Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Benny & Band of Gypsys

.peter Motyčka .časopis .hudba

„Chystáš sa na Bennyho Golsona?“ opýtal som sa pred niekoľkými dňami kamaráta – džezového hudobníka a fanúšika. „Kto je to?“ schladila ma jeho odpoveď.

Golson (narodený 1929) síce patrí k posledným žijúcim pionierom éry moderného džezu 50. rokov, nikdy však nebol natoľko známy ako jeho kolegovia Dizzy Gillespie, Quincy Jones alebo John Coltrane. Najmä s Coltranom, s ktorým vyrastal, ho spájalo hlboké priateľstvo. Románovou (a filmovou) predlohou by mohli byť Golsonove rozprávania napríklad o tom, ako mladíkom zmenilo život filadelfské vystúpenie Charlieho Parkera s Gillespiem, po ktorom Coltrane na dva týždne záhadne zmizol a sklamaný sa vrátil s objavom, že Parkerom odporúčané saxofónové plátky a hubica jednoducho „nefungujú“. Po úspešnej kariére tenorsaxofonistu v prestížnych kapelách (najmä Jazz Messengers bubeníka Arta Blakeyho) sa Golson-muzikant odmlčal a začal komponovať pre film a reklamu. Napriek tomu, že v Hollywoode zabodoval hudbou k úspešným seriálom M.A.S.H. a Mission Impossible (tie mu priniesli aj finančné zabezpečenie), Golson po rokoch „oprášil“ nástroj, aj keď znovunachádzanie hutného a pritom zamatovo jemného tenorsaxofónového zvuku bolo podľa vlastných slov nesmierne ťažké. Dôrazom na emocionálny prístup k melódii na Golsonovo dedičstvo nadviazal saxofonista Milo Suchomel (1976), pre ktorého sa táto hudba stala celoživotnou vášňou. Séria minuloročných Golsonových koncertov vo viedenskom klube Jazzland viedla k pozvaniu osemdesiatdvaročného (!) veterána na úvodný ročník Suchomelovho Gypsy Jazz Festu, ktorý 28. novembra prebehol v Ateliéri Babylon. Experiment večera s netradične vystavanou dramaturgiou dopadol veľmi dobre po organizačnej i poslucháčskej stránke. Škoda len, že zvukári potrebovali počas každého z troch koncertov hodnú chvíľu na „orientáciu v teréne“ a že sa swingujúce trio Klaudia Kováča predstavilo s „náhradným“ bubeníkom.
Mladého huslistu Romana Jánošku nepoznajú na Slovensku mnohí, hoci spolupracuje s prestížnym latinskoamerickým klaviristom Michelom Camilom a na svetových pódiách sa objavil po boku Bobbyho McFerrina alebo Robyho Lakatosa. V prejave jeho „cimbalového“ kvarteta, ktoré dvadsaťtriročný umelec predstavil na festivale, dominovala nielen virtuozita a živelnosť „cigánskych muzík“, ale Jánoška kládol dôraz na kultivovanosť tónu, bežnú skôr v klasickej hudbe. Vrcholom večera bolo hosťovanie Bennyho Golsona s domácim „all-stars“, zoskupením vedeným Milom Suchomelom. Aranžmánov džezového posla sa „naši chlapci“ zhostili veľmi dobre, popri vyrovnaných ansámblových témach prekvapili sólisti – nápaditý český trubkár Miroslav Hloucal a klavirista Klaudius Kováč (jeho pozoruhodné rytmické excesy a melodické figurácie sledoval Golson s obdivom). Majstrova hra si aj po rokoch zachovala charakteristickú „medovú farbu“, akú som nepočul u žiadneho súčasného saxofonistu, nenapodobiteľná bola aj výstavba jeho sól. „To, čo robíte, musíte milovať, a potom sa vám to nebude zdať náročné“, odpovedal mi skromne Golson na otázku, ako je možné hrať s rovnakým nadšením a energiou neuveriteľných šesť desaťročí. „Je to podobné, ako keď stretnete ženu svojho života, oženíte sa s ňou a po jej boku prežijete celý život.“
Výber skladieb neprekvapil a podobne, ako Herbie Hancock nemôže vynechať na žiadnom zo svojich vystúpení „kultovku“ Watermelon Man, ani Golsonov koncert by sa „nerátal“ bez baladicky plynúcich Killer Joe, Whisper Not, Are You Real? alebo Along Came Betty, ktoré sa po prvom počutí nevtieravo usádzajú v podvedomí. Svojím nádherným funkovým šmrncom budú pripomínať éru 50. rokov ešte „budúcim džezovým generáciám“. Mimochodom, Golson na Slovensko nezavítal prvýkrát. Turné jeho kvinteta s hosťujúcim spevákom Jonom Hendricksom v roku 1996 neminulo Bratislavské jazzové dni a koncert patril k absolútne najlepším v histórii celého festivalu. Hádam môžem vyznať, že práve tam som pred 15 rokmi prvýkrát v živote počul skutočnú (samozrejme čiernu) džezovú kapelu a nástup ansámblu v úvodnej téme Whisper Not bol impulzom k tomu, čo ma neopustilo dodnes. Aj preto vďaka, Benny! Gypsy Jazz Fest, 28. november, Ateliér Babylon, Bratislava
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite