Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Európa Luboša Palatu

.luboš Palata .časopis .týždeň vo svete

Keby som ešte niekedy musel utekať z tejto krajiny, to prvé, po čom by som siahol, okrem pasu, zvitku dolárov a možno nejakého rodinného zlata či hrsti diamantov, by bol diplom. Diplom z Karlovej univerzity, ako nám celý môj život vtĺkali do hlavy, najstaršej univerzity na sever od Álp, diplom z jedinej školy, ktorá v Česku a na Slovensku za niečo stojí.

Nie za veľa, v rebríčkoch najlepších vysokých škôl sa pohybuje až ďaleko za prvou stovkou, ale na rozdiel od všetkých ostatných českých a slovenských vysokých škôl tam aspoň je. Odbor politológia a medzinárodné vzťahy som študoval našťastie až po roku 1990, takže aj vďaka tomu má ten diplom azda nejakú váhu, hoci v roku 1990, keď som sa na politológiu hlásil, som vlastne ani ja, ani nikto z mojich známych veľmi netušil, čo to vlastne je. Ale mal som to ako druhú školu, keby náhodou čeština-dejepis na filozofickej fakulte tejto univerzity nevyšla, čo ani na jar 1990 nemusela, pretože tam bol vždy nával. Nakoniec som sa dostal na obidva odbory, aby som po jednom semestri zistil, že študovať dve školy a k tomu pracovať pre Rádio Slobodná Európy, Respekt a neskôr pre jeden z nových denníkov menom Metropolitan ani v porevolučných rokoch nejde. A tak mi zostala politológia a medzinárodné vzťahy, čo sú odbory, ktoré uživia pri najlepšej vôli v štáte českej veľkosti tak maximálne desiatky ľudí, kým ako učiteľ by som mal asi po starostiach.
Hoci som na prednášky takmer nechodil a moje skladanie skúšok nebolo vždy dôstojné, som tomu diplomu rád a Karlovu univerzitu považujem stále za svoju vysokú školu. No aj preto mám 17. novembra veľmi zmiešané pocity. Tento dnes už zase spoločný česko-slovenský štátny sviatok nie je iba oslavou Nežnej revolúcie roku 1989, ale aj pripomienkou roku 1939, keď nacisti dali zavrieť české vysoké školy, postrieľať českých študentských vodcov a veľa českých študentov odviezť do koncentračných táborov, z ktorých sa mnohí už nevrátili. Karlovu univerzitu však nezavreli celkom. A to preto, že popri českej časti univerzity existovala aj časť nemecká. Pražská nemecká univerzita nebola hocijaká vysoká škola, v jej nemeckej časti učil začiatkom minulého storočia aj Albert Einstein a mnohí ďalší veľavýznamní nemeckí vedci, a rovnako na nej mnoho veľavýznamných Nemcov, nielen českých, študovalo. Už od počiatku to s Karlovou univerzitou bolo tak, že pokiaľ bola mnohonárodnostná (akú ju, napokon, nemecký cisár a český kráľ Karel IV. v štrnástom storočí založil), tak patrila medzi európsku a dokonca svetovú špičku.
Prvú ranu dal jej povesti Jan Hus, ktorý Karlovu univerzitu „počeštil“, čoho výsledkom bolo, že najmä nemeckí profesori a študenti sa zbalili a šli do cudziny. Po Bielej Hore sa, naopak, Karlova univerzita „germanizovala“ a spoločnou česko-nemeckou univerzitou sa stala zase až v druhej polovici devätnásteho storočia. Napriek všetkým problémom, ktoré síce administratívne rozdelená, ale spoločne fungujúca univerzita so sebou niesla, to bolo spolužitie pre oba národy a obe univerzitné komunity v mnohom obohacujúce. A doba približne pred sto rokmi bola zlatou érou nielen pre české krajiny, ale aj pre ich prvú univerzitu. Česko-nemecký základ univerzity prežil aj rozpad Rakúsko-Uhorska a vznik samostatného Československa, v ktorom boli Nemci síce neprivilegovanou, ale rešpektovanou menšinou so všetkými právami vrátane práva na podiel na Karlovej univerzite.
Po opísaných udalostiach v roku 1939 sa Karlova univerzita opäť stala len „jednonárodnou“, nemeckou, a navyše značne nacistickou inštitúciou, ktorá mala byť jedným zo základných kameňov budúcej germanizácie celého Protektorátu Čechy a Morava. Keď Tisícročná ríša v roku 1945 po dvanástich rokoch skončila, prišli dni odplaty. Pri úteku z Prahy si nemeckí profesori so sebou vzali stredoveké insígnie univerzity, ktoré zmizli a dodnes ich nik nenašiel, takže sú to všetko už iba kópie.
Spolu s dekrétmi o vyhnaní sudetských Nemcov potom prezident Edvard Beneš práve 17. novembra 1945 podpísal aj dekréty o zrušení nemeckej časti Karlovej univerzity a všetkých nemeckých vysokých škôl. Sedemnásty november tak dostal trpkú príchuť tupej pomsty českých víťazov. Jediné, čo človeka teší, je to, že sa azda v dnešnom Česku nenájde nik, kto by toto výročie českej odplaty oslavoval.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite