Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Petra Stano Maťašovská končí vo funkcii šéfky rozhlasového spravodajstva RTVS. Informoval o tom Denník N.

Aristokrat slobody ducha i tela

.ján Štrasser .časopis .literatúra

Na mojom pracovnom stole leží odznak. Dostal som ho pred piatimi rokmi, keď sme v Bratislave na Dunajskej ulici odhaľovali sochu Júliusa Satinského. Na odznaku je Julo, ako si furtácky naťahuje traky na svojich širokých nohaviciach. A pod ním text – hláška, ktorú často a rád opakoval v časoch dobrých aj zlých: „Na našej ulici je sloboda“.

Začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia mal tej slobody azda najmenej. Normalizačný režim jemu aj jeho partnerovi Milanovi Lasicovi zakázal robiť najmä to, v čom boli obaja skvelí a jedineční: autorský kabaret. Odsunul ich do spevoherného súboru Novej scény a tam do podradného postavenia figúrkarov. Takže chcelo si to svoju slobodu vyvzdorovať. Neuveriteľne vitálny Július Satinský si k slobode ducha, ktorá mu nikdy nechýbala, pridal aj slobodu tela – ako jedno z riešení si zvolil horskú turistiku. Netrochárčil – povedal si: „Sme aristokrati medzi turistami a trampmi.“ A vymyslel letné diaľkové vandrovky či expedície po slovenských „koncoch sveta“. Tou prvou bola v lete 1973 tristokilometrová expedícia LI – LI (čiže Ligapasáž – Liptov) a po nej nasledovalo ďalších päť, aj na Moravu, do Česka, dokonca do Švajčiarska. Na všetkých svojich výpravách si viedol cestovateľské denníky. Teraz vychádzajú spolu v knižnom vydaní.
Na úvod – kniha Július Satinský: Expedície 1973 – 1982 je svojím grafickým, typografickým a polygrafickým spracovaním sama osebe pôvabným autonómnym umeleckým dielom. Kvázi (na viacerých stranách aj reálne) faksimile pôvodných denníkov s množstvom doplnkov – fotografie, skice máp, kresby, odtlačky rôznych úžitkových predmetov... Z neznámych dôvodov však v knihe nenájdeme meno/mená toho/tých, čo sa o túto kreatívnu grafickú podobu knihy pričinil/pričinili. Škoda.
Referovať, o čom a ako Satinský píše, by znamenalo obrať čitateľa o pôžitok z čítania a pozerania. Preto len tri konštatovania:
1. Julo Satinský je človek družnosti. Túra, vandrovka, putovanie nie je preňho primárne športový výkon (hoci aj ten je prítomný – a ešte ako!), ale spoločenský. Dôležití sú v prvom rade parťáci, ľudia, s ktorými putuje (Peter Oravec, Vlado Bednár, Tomáš Janovic, Karol Mičieta, rodinní príslušníci...), a v druhom, no neposlednom rade desiatky miestnych ľudí, s ktorými sa naši vandrovníci stretli a ktorí im poskytli informáciu, prístrešie, jedlo, pijatiku... (najmä to posledné hralo v procese združovania dosť veľkú rolu). „Exoti“ z literárnej Bratislavy sa družili s „exotmi“ zo slovenských (ale aj moravských, českých a švajčiarskych) dedín, osád, vrchov, lazov, kopaníc. A fungovalo to najmä vďaka Julovmu úžasnému združovaciemu talentu.
2. Julo Satinský je umelec života. Svoje túry (nielen ich záznamy!) vníma ako artefakty. Od prípravy trasy a výstroja (pozri kartičky v prílohe knihy) cez samotné putovanie až po jeho osobitú reflexiu. Texty jeho cestovných denníkov sú svojou literárnou povahou veľmi osobné reportáže, kryté originálnym autorovým štýlom. (Nedá mi v tejto súvislosti nepripomenúť umelecké reportáže Petra Repku zo šesťdesiatych rokov, zhrnuté v knihe Vstaň a choď.)
3. Julo Satinský je homo ludens. Spisovateľ, kresliar, herec, ktorý hrá a zároveň sa hrá. Hravosť je základným štýlotvorným prvkom aj jeho expedičných denníkov. Dokazuje to pôvabný, ľahko parodický princíp zápisov – putovanie po slovenských vŕškoch Satinský opisuje štýlom dobýjania himalájskych osemtisícoviek či Južného pólu. Jeho písanie je plné detskej i dospeláckej fantázie, emocionality, vľúdnej expresívnosti, humoru. To všetko nie ako ingrediencie jeho textov, ale ako ich, takpovediac, genetická podstata.
A na záver čosi vážne, možno až trochu patetické, no pre Júliusa Satinského asi veľmi dôležité:
„V tomto chodení pešo je čosi prastarého a trvalého, Samozrejme – treba obchádzať nížiny, kotliny a hlavne rozvíjajúce sa mestá. (...) Človek... vyjde pocitovo von z XX. storočia a splynie s prírodou a večnosťou...“
Július Satinský objavil najmä pre seba a pre svojich spoluputujúcich priateľov vidiecke Slovensko – autentické, neznáme, nepohľadnicové, zaujímavé. Dnes, deväť rokov po smrti, ho zásluhou svojej dcéry Lucie objavil aj pre nás. A ak by tí, ktorí za štátne peniaze propagujú Slovensko, chceli urobiť niečo naozaj zmysluplné, mali by Satinského Expedície dať preložiť aspoň do štyroch svetových jazykov a zaradiť ich do portfólia svojich propagačných materiálov na popredné miesto.
„Vďaka, Julo, vďaka, Lucia!“ hovorí človek, ktorý pred turistickým chodníkom dáva prednosť mestskej ulici a vlastnými nohami dobrovoľne nikdy neprekročil nadmorskú výšku 317 metrov – Július Satinský: Expedície 1973 – 1982. Na vydanie pripravila Lucia Satinská. Vydalo vydavateľstvo SLOVART v spolupráci s vydavateľstvom EDITION RYBA, 2011.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.ján Štrasser .časopis
.diskusia
.neprehliadnite