Teraz realita prefacká milého chlapíka zo Strednej Ázie, ktorý pôjde do Ameriky ukazovať tanec, čo tam vymysleli.
Nevadí, svet sa s ním vyrovná, akurát je smutné, že jediný talent, ktorý pri tom Česko a Slovensko preukázalo, je talent nekonečnej naivity a hlúposti. V iných kontextoch by sa asi dalo vravieť o prajnosti, úprimnosti či srdečnosti, veď je vlastne krásne, že Česi a Slováci poslali najviac hlasov celkom nezištne človeku, ktorý na prvý pohľad potrebuje pomoc, ale aj čosi vie a taký nádherný smutný kukuč dokáže urobiť do kamery, že sa mu len ťažko odoláva. Ale je to všetko nanič, lebo okamžite po boji sa začalo ukazovať, že všetko je inak.
Tam už súťažil ten Kirgiz, aj hentam, srdcervúci príbeh o chudobe vyrozprával, historku o zázračnom objavení talentu pridal priateľ z Česka a už nás Atai mal. Vraj ho pozvali sami usporiadatelia, aby zvýšili atraktivitu súťaže a s ňou sledovanosť, nejaké papiere o mlčanlivosti Atai podpisoval, aby sa tá špinavá hra dostala na svetlo až teraz, keď ešte pomáha udržať pozornosť pri skončenej šou. Takto by sme mohli pokračovať do blba, až by sme sa znovu dotrmácali k pointe, ktorá je vlastne nanič, lebo nikoho kvôli nej na desať rokov do áreštu nezatvoria, nikomu licenciu neodoberú, nič sa nezmení.
Ústredným slovenským televíznym problémom od vzniku normálneho komerčného trhu je pohŕdanie televíznymi divákmi. Kvôli tomu, aby sme vedeli, čo máme nakupovať, tie televízie existujú a pritom sme im na smiech. Žiadny rešpekt, žiadna úcta, žiadne partnerstvo, do očí nám budú luhať, že my sme tí najdôležitejší a pritom si nás nevážia. Inštitucionálne i osobne. A takto si, v konečnom dôsledku, nevážia ani sami seba. A toto je náš talent, náš, česko-slovenský – nedostatok sebaúcty.
Nevadí, svet sa s ním vyrovná, akurát je smutné, že jediný talent, ktorý pri tom Česko a Slovensko preukázalo, je talent nekonečnej naivity a hlúposti. V iných kontextoch by sa asi dalo vravieť o prajnosti, úprimnosti či srdečnosti, veď je vlastne krásne, že Česi a Slováci poslali najviac hlasov celkom nezištne človeku, ktorý na prvý pohľad potrebuje pomoc, ale aj čosi vie a taký nádherný smutný kukuč dokáže urobiť do kamery, že sa mu len ťažko odoláva. Ale je to všetko nanič, lebo okamžite po boji sa začalo ukazovať, že všetko je inak.
Tam už súťažil ten Kirgiz, aj hentam, srdcervúci príbeh o chudobe vyrozprával, historku o zázračnom objavení talentu pridal priateľ z Česka a už nás Atai mal. Vraj ho pozvali sami usporiadatelia, aby zvýšili atraktivitu súťaže a s ňou sledovanosť, nejaké papiere o mlčanlivosti Atai podpisoval, aby sa tá špinavá hra dostala na svetlo až teraz, keď ešte pomáha udržať pozornosť pri skončenej šou. Takto by sme mohli pokračovať do blba, až by sme sa znovu dotrmácali k pointe, ktorá je vlastne nanič, lebo nikoho kvôli nej na desať rokov do áreštu nezatvoria, nikomu licenciu neodoberú, nič sa nezmení.
Ústredným slovenským televíznym problémom od vzniku normálneho komerčného trhu je pohŕdanie televíznymi divákmi. Kvôli tomu, aby sme vedeli, čo máme nakupovať, tie televízie existujú a pritom sme im na smiech. Žiadny rešpekt, žiadna úcta, žiadne partnerstvo, do očí nám budú luhať, že my sme tí najdôležitejší a pritom si nás nevážia. Inštitucionálne i osobne. A takto si, v konečnom dôsledku, nevážia ani sami seba. A toto je náš talent, náš, česko-slovenský – nedostatok sebaúcty.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.