Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Talianske tajomstvo

.časopis .téma

S malými prestávkami vládol krajine sedemnásť rokov, prežil desiatky hlasovaní o dôvere aj desiatky súdov. Ustál škandály, ktoré by položili lídra ktorejkoľvek krajiny. Napokon to vzdal až pod tlakom finančných trhov. Čím si získal Silvio Berlusconi Talianov? A prečo je dnes Taliansko v problémoch, ktoré ohrozujú eurozónu?

.nie pizza, ani pasta, špagety, Ferrari či Versace. Najslávnejšou značkou tejto krajiny je na nemalú ľútosť mnohých Talianov nadmieru vitálny 75-ročný chlapík s rezervoárom testosterónu, ktorý na summitoch svetových lídrov rád ukazoval kolegom fotky krásnych dievčat v mobile. Nebyť mediálneho magnáta Berlusconiho, poniektorí dodnes netušíme, čo znamená bunga bunga. Otázka, čím učaroval jednému z najkultúrnejších národov sveta nestarnúci playboy, je však naivná, či skôr zle položená. Nudný Romano Prodi o tom vie svoje. Charizma a večný úsmev sú nemerateľné veličiny, zato sila spojenia šoubiznisu a politiky je overená.
„Najdlhšie slúžiacim povojnovým lídrom Talianska sa stal vďaka šíreniu neutíchajúceho optimizmu medzi voličstvom, prirodzene naklonenému vidieť svet z lepšej stránky. Pôsobí, ako by bol takmer fyzicky neschopný oznámiť voličom, že situácia nie je dobrá a pokiaľ neprinesú obete, ešte sa zhorší,“ takto nedávno charakterizoval Berlusconiho britský The Economist. No môže byť tento dobrák poslom zlých správ? Nositeľom neodvratných reforiem v tretej najväčšej ekonomike eurozóny, ktorej strojárenský priemysel je druhý najväčší, hneď po Nemecku? Zvestovateľom konca „dolce vita“ v krajine s astronomickým štátnym dlhom 1,9 miliardy eur? Určite nie.
Berlusconi to pochopil. Trochu neskoro, no predsa. Pred mesiacom upokojil trhy tým, že krajinu odovzdal do rúk rešpektovaného bankára a rektora podnikateľsky orientovanej Bocconiho univerzity v Miláne Maria Montiho. Odvrátil tak bankrot, ktorému by nezabránil ani euroval. Otázka, či iba dočasne, bude zodpovedaná čoskoro. Reformný balíček nového premiéra, ktorý sa sám príkladne vzdal platu, založený na zvýšení daní z nehnuteľností, úprave veku odchodu do dôchodku a raste DPH by mal krajine počas troch rokov usporiť 30 miliárd. Bolestné škrty dohnali ministerku sociálnych vecí Elzu Fornerovú až k spontánnym slzám. To však nie je jediný rozdiel oproti cynicky pôsobiacim gréckym politikom, ktorí sú naďalej presvedčení, že Európa – menovite Nemecko – sa voči nim sprisahala. Taliani si napriek všetkému dôverujú. Možno práve preto, že im zatiaľ celkom nedochádza, čo sa deje. .miláno: sever proti juhu
Luxusné butiky v slávnej pasáži v centre mesta, opera La Scala a kaviarne plné Španielov. Včera tu hrala v Lige majstrov Barcelona. Samozrejme, značka Messi je všade. To preto sa tu v noci nedal nájsť voľný hotel, všetci recepční pri letisku iba krčili plecami, že „aj najlacnejšia izba za 150 eur je, žiaľ, vypredaná“. Voľno mali až Arabi v menšom hoteli blízko centra. Za sedemdesiat.
Mondénne Miláno, večný rival Ríma, je považované za finančné a módne centrum krajiny. Paradoxne, v tomto centre bohatého severu, sedemmiliónovej Lombardii, vládne ultraľavicový starosta; pravica uvoľnila tento post po dvadsiatich rokoch. Miláno je dnes aj centrom talianskej justície. Súdia tu členov kalábrijskej mafie s krkolomným názvom  ´Ndrangheta. A na súd pre večierky s mladými dámami, ktoré mu ako darček dohadzovali biznis partneri, už poslušne chodí expremiér Berslusconi. V Miláne sídli aj najväčšia talianska banka Uni Credit, ktorá najnovšie oznámila v súvislosti s akvizíciami na Ukrajine a v Kazachstane nečakanú kvartálnu stratu vo výške 10,6 miliardy eur a zastrája sa, že možno zruší až 10-tisíc pracovných miest, aj v Strednej a Východnej Európe.
Prvý zásadný rozdiel: Slováci chodia do krčmy na pivo, Taliani na kávu. Môžete hádať, ktorý nápoj je štátotvornejší. Ak sa postavíte k pultu v niektorej z početných kaviarní pri katedrále a hodíte do seba v ten deň, povedzme, siedme maličké silné ristretto, ľahko v stave eufórie aj vy uveríte, podobne ako Roberto Calderolli z Ligy severu, že Taliansko možno rozdeliť po vzore Československa. Myšlienka oddeliť bohatý sever od chudobného juhu je v týchto končinách populárna. Napokon, my Slováci vieme o hádkach, kto na koho dopláca, svoje. Krajina v tvare čižmy si tento rok pripomenula 150. výročie svojho založenia, či skôr zjednotenia rozdrobených malých kráľovstiev do Talianskeho kráľovstva v roku 1861. Iste, revolucionár Giuseppe Garibaldi ani nesníval o tom, že raz budú jeho nasledovníci hovoriť o vysnívanej Padánii a Rímu možno ostanú iba oči pre plač. Pardon, ostane mu aj smetisko Neapol. A práve Liga severu Montiho vládu nepodporuje, na rozdiel od Berlusconiho, ktorý je odhodlaný vrátiť sa po budúcoročných voľbách.
„Nedémonizujme Berlusconiho. Áno, robil machinácie s pôdou, keď sa to tu stavalo, tú ornú podozrivo menili na stavebnú. No dobre sa tu býva, je tu výborná infraštruktúra, za pár minút sa dostaneme autobusom do Milána,“ hovorí muž, ktorý kŕmi párik čiernych labutí s mláďatami. Jazierko s vodotryskom, dostatok zelene, nenápadný policajt na rohu, sympatické trojpodlažné bytovky, plná občianska vybavenosť. Satelitné mestečko Milano Due pre 4-tisíc obyvateľov vybudovali berlusconiovci pred štyridsiatimi rokmi, pôsobí však primeranejšie ako väčšina našich štvrtí postavených po roku 1989. Miestnych – značnú časť z nich tvoria manažéri a pracovníci Mediasetu – až tak netrápi politika. A zdá sa, že ani kríza. .florencia: príbehy imigrantov
Na pochopenie stavu na prvý pohľad naďalej pohodovej krajiny si treba uvedomiť, že platy vo verejnom sektore sú už tri roky zmrazené. Pamiatkar Francesco Lupi, ktorý učí na škole vo Florencii, kolíske renesancie, má na to názor. „Berlusconi dlho popieral krízu. Dvíhal však dane a redukoval verejné výdavky, aj v školstve. Škrtal rovnakým dielom na všetkých ministerstvách, hovorí sa tomu lineárny rez,“ vysvetľuje Lupi, ktorý je šťastný, že Berlusconi odišiel. Upozorňuje, že podobne ako v Grécku, aj v Taliansku je štátny aparát „premnožený“ politicky lojálnymi zamestnancami s platmi do úrovne 10-tisíc eur.
Jednou z hlavných tém týchto dní, ktorej sa venujú talianske médiá (okrem korupčného škandálu Finmeccanica, ktorý zasahuje do najvyšších politických sfér), je zámer prezidenta Giorgia Napolitana, ktorý prezentoval na stretnutí s federáciou cirkví. Ide mu o to, aby deti imigrantov získali štátne občianstvo. V Taliansku má pobyt 572-tisíc cudzincov druhej generácie. Prezident hovorí o „nových silách pre zostarnutú až sklerotizovanú spoločnosť“ a myslí si, že „by bolo šialené túto reformu neurobiť“. Presne opačný názor má Liga severu, ktorú tento zámer natoľko rozzúril, že sa vyhráža stavaním barikád, v parlamente aj na námestiach.
Jedným z početných imigrantov, ktorý dodnes nemá talianske občianstvo (a nechýba mu) je slovenský výtvarník Stanislav Dusík. Zo socialistického Československa odišiel s rodinou v roku 1981. Florenciu, kde žije, si nevie vynachváliť. Podobne ako bývalého premiéra, s ktorým ho spájajú osobné väzby. „Berlusconi je úplný génius, vo všetkom. Úžasne podnikavý človek. Poznám ho z čias, keď som bol ešte študentom. Odkiaľ si? – pýtal sa ma. Zo Slovenska? To poznám!“ spomína Dusík a pokračuje: „Zoznámil nás kedysi kamarát, ktorý pracoval na ministerstve školstva. Urobil som vtedy dve veľké čierno-biele grafiky. Kupci umenia v Benátkach ich ohodnotili na istú cenu. O týždeň došiel kamarát, že Berlusconi ich kúpil do svojej zbierky a posiela mi dupľovanú sumu. Taký je to človek.“
Pochopiteľne, okúzlenie Berlusconim má v jeho prípade aj iné, nielen osobné príčiny. Dusík v každej vete s rozčúlením spomína komunistov v rôznych, nie však lichotivých súvislostiach. Hovorí, že keď do tejto krajiny prišiel pred tridsiatimi rokmi, vládli sociálni demokrati a komunisti. Tí druhí sa však – na jeho nemalú radosť – postupne rozdrobovali a „žrali sa navzájom“. Za jediných inteligentných komunistov považuje starostov Turína a Benátok. A má pochybnosti, či Mario Monti zvládne svoje premiérske poslanie, pretože „pod nohami sa mu motajú komunisti“. Nebyť nich, postavil by vraj Berlusconi nielen hrádze pod Benátkami, ale aj most na Sicíliu. Na otázku, prečo má Berlusconi také problémy, Dusík s ľútosťou dodá: „To je čosi iné, sexuálna záležitosť. Chytila ho druhá mladosť. Áno, poškodil si, veľmi. A pritom je veľmi výkonný. Spáva iba tri hodiny denne, ako Churchill. Niekedy si pospí aj štyri hodiny, ako mi povedal svojho času.“ .forli: ani svätec, ani diabol
Silný resentiment za povojnovým Talianskom, teda romantickou a prosperujúcou krajinou drobných podnikateľov a poľnohospodárov, liberálne naladených odborníkov a živnostníkov, ktorí si budujú „svoje individuálne šťastie“ – a tým pomáhajú štátu, ktorému odvádzajú dane – pociťuje aj honorárny konzul Slovenska pre región Emilia Romagna Alvaro Ravaglioli. Keď idete z Florencie do mesta Forli, kde sídli jeho stavebná firma, a vnímate cestu zvlnenou krajinou, ktorú lemujú aleje píniových borovíc, určite podľahnete aj vy čaru Talianska z filmov starých majstrov. Také Taliansko je už do veľkej miery iba spomienkou.
„V prvých rokoch svojej vlády mal Berlusconi rekordné percentá. Robil kroky, ktoré boli populárne, možno aj dobré. Najmä zrušil daň z prvého domu. To sa nám Talianom hodilo, no chýbalo to štátu,“ smeje sa čašník v malom bare pri ceste a dodáva: „Ku mne chodia zákazníci aj naďalej, no všimol som si, že v drahších reštauráciách vo Forli si už zákazníci nedovolia tradičné menu s predjedlom a dvoma hlavými jedlami – jeden chod vypustia, lebo šetria.“
Nachádzame sa v bohatom kraji na pomedzí juhu a severu. Optimizmus konzula Ravaglioliho, že jeho krajina nezbankrotuje, sa opiera o tretie najväčšie rezervy zlata na svete, nehovoriac o obrovských úsporách obyvateľov. Tie sú nielen v bankách, ľudia ich držia aj doma.  „Keby Taliani nakúpili štátne dlhopisy za päť percent svojich úspor, zajtra je po kríze,“ tvrdí Ravaglioli. Podobne uvažuje toskánsky podnikateľ Giuliano Melani, ktorý išiel príkladom a v denníku Corriere della Sera vyzval spoluobčanov, aby prispeli – sám iniciatívne kúpil dlhopisy v hodnote 20-tisíc eur. Zatiaľ nie je známe, koľkí ho nasledovali.
Novým fenoménom v 120-tisícovom Forli sú vlámačky do bytov a domov. Ich počet narástol na osem, deväť denne. Dôvod? Zlodeji hľadajú iba zlato a hotovosť, nič iné ich nezaujíma. „Aj mne prehľadali vidiecky dom. Nevzali nič, ani striebro. Možno to boli Cigáni, pretože u nich vládne povera, že kradnúť striebro prináša nešťastie,“ smeje sa Ravaglioli. Keď príde reč na veľkú politiku, tak expremiérovi Berslusconimu vyčíta najmä to, že neurobil nevyhnutné reformy, ktoré by zabránili nárastu štátneho dlhu na 120 percent HDP. Jedným dychom však dodáva, že dlh Japonska je 200 percent HDP a finančné trhy sa na túto krajinu zatiaľ nezamerali. Prečo my áno a oni nie, pýta sa. Podobnú otázku si kladú mnohí Taliani. Štát ešte za čias Berlusconiho vlády začiatkom leta nariadil kontrolu v talianskom sídle ratingovej agentúry Standard & Poor´s. Možno to súvisí aj s tradičným vittimisimom, teda sebaľútosťou a vnímaním samého seba ako obete sprisahania proti Taliansku.
„Berlusconi nie je ani svätec, ani diabol. Je to šikovný podnikateľ, ktorý využil možnosti, aby pomohol aj sebe,“ uzatvára konzul Ravaglioli po dobrom obede v reštaurácii Rádu templárskych rytierov a ide sa pozrieť, ako pokračuje výstavba bytoviek na okraji Forli, ktorú realizuje jeho firma. .bologna: priopití Berlusconim
Študoval estetiku a filozofiu v Bologni, v roku 1976 vstúpil do odborov. Dnes je profesor Vladimiro Zocca hlavný odborársky školiteľ v polmiliónovom meste s najstaršou univerzitou v Európe. Konfederácia talianskych odborov je zároveň jednou z najvplyvnejších a najbohatších organizácií v krajine, konkrétne v Bologni vlastní aj vilku zo 16. storočia, kde bude mať dnes večer o pol ôsmej profesor Zocca kurz kreatívneho písania. Prídu najmä ženy a dievčatá, muži až tak po doplnení kvalifikácie neprahnú. Vzdelávanie v komunikačných zručnostiach, teda hlavných zbraniach Berlusconiho, je podľa neho proti srsti aj ortodoxným komunistom.
Zocca tvrdí, že on sám rozpoznal katastrofu, ktorú tento politik pre krajinu predstavuje už krátko po jeho nástupe, mnohí jeho známi však boli dlho, ako hovorí, priopití Berlusconim. „Pochádza z prostredia médií a šoubiznisu, kde sa zdanie stáva realitou. Držal Talianov v ilúzii, že všetko je v poriadku, že krízou úplne ľahučko preplávame ako jedna z najbohatších krajín na svete,“ hovorí Zocca a dodáva: „No precitnutie bude tvrdé.“
Pri otázke, kto má na tom najväčší podiel zodpovednosti, sa zamyslí iba nakrátko. „Umožnila to skostnatená ľavica, tí istí ľudia sú vo funkciách už dvadsať rokov. Svojou nečinnosťou Berlusconimu vyslovene pomáhali. A potom, ďalšou veľkou mocnosťou, ktorá si príliš neskoro uvedomila vážnosť situácie, je cirkev. Napriek jeho škandálom mlčala, zrušenie dane z prvého domu, ktoré zaviedol, im vyhovuje,“ uzatvára Zocca, podľa ktorého je Berlusconi zatiaľ mimo hry, berlusconizmus, ako fenomén opojenia ilúziami, však pretrváva. Sedíme v malej kaviarni, ktorá je večer prázdna. Krčmy a lacné reštaurácie, známe trattorie, sú v meste študentov naďalej plné, drahšie podniky krachujú. V čase krízy idú ceny hore a lacnejšie podniky prišli s novinkou: švédskymi stolmi za šesť eur. .predohra?
Dňa 7. decembra bolo tradičné otvorenie sezóny v milánskej La Scale. Prvýkrát od roku 2006 sedeli vedľa seba prezident a premiér – Berlusconi predtým neráčil. Médiá s povestným nadšeným pátosom píšu o znovuobrodení Talianska. Napriek všetkému Taliani vidia svoju situáciu nákazlivo optimisticky. Vypovedá o tom aj malý detail: v tejto krajine nepíšu o združení problémových krajín ako o PIIGS, ale iba o PIGS, s jedným I. Sami seba medzi „prasiatka“ nepočítajú, Írsko áno.
Potenciál na zvládnutie bolestných reforiem však táto krajina má. Nejde len o výšku úspor a silnú strednú triedu, Talianov od Grékov odlišuje aj ochota zjednotiť sa, ak je to nevyhnutné. Keď za vlády socialistu Romana Prodiho vstupovali do eurozóny a každý obyvateľ mal prispieť piatimi eurami na zníženie dlhu krajiny, aby splnila podmienky, v uliciach neboli nijaké demonštrácie. Najbližšie dni a týždne ukážu, či Taliansko zvládne aj túto skúšku. Nedávne násilnosti a horiace barikády v Ríme, ktorými vyvrcholila celoeurópska séria demonštrácií, inšpirovaná americkou Occupy Wall Street, mohli byť iba predohrou tejto novodobej opery.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite