Bola zbitá, a nemôžeme hovoriť, že sme o tom nevedeli. Jej opuchnutú tvár a fyzické rany videli úplne všetci – nielen vydesení spolužiaci a vzápätí ošetrujúci lekári. Aj policajti, vyšetrovatelia a prokurátori, ktorí od začiatku tárali, že si to všetko vymyslela.
Aj jánošíkovský premiér, vypočítavý minister vnútra a fakt podarený šéf polície, ktorí sa na jej nešťastí národne priživili. Ale aj bezcitní novinári, ktorí jej bolesť vydávali za lož a roznášali ju po svojich titulných stránkach ako terč hnevu, ktorý zarába.
Bola ponížená ako žena, a ani to neostalo tajné. Z dna tej jamy to podrobne pozná zopár ľudí – tí zbabelí útočníci, ktorým štát rýchlo uznal nepriestrelné alibi, ale aj skvelá rodina, priateľ Peter, doktor Kvasnica a doktor Hašto, ktorí ju zachránili.
Ale to najhoršie peklo si od začiatku zažíva úplne sama – ona, neznáme dievča, nosí na sebe už rok štátom vypálené znamenie „Klamárka“. Najhoršia z najhorších. Ukázali na ňu prstom, tupci, a viac nebolo treba. Stala sa témou krčiem, sloganom štadiónov, bosorkou, ktorej sa treba zbaviť. Už rok vie, že krajina, v ktorej sa narodila, to tak chce. Tento štát nechráni ju, chráni len povesť a percentá svojej vlády. A šokujúco – nielen vlády. Aj opozícia sa jej bojí poriadne zastať. Veď je Maďarka, a tie u nás percentá nenosia.
To naše štátne pokrytectvo je neznesiteľné. Najskôr sme sa pokúsili svetu nahovoriť, že Slovensko nie je iba krajina samoúnosov, ale aj samonapadnutí. Keď to nevyšlo, a boli sme už-už na smiech, prišlo priznanie, že čosi sa jej teda asi stalo, ale určite inak, než si pamätá. A keď aj tento komický úkrok prevalcovali ďalšie a ďalšie odhalené prešľapy vo vyšetrovaní, prišiel záverečný akord – generálny prokurátor oznámil, že vyšetrovatelia urobili pod tlakom také chyby, že niektoré dôkazy sú navždy stratené. Tak čo už môžeme robiť?
Ale aspoň to máme konečne potvrdené. Máme políciu, ktorá sa bojí politikov a zobe im preto z ruky. Máme vyšetrovateľov, ktorí zahládzajú stopy. A máme prokurátora, ktorý to rok trpel. Asociálny Ficov štát ako vyšitý.
Najnovšie vraj vznikol nový vyšetrovací tím, a mnohí v tom vidia nádej. Ja už nie. Je v ňom predsa dosadený človek, ktorému neprekážalo zmarenie referenda. Tak prečo by mu prekážalo nešťastie jediného dievčaťa? Vtedy zlyhal „pod tlakom“, zlyhá pod ním znovu.
Mám desivú obavu, že celý ten bájny nový tím je tu len na to, aby mal generálny prokurátor mocenský nástroj na svoje znovuzvolenie a aby štát vyvolal zdanie nového začiatku vyšetrovania, ktoré nakoniec potvrdí, že sa stali procesné chyby, ale že to hlavné – Klamárka – ostane. Veď tak to od začiatku chceme.
Ona stojí proti tej strašlivej presile už viac ako rok. A zrejme bude stáť ešte dlho. Je bezmocná, doráňaná, ale bojuje a znáša to hrdo. Maďarsky hrdo.
Hedviga, skutočný občan Slovenska.
.štefan Hríb
Aj jánošíkovský premiér, vypočítavý minister vnútra a fakt podarený šéf polície, ktorí sa na jej nešťastí národne priživili. Ale aj bezcitní novinári, ktorí jej bolesť vydávali za lož a roznášali ju po svojich titulných stránkach ako terč hnevu, ktorý zarába.
Bola ponížená ako žena, a ani to neostalo tajné. Z dna tej jamy to podrobne pozná zopár ľudí – tí zbabelí útočníci, ktorým štát rýchlo uznal nepriestrelné alibi, ale aj skvelá rodina, priateľ Peter, doktor Kvasnica a doktor Hašto, ktorí ju zachránili.
Ale to najhoršie peklo si od začiatku zažíva úplne sama – ona, neznáme dievča, nosí na sebe už rok štátom vypálené znamenie „Klamárka“. Najhoršia z najhorších. Ukázali na ňu prstom, tupci, a viac nebolo treba. Stala sa témou krčiem, sloganom štadiónov, bosorkou, ktorej sa treba zbaviť. Už rok vie, že krajina, v ktorej sa narodila, to tak chce. Tento štát nechráni ju, chráni len povesť a percentá svojej vlády. A šokujúco – nielen vlády. Aj opozícia sa jej bojí poriadne zastať. Veď je Maďarka, a tie u nás percentá nenosia.
To naše štátne pokrytectvo je neznesiteľné. Najskôr sme sa pokúsili svetu nahovoriť, že Slovensko nie je iba krajina samoúnosov, ale aj samonapadnutí. Keď to nevyšlo, a boli sme už-už na smiech, prišlo priznanie, že čosi sa jej teda asi stalo, ale určite inak, než si pamätá. A keď aj tento komický úkrok prevalcovali ďalšie a ďalšie odhalené prešľapy vo vyšetrovaní, prišiel záverečný akord – generálny prokurátor oznámil, že vyšetrovatelia urobili pod tlakom také chyby, že niektoré dôkazy sú navždy stratené. Tak čo už môžeme robiť?
Ale aspoň to máme konečne potvrdené. Máme políciu, ktorá sa bojí politikov a zobe im preto z ruky. Máme vyšetrovateľov, ktorí zahládzajú stopy. A máme prokurátora, ktorý to rok trpel. Asociálny Ficov štát ako vyšitý.
Najnovšie vraj vznikol nový vyšetrovací tím, a mnohí v tom vidia nádej. Ja už nie. Je v ňom predsa dosadený človek, ktorému neprekážalo zmarenie referenda. Tak prečo by mu prekážalo nešťastie jediného dievčaťa? Vtedy zlyhal „pod tlakom“, zlyhá pod ním znovu.
Mám desivú obavu, že celý ten bájny nový tím je tu len na to, aby mal generálny prokurátor mocenský nástroj na svoje znovuzvolenie a aby štát vyvolal zdanie nového začiatku vyšetrovania, ktoré nakoniec potvrdí, že sa stali procesné chyby, ale že to hlavné – Klamárka – ostane. Veď tak to od začiatku chceme.
Ona stojí proti tej strašlivej presile už viac ako rok. A zrejme bude stáť ešte dlho. Je bezmocná, doráňaná, ale bojuje a znáša to hrdo. Maďarsky hrdo.
Hedviga, skutočný občan Slovenska.
.štefan Hríb
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.