Izraelské imigračné ministerstvo zastavilo vysielanie televízneho šotu vyzývajúceho Izraelčanov, žijúcich v USA, aby sa vrátili domov, do Izraela. Ako napísali noviny New York Times, bolo to po sťažnostiach amerických židovských organizácii. Podľa vydania New York Times z 2. decembra jedno video zobrazovalo starší židovský pár, rozrušený tým, že ich vnúčence v USA si myslia, že Chanuka sú Vianoce. Iné video zobrazovalo Američana, ktorý nemá ani poňatia, prečo jeho priateľka cíti smútok počas sviatku Spomienky na padlých vojakov. Tretie video ukazovalo malé dieťa, ktoré kričalo na svojho otca, žijúceho v cudzine, „Daddy, daddy!“, ale ktorý sa zo spánku prebudil, až keď ho dieťa oslovilo po hebrejsky „Abba!“.
Organizácia Jewish Federations na to reagovala nasledovným vyhlásením: „Hoci rozumieme motívom, ktoré stoja za touto kampaňou, ostro nesúhlasíme s odkazom, že americkí židia nerozumejú Izraelu. Takáto útočná kampaň by mohla poškodiť vzťahy Izraela s diaspórou.“ Židovské organizácie sa sťažovali po tom, ako kampaň odsúdil liberálny bloger z mesačníka Atlantic, Jeffrey Goldberg.
Tvrdenie, že židovskému životu v Amerike niečo chýba, je celkom isto „nehorázne“ a „urážlivé“, ale má nepochybne aj jednu nespochybniteľnú kvalitu, konkrétne pravdu. Dôraz židovskej reakcie na izraelskú kampaň prezrádza zlé svedomie: židovský život v Amerike umiera, dôkazom sú štúdie tých istých židovských organizácii o židovskej demografii. Je nekonzistentné, ak židovské organizácie lamentujú nad neodvratným úpadkom života amerických židov na jednej strane a súčasne odsudzujú Izrael za to, že na to upozorňuje. .hebrejská republika bez židov
Tragédiou je, že židia prestávajú byť židmi preto, že Amerika prestáva byť Amerikou. Otcovia-pútnici založili kolóniu v Massachusetts s evidentným úmyslom napodobniť príklad Izraelitov. Vydali sa na novú misiu do divočiny, aby pre nový vyvolený národ založili novú zasľúbenú zem. Z toho pochádza fráza Abraha Lincolna o „takmer vyvolenom národe“ a koncept sekulárneho a demokratického národa, ktorý je definovaný biblickým konceptom zmluvy.
Mainstreamová americká kultúra však pohŕda ideou božského garanta práv, ktorý pred štát postavil primát individuálnej slobody. Pre menšinu tých, pre ktorých je založenie Ameriky pokračovaním zmluvy z hory Sinaj, je prežitie židov dôkazom, že Boží prísľub neskončil. Pre mainstreamovú kultúru sú, naopak, židia kurióznym pozostatkom starobylej povery. Takto to vidia americkí židia, a to je aj dôvod, prečo si nerobia starosti s tým, že sú židia.
Židovský život by pritom mal v Spojených štátoch prekvitať. Ako ukázal v svojej knihe The Hebrew Republic (2010) Eric Nelson z Harvardu, Amerika bola založená na politickej teórii, ktorá vychádzala z postbiblických rabínskych zdrojov. Mimo štátu Izraela by sa nikde nemali židia cítiť doma viac, ako v USA.
Nanešťastie, americkí židia sú príkladom hrozného demografického zlyhania. Sekulárni židia, čiže veľká väčšina zo všetkých židov, majú najnižšiu nameranú pôrodnosť zo všetkých identifikovateľných segmentov v americkej populácii. Ako som napísal už inde, nikde nie je rozdiel medzi pôrodnosťou medzi nábožensky a nenábožensky založenými ľuďmi väčší, ako medzi americkými židmi. Americkí židia majú ako skupina najnižšiu pôrodnosť spomedzi všetkých etnických skupín žijúcich v USA. Podľa sociológa Stevena Cohena „sme práve uprostred kolapsu neortodoxnej židovskej populácie. Na každých 100 päťdesiatročných ortodoxných židov pripadá 192 ortodoxných detí. Zatiaľ čo na 100 neortodoxných pripadá iba 55 neortodoxných detí.“. Polovica neortodoxných detí si navyše za manžela/manželku berie nežida a zo zmiešaných manželstiev si židovskú identitu zachováva iba malá menšina. Reformný rabín Lance J. Sussman v roku 2010 napísal: „Americký judaizmus – s výnimkou ortodoxných komunít a niekoľkých ďalších ostrovčekov mimo hlavného prúdu židovského náboženského života – čelí prudkému poklesu. Reformné hnutia sa za posledných desať rokov zmenšili o celú jednu tretinu!“
Naopak, v Izraeli je pôrodnosť najvyššia v porovnaní s celým industriálnym svetom, na úrovni troch detí na ženu. Mimo ultraortodoxnej komunity, kde pripadá na ženu sedem až osem detí, sa to týka aj zvyšnej neortodoxnej populácie, kde na ženu pripadá 2,6 dieťaťa. .štyri skupiny židov
Židia v Izraeli sa identifikujú so svojou národnosťou viac ako ich americkí bratranci. Týka sa to aj praktizovania viery. Daniel J. Elazar z jeruzalemského Inštitútu pre verejné otázky zistil, že izraelskí židia nie sú rozdelení do dvoch, ale štyroch skupín: ultraortodoxní, náboženskí sionisti, tradiční a sekulárni židia. Ultraortodoxných je iba osem percent. Chodia (na pomery Západu) zvláštne oblečení, nosia čierne klobúky a hoci ich vidieť na všetkých obrázkoch, tvoria iba osem percent populácie. Náboženských sionistov je 17 percent, podobajú sa na moderných alebo umiernene ortodoxných židov z diaspóry, akceptujú väčšinu aspektov modernej civilizácie, až na to, že zostávajú ortodoxne veriaci podľa zákona a tradície. Tretiu skupinu tvoria tradiční židia, hlási sa k nim 55 percent ľudí, čiže väčšina populácie. Do tejto širokej skupiny patria rôznorodé skupiny ľudí, od fundamentalistov až po tých, čo interpretujú judaizmus najmodernejším spôsobom, zachovávajú však pritom zvyky a tradičné ceremónie. Väčšina izraelských židov nie je sekulárnych, ale čiastočne praktizujúcich. V židovskom štáte hovorí každý po hebrejsky, študenti verejných škôl majú 12 rokov štúdia Biblie a židovské sviatky sú štátnymi sviatkami. Vďaka tomu je pomerne ľahko možné udržať si vzťah k židovstvu. V USA udržiava v dlhodobom meradle židovskú komunitu nažive iba silný vzťah ortodoxných židov.
Ak sa súčasné trendy nezmenia, tak za generáciu alebo dve bude väčšinu miznúceho amerického židovstva reprezentovať ortodoxná komunita. A sú to práve ortodoxní, kto sa najviac identifikuje so štátom Izrael. Ich deti často pred vysokou školou trávia v Izraeli rok života (yeshiva), mnohí z nich slúžia aj v izraelskej armáde. Žiadna z ortodoxných organizácií proti izraelskej kampani neprotestovala, majú na to, napokon, dobrý dôvod. Žiť v Izraeli je jedným z najdôležitejších príkazov a ortodoxní to rešpektujú.
Americkí židia by sa mali ešte raz nad videami izraelského imigračného ministerstva zamyslieť. Ich vlastné organizácie veľmi dobre vedia, že sa židovská komunita postupne stráca, je neschopná priniesť na svet dostatok detí na reprodukciu súčasných a vychovávať ich ako židov. Kontroverzné videá neurobili nič, čo by amerických židov mohlo uraziť. Súčasne platí, že Izraelčania obiehajú okolo svojich amerických spoluveriacich. Vidieť to aj na ich úspechoch v mnohých oblastiach, napríklad v klasickej hudbe. .riziko žiť aj hrať
Minulý rok som strávil nejaký čas v Izraeli. Písal som hudobné kritiky pre webzine Tablet a skúmal prekvapivý úspech Izraelčanov v klasickej hudbe. Na newyorskom konzervatóriu Mannes, kde som pred rokmi učil hudobnú teóriu, bol vždy medzi najlepšími desiatimi pianistami jeden alebo dvaja židia, ale Američan iba zriedkavo. Ostatní boli zväčša Aziati alebo Východoeurópania. Treba si pritom uvedomiť, že len Čína má 30 miliónov študentov hrajúcich na klavíri, čo je päťnásobok celej populácie Izraela. Izraelčania sú teda desaťkrát priebojnejší.
Pred 40 rokmi tvorili židia zhruba polovicu amerických študentov hudby. Dnešní Američania vrátane židov nemajú chuť a disciplínu, aby cvičili osem hodín denne. Izraelčania sú však iní. Tomer Lev, vedúci katedry na telavivskom konzervatóriu, vysvetľuje, prečo je to tak: „Táto krajina, jej existencia a prežívanie, nič z toho nemožno vysvetliť klasickými realistickými alebo racionálnymi kritériami. Všetko, čo sa tu stane, má v sebe kúsok zázraku. Ani ľudia tu nemyslia celkom racionálne. Zaujímavo sa tu mieša racionálne moderné myslenie s nábožensko-mystickým zmýšľaním. Hoci ľudia vedia, že ich trápi nedostatok bezpečnosti alebo peňazí, napriek tomu riskujú a pokúšajú sa o hudobnú kariéru. Riziko je v Izraeli bežná súčasť života. Riskujete už tým, keď tu žijete.“
Život v Izraeli je možno príliš intenzívny. Umenie vytvára pre túto intenzitu priestor. Pre citlivých ľudí je priestor pre umenie nevyhnutnosťou. Keby ho nebolo, zbláznili by sa. Naša spoločnosť je pritom individualistická, možno dokonca najindividualistickejšia na svete, možno až extrémne. V takejto atmosfére zažíva individuálny duch obrovskú slobodu, slobodu byť jedinečný, osobitý a ničím neobmedzovaný. Po tom, ako som sa rozprával so špičkou izraelských hudobníkov, som svoje pozorovanie uzavrel nasledovne: Zmysel pre budúcnosť západnej klasickej hudby evokuje tie najzákladnejšie emócie, s ktorými sa ľudské bytosti pozerajú na budúcnosť, menovite nádej a strach. Keď izraelskí hudobníci hovoria o svojom hudobnom umení a zmysle pre riziko, hovoria tým o svojej kapacite udržať si nádej v prítomnosti strachu. Na to potrebujete istú osobnosť. Štát Izrael, ktorého existenčná premisa je triumf nádeje nad strachom, je liahňou nadproporčne vysokého počtu hudobníkov práve s týmto typom osobnosti.
Samozrejme, hudba je v Izraeli iba malou časťou života. Ako som pred časom napísal, Izrael je dnes v pozícii Nizozemskej republiky v období tridsaťročnej vojny (pozri článok Izrael ako Holandsko, .týždeň 41/2011). Izrael je najpodnikavejším štátom na svete. Dan Senor a Saul Singer si vo svojom bestselleri z roku 2009 Start-Up Nation položili otázku: „Ako je možné, že Izrael – krajina so 7,1 milióna obyvateľov, ktorá má iba 60 rokov, je obkľúčená nepriateľmi, od svojho vzniku v ustavičnom stave vojny a bez prírodných zdrojov – produkuje viac nových firiem, ako väčšie, v mieri žijúce a stabilné krajiny ako Japonsko, Čína, Kórea, Kanada či Británia?“
Izraelčania vyrastajú s potrebou a nevyhnutnosťou byť najlepší. Získať prvú cenu pre nich znamená možnosť bojovať o prvú cenu aj na ďalší rok, druhé miesto znamená, že je po nich. Americkí židia žiadnu podobnú hrozbu nepoznajú. Žijú si dobre a môžu si dovoliť pohodlnosť a sebaklam.
Nech už je to so židmi akokoľvek, nie sú to hlupáci. V roku 2008 americkí židia vedeli, že republikánsky kandidát na prezidenta John McCain bol v porovnaní s Barackom Obamom väčší podporovateľ štátu Izrael. Napriek tomu 78 percent amerických židov volilo Obamu. Čiastočne pre jeho liberálny program, čiastočne preto, že stále veria v to, ako si Rabin a Arafat podali ruky. Aj keď Izraelčania tento moment už dávno odpísali.
Liberalizmus je postoj, ktorý likviduje sám seba. A niet väčších liberálov, ako sú židovskí liberáli, ktorí budú čoskoro ohrozeným druhom. Smutné na tom nie je, že liberálne židovské organizácie sa dnes sťažujú na Izrael, ale skôr to, že zanedlho tu z nich nebude nikto, kto by sa ešte mal na čo sťažovať. Autor je americký ekonóm a spisovateľ, na stránke Asia Times online píše populárny blog pod označením Spengler.
Organizácia Jewish Federations na to reagovala nasledovným vyhlásením: „Hoci rozumieme motívom, ktoré stoja za touto kampaňou, ostro nesúhlasíme s odkazom, že americkí židia nerozumejú Izraelu. Takáto útočná kampaň by mohla poškodiť vzťahy Izraela s diaspórou.“ Židovské organizácie sa sťažovali po tom, ako kampaň odsúdil liberálny bloger z mesačníka Atlantic, Jeffrey Goldberg.
Tvrdenie, že židovskému životu v Amerike niečo chýba, je celkom isto „nehorázne“ a „urážlivé“, ale má nepochybne aj jednu nespochybniteľnú kvalitu, konkrétne pravdu. Dôraz židovskej reakcie na izraelskú kampaň prezrádza zlé svedomie: židovský život v Amerike umiera, dôkazom sú štúdie tých istých židovských organizácii o židovskej demografii. Je nekonzistentné, ak židovské organizácie lamentujú nad neodvratným úpadkom života amerických židov na jednej strane a súčasne odsudzujú Izrael za to, že na to upozorňuje. .hebrejská republika bez židov
Tragédiou je, že židia prestávajú byť židmi preto, že Amerika prestáva byť Amerikou. Otcovia-pútnici založili kolóniu v Massachusetts s evidentným úmyslom napodobniť príklad Izraelitov. Vydali sa na novú misiu do divočiny, aby pre nový vyvolený národ založili novú zasľúbenú zem. Z toho pochádza fráza Abraha Lincolna o „takmer vyvolenom národe“ a koncept sekulárneho a demokratického národa, ktorý je definovaný biblickým konceptom zmluvy.
Mainstreamová americká kultúra však pohŕda ideou božského garanta práv, ktorý pred štát postavil primát individuálnej slobody. Pre menšinu tých, pre ktorých je založenie Ameriky pokračovaním zmluvy z hory Sinaj, je prežitie židov dôkazom, že Boží prísľub neskončil. Pre mainstreamovú kultúru sú, naopak, židia kurióznym pozostatkom starobylej povery. Takto to vidia americkí židia, a to je aj dôvod, prečo si nerobia starosti s tým, že sú židia.
Židovský život by pritom mal v Spojených štátoch prekvitať. Ako ukázal v svojej knihe The Hebrew Republic (2010) Eric Nelson z Harvardu, Amerika bola založená na politickej teórii, ktorá vychádzala z postbiblických rabínskych zdrojov. Mimo štátu Izraela by sa nikde nemali židia cítiť doma viac, ako v USA.
Nanešťastie, americkí židia sú príkladom hrozného demografického zlyhania. Sekulárni židia, čiže veľká väčšina zo všetkých židov, majú najnižšiu nameranú pôrodnosť zo všetkých identifikovateľných segmentov v americkej populácii. Ako som napísal už inde, nikde nie je rozdiel medzi pôrodnosťou medzi nábožensky a nenábožensky založenými ľuďmi väčší, ako medzi americkými židmi. Americkí židia majú ako skupina najnižšiu pôrodnosť spomedzi všetkých etnických skupín žijúcich v USA. Podľa sociológa Stevena Cohena „sme práve uprostred kolapsu neortodoxnej židovskej populácie. Na každých 100 päťdesiatročných ortodoxných židov pripadá 192 ortodoxných detí. Zatiaľ čo na 100 neortodoxných pripadá iba 55 neortodoxných detí.“. Polovica neortodoxných detí si navyše za manžela/manželku berie nežida a zo zmiešaných manželstiev si židovskú identitu zachováva iba malá menšina. Reformný rabín Lance J. Sussman v roku 2010 napísal: „Americký judaizmus – s výnimkou ortodoxných komunít a niekoľkých ďalších ostrovčekov mimo hlavného prúdu židovského náboženského života – čelí prudkému poklesu. Reformné hnutia sa za posledných desať rokov zmenšili o celú jednu tretinu!“
Naopak, v Izraeli je pôrodnosť najvyššia v porovnaní s celým industriálnym svetom, na úrovni troch detí na ženu. Mimo ultraortodoxnej komunity, kde pripadá na ženu sedem až osem detí, sa to týka aj zvyšnej neortodoxnej populácie, kde na ženu pripadá 2,6 dieťaťa. .štyri skupiny židov
Židia v Izraeli sa identifikujú so svojou národnosťou viac ako ich americkí bratranci. Týka sa to aj praktizovania viery. Daniel J. Elazar z jeruzalemského Inštitútu pre verejné otázky zistil, že izraelskí židia nie sú rozdelení do dvoch, ale štyroch skupín: ultraortodoxní, náboženskí sionisti, tradiční a sekulárni židia. Ultraortodoxných je iba osem percent. Chodia (na pomery Západu) zvláštne oblečení, nosia čierne klobúky a hoci ich vidieť na všetkých obrázkoch, tvoria iba osem percent populácie. Náboženských sionistov je 17 percent, podobajú sa na moderných alebo umiernene ortodoxných židov z diaspóry, akceptujú väčšinu aspektov modernej civilizácie, až na to, že zostávajú ortodoxne veriaci podľa zákona a tradície. Tretiu skupinu tvoria tradiční židia, hlási sa k nim 55 percent ľudí, čiže väčšina populácie. Do tejto širokej skupiny patria rôznorodé skupiny ľudí, od fundamentalistov až po tých, čo interpretujú judaizmus najmodernejším spôsobom, zachovávajú však pritom zvyky a tradičné ceremónie. Väčšina izraelských židov nie je sekulárnych, ale čiastočne praktizujúcich. V židovskom štáte hovorí každý po hebrejsky, študenti verejných škôl majú 12 rokov štúdia Biblie a židovské sviatky sú štátnymi sviatkami. Vďaka tomu je pomerne ľahko možné udržať si vzťah k židovstvu. V USA udržiava v dlhodobom meradle židovskú komunitu nažive iba silný vzťah ortodoxných židov.
Ak sa súčasné trendy nezmenia, tak za generáciu alebo dve bude väčšinu miznúceho amerického židovstva reprezentovať ortodoxná komunita. A sú to práve ortodoxní, kto sa najviac identifikuje so štátom Izrael. Ich deti často pred vysokou školou trávia v Izraeli rok života (yeshiva), mnohí z nich slúžia aj v izraelskej armáde. Žiadna z ortodoxných organizácií proti izraelskej kampani neprotestovala, majú na to, napokon, dobrý dôvod. Žiť v Izraeli je jedným z najdôležitejších príkazov a ortodoxní to rešpektujú.
Americkí židia by sa mali ešte raz nad videami izraelského imigračného ministerstva zamyslieť. Ich vlastné organizácie veľmi dobre vedia, že sa židovská komunita postupne stráca, je neschopná priniesť na svet dostatok detí na reprodukciu súčasných a vychovávať ich ako židov. Kontroverzné videá neurobili nič, čo by amerických židov mohlo uraziť. Súčasne platí, že Izraelčania obiehajú okolo svojich amerických spoluveriacich. Vidieť to aj na ich úspechoch v mnohých oblastiach, napríklad v klasickej hudbe. .riziko žiť aj hrať
Minulý rok som strávil nejaký čas v Izraeli. Písal som hudobné kritiky pre webzine Tablet a skúmal prekvapivý úspech Izraelčanov v klasickej hudbe. Na newyorskom konzervatóriu Mannes, kde som pred rokmi učil hudobnú teóriu, bol vždy medzi najlepšími desiatimi pianistami jeden alebo dvaja židia, ale Američan iba zriedkavo. Ostatní boli zväčša Aziati alebo Východoeurópania. Treba si pritom uvedomiť, že len Čína má 30 miliónov študentov hrajúcich na klavíri, čo je päťnásobok celej populácie Izraela. Izraelčania sú teda desaťkrát priebojnejší.
Pred 40 rokmi tvorili židia zhruba polovicu amerických študentov hudby. Dnešní Američania vrátane židov nemajú chuť a disciplínu, aby cvičili osem hodín denne. Izraelčania sú však iní. Tomer Lev, vedúci katedry na telavivskom konzervatóriu, vysvetľuje, prečo je to tak: „Táto krajina, jej existencia a prežívanie, nič z toho nemožno vysvetliť klasickými realistickými alebo racionálnymi kritériami. Všetko, čo sa tu stane, má v sebe kúsok zázraku. Ani ľudia tu nemyslia celkom racionálne. Zaujímavo sa tu mieša racionálne moderné myslenie s nábožensko-mystickým zmýšľaním. Hoci ľudia vedia, že ich trápi nedostatok bezpečnosti alebo peňazí, napriek tomu riskujú a pokúšajú sa o hudobnú kariéru. Riziko je v Izraeli bežná súčasť života. Riskujete už tým, keď tu žijete.“
Život v Izraeli je možno príliš intenzívny. Umenie vytvára pre túto intenzitu priestor. Pre citlivých ľudí je priestor pre umenie nevyhnutnosťou. Keby ho nebolo, zbláznili by sa. Naša spoločnosť je pritom individualistická, možno dokonca najindividualistickejšia na svete, možno až extrémne. V takejto atmosfére zažíva individuálny duch obrovskú slobodu, slobodu byť jedinečný, osobitý a ničím neobmedzovaný. Po tom, ako som sa rozprával so špičkou izraelských hudobníkov, som svoje pozorovanie uzavrel nasledovne: Zmysel pre budúcnosť západnej klasickej hudby evokuje tie najzákladnejšie emócie, s ktorými sa ľudské bytosti pozerajú na budúcnosť, menovite nádej a strach. Keď izraelskí hudobníci hovoria o svojom hudobnom umení a zmysle pre riziko, hovoria tým o svojej kapacite udržať si nádej v prítomnosti strachu. Na to potrebujete istú osobnosť. Štát Izrael, ktorého existenčná premisa je triumf nádeje nad strachom, je liahňou nadproporčne vysokého počtu hudobníkov práve s týmto typom osobnosti.
Samozrejme, hudba je v Izraeli iba malou časťou života. Ako som pred časom napísal, Izrael je dnes v pozícii Nizozemskej republiky v období tridsaťročnej vojny (pozri článok Izrael ako Holandsko, .týždeň 41/2011). Izrael je najpodnikavejším štátom na svete. Dan Senor a Saul Singer si vo svojom bestselleri z roku 2009 Start-Up Nation položili otázku: „Ako je možné, že Izrael – krajina so 7,1 milióna obyvateľov, ktorá má iba 60 rokov, je obkľúčená nepriateľmi, od svojho vzniku v ustavičnom stave vojny a bez prírodných zdrojov – produkuje viac nových firiem, ako väčšie, v mieri žijúce a stabilné krajiny ako Japonsko, Čína, Kórea, Kanada či Británia?“
Izraelčania vyrastajú s potrebou a nevyhnutnosťou byť najlepší. Získať prvú cenu pre nich znamená možnosť bojovať o prvú cenu aj na ďalší rok, druhé miesto znamená, že je po nich. Americkí židia žiadnu podobnú hrozbu nepoznajú. Žijú si dobre a môžu si dovoliť pohodlnosť a sebaklam.
Nech už je to so židmi akokoľvek, nie sú to hlupáci. V roku 2008 americkí židia vedeli, že republikánsky kandidát na prezidenta John McCain bol v porovnaní s Barackom Obamom väčší podporovateľ štátu Izrael. Napriek tomu 78 percent amerických židov volilo Obamu. Čiastočne pre jeho liberálny program, čiastočne preto, že stále veria v to, ako si Rabin a Arafat podali ruky. Aj keď Izraelčania tento moment už dávno odpísali.
Liberalizmus je postoj, ktorý likviduje sám seba. A niet väčších liberálov, ako sú židovskí liberáli, ktorí budú čoskoro ohrozeným druhom. Smutné na tom nie je, že liberálne židovské organizácie sa dnes sťažujú na Izrael, ale skôr to, že zanedlho tu z nich nebude nikto, kto by sa ešte mal na čo sťažovať. Autor je americký ekonóm a spisovateľ, na stránke Asia Times online píše populárny blog pod označením Spengler.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.