Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Návrat slov na verejnosť

.mária Mikušová .časopis .týždeň vo svete

Rusko medzi decembrovými (2011) voľbami do federálneho parlamentu a marcovými (2012) voľbami prezidenta je pre novinára opäť novou zaujímavou krajinou. A to nielen v súvislosti s voľbami. Bolo zrejmé, že decembrové voľby vyhrá vládna strana Zjednotené Rusko. Zmeny oproti očakávaniam sotva prinesú aj marcové voľby, v ktorých je favoritom Vladimír Putin.

„Práve to, že sa nič nezmení, že je to dopredu dané, dohovorené, to je hlavná zmena – voľby stratili v očiach širšej verejnosti a nielen doterajších kritikov zmysel. Voľby všade vo svete znamenajú pre politickú stranu alebo osobu legitimizáciu. „U nás sa všetko zmenilo 25. septembra, keď prezident Medvedev a predseda vlády Putin jednoducho oznámili, že sa vo funkciách vymenia a že tak sa dohodli už pred štyrmi rokmi, pri voľbe Dmitrija Medvedeva za prezidenta. To pripravilo všetky voľby v Rusku o legitimitu. Tieto voľby a budúce prezidentské voľby budú vládnu moc a prezidenta delegitimizovať. To je ten zásadný rozdiel medzi nami a ostatnou Európou. Voľby ako delegitimizácia víťaza – to nikde inde nie je a to zmenilo verejnosť,“ uviedol ma pokojným hlasom do podstaty problému politológ profesor Igor Čubajs. .koniec posvätnosti moci
Vlastne sme sa stretli kvôli tomu, aby mi dal pamätnú spoločnú fotografiu z minulého roka. Chcel mi ju odovzdať osobne – je to fotografia hrobu Alexandra Solženicyna, na ktorý sme spolu boli položiť kvety. Miesto nášho nasledujúceho stretnutia je po udalostiach týchto dní v Moskve jasné – je to bulvár Čistyje prudy pri soche Gribojedova. Dnes túto adresu poznajú tisíce a milióny ju videli na obrazovkách. Je to nové miesto masových prejavov nespokojnosti s výsledkami volieb.
Okrem toho, čo vidíme teraz už všetci, sa v Rusku stalo niečo, čo videli len diváci štátnej televízie. V ruskej televízii sa – na rozdiel od novín, kde je to bežné, ale sú dostať iba v Moskve a s oneskorením v Petrohrade a ešte na zopár miestach – sa vo volebnú noc niekoľko hodín odohrávalo niečo ako sloboda slova. Po rokoch od zániku jedinej politickej relácie vysielanej naživo – Slobody slova Savika Šustera v NTV – som sa neodtrhla od obrazovky. A od toho, čo robil Vladimír Soloviev, jeden z najfrekventovanejších kráľov medzi slepými ruskej obrazovky. Vysielalo sa dlho do noci, hneď po oznámení predbežných výsledkov, po zrátaní takmer polovice hlasov. Predchádzajúce krátke vstupy z volebnej komisie boli obrazom chaosu alebo zmätku neschopných úradníkov – boli to scény, ktoré ruský televízny divák nevidel ani v sovietskych časoch. Ale beseda pod taktovkou Solovieva, to bolo niečo, čo pripomínalo slovník najlepších čias slobodných ruských televíznych debát.
Historik akademik Sacharov, autorita a štandardný autor televíznych programov, to zhrnul do troch bodov: po prvý raz v týchto dumských (parlamentných) voľbách došlo k desakralizácii moci, moc či už bola ruská, alebo sovietska, vždy bola svätá, báťuška cár, to tu bolo vždy. Teraz je s tým koniec, moc stratila svoju sakrálnosť. .odnopartijnosť
Po druhé sa vo výsledkoch volieb, ale najmä v účasti/neúčasti, prejavila alergia ruského voliča na „odnopartijnosť“, na vládu jednej strany. Ruský volič ju neprijal. (Teda, rozumej, neprijal vládu strany Zjednotené Rusko, ktorá mala v doterajšej dume ústavnú väčšinu a podporuje predsedu vlády Putina v jeho kandidatúre na úrad prezidenta vo voľbách v marci 2012). A po tretie, podľa akademika Sacharova sa prejavil odpor verejnosti pre neúctu moci k človeku, pre jej neschopnosť vážiť si človeka.
Profesor Igor Volgin, jedna zo známych a rešpektovaných verejných a televíznych tvárí, literárnovedná autorita na Dostojevského: viete, z dejín poznáme príbeh Neróna a toho, čo robil, keď horel Rím, ale málokto si uvedomuje, že to bol Cornelius Tacitus, ktorý to všetko opísal, napísal to a my to vďaka nemu dnes vieme. Profesor Volgin toto hovorí v debate o výsledkoch parlamentných volieb do ruskej dumy, v štúdiu sú desiatky ľudí zo všetkých strán, ktoré sa zúčastnili volieb!
Je to jediný večer, keď sa takto hovorí? Televízny borec Solovjev, člen vplyvných medzinárodne rešpektovaných organizácií, tu len vypúšťa paru, alebo to je signál, ako sa zmenila verejnosť a že sa už nedá hovoriť ako doteraz? Skončila sa monopolná moc štátnej kontroly nad obrazovkou? Som, sme po toľkých rokoch a bezútešných hodinách pred ruskou obrazovkou svedkami návratu slov na verejnosť?
Sivovlasý hrdina Ruskej federácie, vyznamenaný za odvahu a mužnosť zo strany Spravodlivé Rusko, pokojne hovorí: najväčšou dejinnou chybou bolo založenie strany Zjednotené Rusko, to bola vaša najväčšia chyba, lebo sa podobá na stranu, ktorá tu bola predtým. Publikum tlieska. Jedna z najznámejších hereckých tvárí, ktorého meno nie a nie si spomenúť, hovorí o všeobecnom úpadku, ale najmä o úpadku ruskej kultúry a duchovnosti. Chýrny moderátor satirických televíznych večerov Maximov súhlasil so všetkým, ale chcel najmä povedať: „Kým nezastavíme úpadok školstva, kým sa na obranu bude dávať mnohonásobne viac ako na školstvo, vedu, výskum, nepohneme sa z toho, v čom väzíme dnes.“ .v čom väzí Rusko?
Podľa iných v štúdiu Zjednotené Rusko to všetko zariadilo tak, aby sa zbavilo výhradnej parlamentnej zodpovednosti, aby si to odniesli aj ďalšie tri strany, ktoré výrazne získali na jej úkor a zbavili ju ústavnej väčšiny (komunisti, Žirinovského strana a prokremeľské Spravodlivé Rusko). Nevyhrala ani jedna politická strana. Tá, čo získala podľa oznámených výsledkov najviac hlasov, nevyhrala, ale prehrala, je porazená v týchto voľbách. Nevyhrala však ani opozícia, nevyhral nikto z nich. Hlavnou príčinou je, že sa prebudil mladý volič a najmä svojím hlasovaním vstúpil na legitímnu pôdu – to je to, o čom hovoria tieto voľby, zhodujú sa diskutujúci.
„Musíte si uvedomiť, že dnes je Rusko rozdelené na dve polovice – jedni sú tí, ktorí prišli hlasovať a druhá polovica, ktorá neprišla, tak dala najavo svoje odmietanie a znechutenie z terajšej moci. Nezabúdajte, že sme rozdelení aj inak: na pasívneho televízneho diváka, ktorý prijíma a formuje sa tým, čo vidí a počuje z obrazovky, a potom je tu aktívny človek, ktorý chce odpoveď, chce ju počuť, chce ju vidieť. Tento aktívny človek používa internet práve preto, že nechce pasívne sedieť pred obrazovkou. Dnes je Rusko masovo napojené na internet, svetovú pavučinu používa viac ako 51 miliónov ľudí v Rusku, to je viac ako v celom dnešnom Nemecku. A to je preto, lebo chcú vedieť, chcú počuť a chcú povedať...“ .po polnoci Jabloko
A potom, hlboko po polnoci, prichádza netušený vrchol: moderátor víta naozajstného opozičníka Grigorija Javlinského, šéfa Jabloka. Mohol sa zúčastniť predvolebnej kampane a volieb, ale jeho strana neprekročila hranicu pre vstup do dumy, kde kedysi, pred dvoma volebnými obdobiami, Javlinský sedel. Spýta sa, kde je kamera, aby hovoril priamo k divákovi. Poďakuje sa svojim voličom (podľa vtedy známych výsledkov bol hlboko pod jeden milión) a doslova vychrlí dlhý zoznam obvinení pre porušenie volebného zákona. Tvrdí, že Jabloko malo v Moskve a v Petrohrade tisíce pozorovateľov a členov komisií, ale vo chvíli, keď sa začali zratúvať hlasy, ich nemilosrdne vykázali. Je to paľba. Javlinský je pod tlakom, lebo chce jasne ukázať, že jeho účasť nebola legitimizáciou pomerov. Sú to silné slová – vidno to podľa toho, že réžia ho takmer celý čas sníma úplne z iného uhla, z inej kamery, ako mu v štúdiu ukázal moderátor. Keď si na záver podajú ruky, je zrejmé, že o triku réžie nevedel ani Vlad Soloviev – aj jeho, ktorý po tieto povolebné hodiny uvádzal návrat slov na verejnosť a ukazoval silu ruského nenásilia – strihli či skôr podrazili...
Ale jedno je po tejto noci jasné. Ruská scéna sa stala opäť zaujímavou. Autorka pracuje v Slovenskom rozhlase 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite