Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Skromní a bohatí

.časopis .téma

Nemecká kancelárka Angela Merkelová hovorí o najhorších časoch od vojny. Dlhová kríza sa šíri Európou ako epidémia. Môže byť inšpiráciou v čase katastrofických správ skromnosť, navyše dobrovoľná? Najmä ak jedinou inou alternatívou bude potom tá nedobrovoľná? Ukazujú nám cestu ľudia zo Zaježovej?

.kocúr Kuškuš sa pýta von. Za brieždenia sa mi však nechce vstať z pohodlného spacáka na drevenej dlážke v kuchyni. Pozorujem na okne pavúka, ako postupne omotáva muchu. Tá bzučí čoraz slabšie; zúfalo sa bráni, no nemá šancu. Čím viac sa chce uvoľniť, tým viac sa zamotáva do pavučín. Po chvíľke nastane ticho. Úplné, aké v meste nezažijete. .plniť si sny
Tomáš a Sandra ešte spia v podkroví, Lopúch, teda Jožko Kratochvíla išiel niekam von. Treba zakúriť v šporáku. Krásne to tu vonia. Prišiel som do Zaježovej na niekoľko týždňov vyčistiť si hlavu a pomôcť kamarátom s hlinenými omietkami, s brúsením dosiek a s inými potrebnými prácami na troch novostavbách. Keďže som nič podobné predtým neskúsil, robím iba pomocníka. Ak chcete, slobodného murára. Včera sme vyťahovali nánosy bahna z päťmetrovej studne, ktorú iba náhodou na dvore objavili Filmárikovci, ako tu volajú Vlada a Janku, mladú dvojicu z Bratislavy, ktorá si v Zaježovej kúpila starší kamenný dom a nakrúcajú dokumentárne filmy o prírode. Včera im ušli dvaja somárikovia, našli ich na sedem kilometrov vzdialenom mieste.
Každé ráno sa čudujem, že som sa ocitol uprostred lesa ako v rozprávke, v domčeku z dreva, hliny a slamy. Tomáš Bužek, odborník na prírodné staviteľstvo, ho postavil vlastnými rukami. Cez okienko smerom na východ v hrubej stene, ktorá nemá rovnú omietku, ako ste zvyknutí, ale pekne zvlnenú, vidno rozostavaný dom.
„To bude hosťovský dom, chcem vytvoriť priestor, kde môžu ľudia žiť a tvoriť,“ hovoril včera večer s hrdosťou Tomáš, keď sme sedeli pri sviečke okolo stola a jedli sme skvelý syr od gazdu Knoteka a chlieb namáčaný v miestnej špecialite, ktorú nájdete azda v každej domácnosti novousadlíkov – olivovom oleji zmiešanom so sójovou omáčkou. Tá je ťažšia, takže klesne v miske na dno. Ak sa minie maslo, máte ho čím nahradiť. Inak, chladnička tu je, nie však elektrická, ale prírodná. Je ňou jama pod podlahou v kuchyni. Ako kedysi. Je tu aj elektrina,  vyrobená zo solárnych panelov na streche. Keď je niekoľko dní zamračené ako teraz, Tomášove spotrebiče v domčeku – teda čerpadlo na vodu z podzemného zásobníka, dve nízkoenergetické žiarovky v kuchyni a notebook s pripojením na internet cez mobilného operátora – „idú“ na akumulátory. Včera sme ich boli kúpiť v Banskej Bystrici. Z Brány, ako sa nazýva toto miesto na hrebeni v nadmorskej výške asi tisíc metrov, sme zišli autom po lesnej ceste do Kráľovej, miestnej časti Zvolena. Trasa má 15 kilometrov, okolo po asfaltke cez Pliešovce a Sásu je to 35.
Ani sa na to nemusím pýtať, no vždy, keď idem niekam „do civilizácie“, tak viem, že mám v potravinách kúpiť chlieb (inak, Tomáš si chlieb pečie často aj sám), smotanové jogurty, müsli a maslo. Predavačky sa vždy smejú: „Müsli a maslo?“ Pochúťkou, akú inde nezažijete, sú tu na panvici opražené tekvicové a slnečnicové semienka. Sandra, Nemka z  roviny pri Berlíne, ktorá sem prišla ako dobrovoľníčka na laz Sekier, podobne ako stovky iných mladých ľudí z domova a zo sveta v priebehu uplynulých pätnástich rokov, ich vie skvele pripraviť.
Novousadlíkov žije v Zaježovej asi 60, majú asi 30 detí. Už takmer dvadsať rokov tu vzniká na roztrúsených lazoch, ktoré za socializmu vymierali, činorodé pestré spoločenstvo ľudí. Nespája ich nijaká ideológia ani náboženstvo, iba túžba plniť si sny, žiť zdravšie a skromnejšie, blízko prírode. Presnejšie, v prírode. .dobrovoľná skromnosť
Permakultúra, patchwork, plstenie, prírodné staviteľstvo, varenie lekváru – to sú iba niektoré výrazy a činnosti z pestrého zaježovského slovníka. Možno znejú trochu záhadne, nehľadajte však za nimi nič tajomné. Miro Kašiak, zvaný Mirec (pozri rozhovor s ním), to vystihol za všetkých: „Na lazy som prišiel, lebo som sa chcel naučiť nejaké praktické zručnosti.“
Čo týchto ľudí v Zaježovej, ale aj inde na Slovensku, napríklad v Hrušove či v Brdárke ešte spája, je fakt, že väčšinou ide o „emigrantov“ z miest. Často sú to vzdelaní ľudia, majú skúsenosť s komfortom a civilizačným zázemím, ktoré poskytuje mesto, no vedome sa rozhodli pre skromnosť aj so všetkými úskaliami a paradoxmi, ku ktorým sa ešte vrátime. Podobných ekologických spoločenstiev či komunít je iba v Európe asi tisíc, tvoria sieť Global village network. Za všetky spomeňme Findhorn v Škótsku či Damanhur v Taliansku.
Je to zvláštne, no jedinou sociologičkou, ktorá sa venuje pozoruhodnému fenoménu dobrovoľnej skromnosti v českom a slovenskom kontexte je Češka Hana Librová. Vo svojej prvej knihe Pestří a zelení (Brno, 1994) píše, že sa nám ako streštené zdajú dnes názory niektorých západných autorov, ktorí v roku 1990 písali o krajinách strednej a východnej Európy ako o nádeji, ako o šanci dať výhybku vývoju modernej európskej civilizácii (Dürr, Strohmayer, Toffler). Nimi spomínané „výhody zo zaostalosti“ sa ukázali ako naivné. Konzum prosto treba zažiť, nemožno ho ako vývojovú fázu obísť. Librová pritom píše, že o kľúč k rozumnej miere spotreby sa už v medzivojnovom Československu usilovali – neúspešne – mnohé myšlienkové prúdy, ktoré však ostali iba na papieri (Žák, Honzík, Brouk). „Úsilie o vytvorenie nového životného štýlu stroskotalo na často zdôrazňovanej tvrdošijnosti ľudských a európskych hodnôt a na neochote ľudí riadiť sa podľa akokoľvek lepších výziev a programov,“ píše Librová, ktorá v roku 1992 uskutočnila v Česku prvý a jediný sociologický výskum o tom, či existuje zárodok ekologicky priaznivého spôsobu života. A jeho výsledky?
Stručne: podstatný nie je disponibilný majetok či objem financií, ale dynamika nákupu a spotreby. Inými slovami, aj bohatý človek môže žiť skromne v zmysle uspokojovania materiálnych potrieb, s dôrazom na tie nemateriálne. Svedčí o tom aj pohľad do vybavenia domácností, ktoré Librová navštívila. Bicykel, zemiaky a nechuť k cestovaniu, tak nazvala stručne svoje zistenia. A samozrejme, veľký dôraz sa kladie na fungujúcu rodinu a konkrétnu prácu pre iných a pre prírodu. Prisťahovalci na vidiek – nepekne sa im po česky hovorí náplava – však často narážajú na to, že starousadlíci sa na ich aktivizmus a úsilie pozerajú v lepšom prípade pasívne, v horšom cez prsty. Základné zistenie Librovej spočíva v tom, že dnešná „alternatíva“, o ktorú sa tento výskum zaujímal, nie je „občianskym únikom“, ale naopak, ide výrazne o sociálne angažovaný spôsob života. O vytriezvenie z mnohých ilúzií s odstupom desiatich rokov píše v rámčeku Tomáš Feřtek. .nie obeť, ale výhra
Spektrum skromných je ozaj široké. Môže ísť o amerických bobos, teda ideových dedičov hippie komunít, ale aj o „holandských doktorov“, ako sa hovorí nadpriemerne zabezpečeným príslušníkom strednej triedy, ktorých životný štýl sa výrazne orientuje na postmateriálne hodnoty. Aby však niečo mohlo byť „post“, musí byť najskôr „čosi“ bez tejto predpony. Pekne to ilustruje aj príklad zo Zaježovej, kde som novousadlíkom premietol film Jara Vojteka My zdes. Je to príbeh rodiny Krnáčovcov so slovenskými koreňmi, ktorá sa chcela vrátiť z chudobného Kazachstanu, kde ich štyri deti nemali perspektívu, na Slovensko. Dimitrij, otec a patriarchálna hlava rodiny, úprimne hovorí, že túžil po dome, aute, dovolenke. V Zaježovej v tom niektorí videli prízemné malomeštiacke hodnoty. Nuž hej, asi je to tak, no ťažko sa Kazachom čudovať, že ich po príchode k nám nenadchla myšlienka skromnosti – tej mali dosť doma, a nedobrovoľne.
Geológ Mikuláš Huba je legendou slovenského ochranárstva. Pred mnohými rokmi formuloval princípy trvalej udržateľnosti do Národnej stratégie trvalo udržateľného rozvoja, ktorú prijala vláda aj parlament. Mali by byť teda záväzné pre občanov. Poznajú ich však? Iste, naivná otázka. Huba priznáva, že ak sa vráti 22 a viac rokov dozadu, tak dobrovoľná skromnosť či programové odmietanie „zotročujúcich nadbytočností materiálnej spotreby“ patrili medzi prikázania ochranárskeho Desatora. „Tento postoj k životu sa na Slovensku uplatnil iba marginálne a jeho viditeľnosť v spoločnosti ešte viac marginalizuje celkový nezáujem médií a väčšinovej spoločnosti na jednej strane, ako aj odpor k medializácii zo strany veľkej časti tých, ktorí takýto postoj k životu vyznávajú,“ hovorí Huba. Zároveň však dodáva, že dobrovoľné zriekanie sa materiálnych či iných nadbytočností nie je obeť, ale výhra – pre jednotlivca aj pre spoločnosť. „Vychádzajúc z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že moje najkrajšie zážitky sa spájajú so situáciami, keď som potreboval minimum a dával maximum,“ uzatvára Huba s tým, že buď sa staneme skromnými dobrovoľne, alebo nedobrovoľne, keďže éra masového plytvania a života na dlh sa evidentne končí. .proti osamelosti
Široká verejnosť pod vplyvom povrchných médií považuje Zaježovčanov za exotov, ktorí utiekli kamsi na lazy pred zlou a škaredou civilizáciou. A skutočnosť? Obraz prvý: stojíme pred domom v časti zvanej Polomy. Noc, jasná obloha a na nej žiarivé hviezdy. Na streche bliká akési čudné fialové svetielko. „To je WiFi signál na internet,“ povie novousadlíčka Zuzka a mne neostáva, než vydať zo seba veľavýznamné „hmm“. Obraz druhý: v časti zvanej Podsekier, u Peťa a Lenky Banásovcov, sa schyľuje k ďalšej z projekcií filmov či fotografií a diskusií. Dnes je hosťom britský fotograf Chris Steele-Perkins. Zo širokého okolia – z Podlysca, zo Sekiera, z Polomov či z Častobrezia – prichádzajú asi štyri desiatky ľudí. Až na malé výnimky všetci pešo, proti noci kráčajú s čelovkou na hlave alebo so svietiacim mobilom v ruke. Obraz tretí: na kopčeku nad Zaježovou vyčnieva stožiar mobilného operátora. Je tu vďaka iniciatíve šéfa vzdelávacieho centra Živica Juraja Hipša, ktorý zháňal podpisy pod petíciu na zavedenie signálu. Po dvoch rokoch dosiahol svoje. Dovtedy ste museli v Zaježovej bežať na kopec a „loviť“ zvyšky signálu. Prípadne stála na jednom mieste na lúke na to určená stolička. Niektorí novousadlíci frflú, že stožiar špatí panorámu. Možno majú pravdu, takmer všetci tu však používajú mobil, počítač a internet, teda základné komunikačné prostriedky pomáhajúce prekonať osamelosť. Aj to ukázal nedávny zaujímavý prieskum, do ktorého sa zapojilo 25 ľudí, čiže polovica z tých, ktorí sa sem prisťahovali za uplynulých 20 rokov.
„Zaježová naozaj nie je miesto, kde ľudia trávia dni pasením oviec a večery hrou na fujare či vyrábaním žinčice. Je tu niekoľko ľudí, ktorí žijú viac-menej starosvetsky, a tiež je tu projekt Sekier, teda priestor, kde si môžu mladí ľudia vyskúšať tradičný životný štýl,“ hovorí Mirec, iniciátor prieskumu a dodáva: „Väčšina novousadlíkov na tunajších lazoch využíva výdobytky modernej civilizácie pomerne intenzívne. Na pohonné látky do auta, či mobilný telefón míňame dokonca viac peňazí, ako priemerný obyvateľ Slovenska. Na spotrebný tovar, či energie zase menej než polovicu slovenského priemeru.“ Mirec vie, o čom hovorí. V minulosti tu dokázal žiť dva roky bez elektriny a bez internetu – na Sekieri.
Využívanie výdobytkov techniky je tu podľa prieskumu naozaj široké. Väčšina telefonátov sa uskutoční medzi samotnými Zaježovčanmi, v miestnej e-mailovej skupine si ročne vymenia viac než 500 mailov. Samostatnou kapitolou je doprava. Keďže tu počas pracovných dní premávajú iba štyri autobusy denne, v sobotu dokonca žiadny, tak je auto nevyhnutnosťou. Vlastní ho polovica opýtaných, pričom je tu dobrým zvykom, že o jedno auto sa delí viacero rodín. Základná škola tu síce je, no iba prvý stupeň, kam chodí celkovo osem detí. Ostatné deti chodia do škôl v okolí, ktoré sú vzdialené desať a viac kilometrov.  Funguje tu aj potravinová banka, teda projekt spoločného nakupovania trvanlivých potravín, kde dovoz zabezpečujú výhradne dobrovoľníci svojimi autami. „Traktory, či nákladné autá sú medzi novousadlíkmi menej bežné ako u pôvodných obyvateľov. Miestni gazdovia zvyčajne nemajú problém poskytnúť svoje služby, keď treba niečo previezť, pokosiť lúky či vytiahnuť auto, ktoré skĺzlo do priekopy zo zamrznutej cesty,“ uvádza Mirec. Výdobytky techniky a civilizácie umožňujú Zaježovčanom živiť sa širokým spektrom pracovných príležitostí, teda nielen tradičným tesárstvom, výrobou omietok, bylinkárstvom či peciarstvom. Nájdete tu aj manažérov projektov neziskových organizácií. .z čoho tam žijete?
Možno sa teraz pýtate, ako je to možné, že takých spoločenstiev ako Zaježová nie sú na Slovensku desiatky či stovky. Veď to má iba samé výhody – žiť skromne v domčeku v lone prírody, na notebooku pri svetle z fotovoltaiky či pri romantickej sviečke surfovať po internete, v peci kúriť lacným drevom, dopestovať si plodiny a dochovať zvieratká na mlieko a na mäso. Má to vôbec nejaké úskalia?
Nebuďme naivní. Odhliadnuc od ponorkovej choroby, ktorá tu potrápila každého, kto žil v rámci „iniciácie“ na laze Sekier s partiou dovtedy neznámych ľudí, často zvláštnej povahy, tak kľúčovým limitom je fakt, že ak nemáte ako pôvodne mestský človek to šťastie, že môžete pracovať cez internet, tak prácu si tu ozaj nenájdete. Autobus vás pred deviatou do Zvolena nezavezie a jazdiť tam za prácou autom sa neoplatí. Romantika je fajn, realita je však tvrdá. I keď, medzi novousadlíkmi je percentuálne menej ľudí na podpore a na sociálnych dávkach ako v bežnej spoločnosti. Skutočných farmárov, ktorí nechovajú iba psíkov, mačičky a jednu-dve kozičky, je tu ako šafranu. A ani pôda tu nie je príliš úrodná. Na častú otázku „a z čoho tam žijete?“ odpovedajú miestni po pravde „tak rôzne“. Najmä rodiny s deťmi, ktorých tu pribúda, sa musia obracať, aby sa uživili. Pribúda tu však aj pozemkov na výstavbu nových domov.
Ak teda uvažujete pod vplyvom katastrofických správ z médií o dlhovej kríze v Európe o presídlení z mesta niekam na lazy, určite sa neunáhlite. Najprv si vyskúšajte tento model života trebárs ako dobrovoľník aspoň pár týždňov na Sekieri. Pretože, ako píše sociologička Hana Librová, dobrovoľná skromnosť nie je iba vecou disponibilného majetku, ale najmä záležitosťou spotreby a jej štruktúry. A spotrebovať môžete ozaj menej, aj keď žijete v meste. Už dnes.  V každom prípade, niektorí Zaježovčania, napríklad Robo Jankovich, ktorý tu už jedenásť rokov s manželkou obhospodarujú 30 hektárov pôdy a chovajú zvieratá od koní až po kozy, položartom hovoria, že keď doľahne na Slovensko tvrdá kríza a nebude čo v mestách jesť, tak „hladní Zvolenčania to majú k nám cez kopec blízko“. Neboj sa, Robo, také zlé to nebude.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite