarosti. „Kriticky sa písalo aj o reformátoroch. Milan Zemko vtedy napríklad napísal článok s názvom Nová vrchnosť, starý guláš.“
Bratislava sa v šesťdesiatych rokoch stala miestom, ktoré mladým študentom ponúkalo dovtedy nepoznané intelektuálne podnety. Francúzsky filozof a spisovateľ Jean-Paul Sartre v Carltone, v prednáške prekladanej Dominikom Tatarkom, prišiel napríklad s pozoruhodným posolstvom. Tvrdil, že práve tu sú v dôsledku prežívaného zápasu o iný typ režimového usporiadania pravé témy pre veľký román dvadsiateho storočia. Do nášho hlavného mesta v tom čase zavítal aj slávny americký spisovateľ Allen Ginsberg. „Spolu so spisovateľom Andrejom Mrázom sme s ním presedeli celú noc v Divadelnom klube. Najskôr sa tam skoro s niekým pobil, ale potom si každého získal. Mal také maličké hrkálky, s ktorými stále spieval Hare Krišna. Potom sa tento chlapík tak ako bol, špinavý, zarastený a v teniskách, pobral na stretnutie s Lacom Novomeským,“ rozpamätúva sa Bútora a dodáva: „Rád by som niekedy videl záznam, o čom sa tí dvaja rozprávali.“

.ako zlepšiť komunizmus
Myšlienky francúzskych či nemeckých študentských rebelov prijímali študenti okolo Echa spočiatku so sympatiami. Ich vzburu si interpretovali ako boj proti hierarchickým a paternalistickým štruktúram. A tie predsa dobre poznali z miestnych reálií. Sympatické im  boli aj otázky typu „Ako ste mohli mlčať a dopustiť fašizmus?“, ktoré kládli svojim rodičom mladí Nemci. Na myseľ im prichádzali podobné, v súvislosti so stalinizmom. Neskôr však prišlo vytriezvenie. Bútora si spomína, že na anarchiu v západných metropolách v roku 1968 sa už pozerali s veľkými otáznikmi. Echo ju dokonca vtedy prirovnávalo k pokusu o Víťazný február. „Hodinou pravdy však bolo stanovisko nemeckého študentského lídra Rudiho Dutschkeho k augustu 1968, v ktorom privítal okupáciu Československa. Videli sme, kam až títo ľudia dokážu zájsť vo svojom antikapitalizme.“
Slovenskí študenti vtedy riešili iné problémy. Veľkou témou bola emigrácia. Čím viac sa ľudia vracali domov zo zahraničia, tým viac si uvedomovali problematickosť pomerov. Hodiny a hodiny sa diskutovalo o tom, čo má väčší zmysel – odísť, alebo ostať. Nejednu noc prebdeli aj v rozhovoroch o význame drobných zlepšení režimu. Keďže na povrch sa postupne dostávali nové informácie, čoraz viac ľudí začalo tušiť nezmeniteľnú nespravodlivosť komunistického systému. Živý bol problém národnostného usporiadania Československa a mnohých vyvádzala z miery aj oživená nostalgia za slovenským štátom. „Takmer všetky témy, ktoré sa v šesťdesiatych rokoch vynorili, sa na konci osemdesiatych rokoch vrátili nevyriešené. Aj preto si viacerí z nás, ktorí boli aktívni v roku 1989, uvedomovali, že ďalšiu šancu si už nemôžeme nechať vziať. A aj to, že socializmus sa nedá reformovať,“ hovorí Bútora, ktorý v roku 1989 spoluzakladal Verejnosť proti násiliu.
Aké teda boli naše šesťdesiate? Obrovské, aj keď stranou regulované odhodlanie vyrovnať sa s rokmi stalinizmu tu spolu s viac či menej silnými vplyvmi zo Západu namiešali pestrý dobový koktail. Pre jedných prituhý, pre iných už príliš vytuchnutý. Viaceré ingrediencie sa zdajú pomýlené. Tú chuť a silu je však cítiť doteraz.

.jozef Majchrák
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite