V polovici šesťdesiatych rokov britská hudba valcovala americké rebríčky a jedinou domácou kapelou, ktorá sa jej mohla postaviť, boli The Beach Boys. Pätica zo západného kalifornského pobrežia bola azda jediným konkurentom, ktorý sa mohol vyrovnať The Beatles. Obe kapely boli rozdielne, veď vyšli z iných kútov sveta a mali iný zvuk, no niečo mali spoločné. Obe vychádzali z klasického rokenorolu, skladali košatú vokálnu a harmonickú hudbu a každým albumom sa ustavične vyvíjali. Čím boli starší, tých ich pesničky zneli bohatšie, exentrickejšie a farebnejšie.
No bol tu jeden zásadný rozdiel. The Beatles mali vnútri troch skvelých skladateľov, život The Beach Boys závisel od skladateľského génia lídra Briana Wilsona. Lenže vratké psychické zdravie a drogy nakoniec spôsobili, že tento Mozart americkej popmusic v roku 1967 skončil na psychiatrii a z duševnej choroby sa liečil dlhých dvadsať rokov. Je to príbeh génia, ktorý sa pokúsil napísať svoje masterpiece, ale všetko dopadlo úplne inak, ako očakával. Vrcholom jeho snaženia mal byť koncepčný album Smile, akási art-popová platňa, ktorá pod názvom The Smile Sessions vyšla len minulý týždeň. Konečne si tak môžeme vypočuť album, ktorý počas minulých desaťročí dosiahol mýtický status a je opradený mnohými legendami.
Brian Wilson svoj talent ukázal už pri raných pesničkách The Beach Boys, ktoré síce pojednávali o tínedžerských radostiach, veľkých autách a surfovaní, ale Brian vedel tieto bezstarostné témy zabaliť do nádherných melodických liniek a krásnych harmonických vokálov. Vybočením z týchto bezstarostných popevkov bol album Pet Sounds z roku 1966. V tom čase to nebol najobľúbenejší album The Beach Boys, pretože neobsahoval žiadny veľký hit a ani nebol určený na tancovanie, ale dnes je klasikou. Pet Sounds bol odpoveďou na beatlesácky Revolver, a podobne ako album The Beatles hovoril o tom, že niekdajší tínedžeri starnú a už im nestačí spievať o dievčatách, chcú spievať o tajomstve sveta okolo seba..
Brian sa spolu s textárom Van Dyke Parksom zavreli do štúdia a začali skladať koncepčný art-popový album, ktorý by mal pokryť americkú históriu zabalenú do jemného humoru. Zvyšným členom The Beach Boys sa tento koncept príliš nepozdával, no nechali Briana pracovať, pretože vedeli, že vždy príde s niečim výnimočným. Namiesto toho vyrazili na turné do Európy, v rámci ktorého sa predstavili aj na Bratislavskej lýre.
Album sa začal nahrávať na jeseň roku 1966 a domovská firma Capitol už oznámila, že vyjde koncom toho istého roku. Málokto vtedy tušil, že na Brianovi sa začali negatívnym spôsobom podpisovať drogy. Pravidelne fajčil hašiš a začal experimentovať s LSD. Predtým mu zakázané látky pomohli prísť s mnohými nápadmi, no teraz mu začali mátať myseľ. Keď boli zvyšok The Beach Boys na cestách, pracoval s štúdiovými hudobníkmi, ktorých nútil robiť neuveriteľné veci. Keď nahrávali pesničku Fire (Oheň), museli sa obliecť do požiarnických uniforiem, aby mohli precítiť posolstvo skladby. Keď počul, že počas nahrávania tejto inštrumentálky Los Angeles zachvátili požiare, bol presvedčený, že ich vyvolala jeho hudba. Brian trpel veľkým stihomanom, čo sa potvrdilo aj tým, že ustavične strážil nahraté pásy, pretože sa bál, že sa dostanú do rúk The Beatles. Hovorí sa, že v štúdiu postavil stan a svoje piano nechal položiť na box s pieskom, aby nabral inšpiráciu alebo že nútil hudobníkov jesť pred mikrofónmi zeleninu a zvuky zakomponoval do výslednej skladby Vegetables.
Dodnes nie je jasné, čo z toho je pravda a čo nie, ale isté je, že sa v tom projekte úplne stratil. Za obdobie niekoľkých mesiacov nahral dohromady až 30 hodín hudby, ale s hrôzou zistil, že túto masu nevie zeditovať na potrebných 36 minút, ktoré sa zmestia na platňu. Keď začiatkom leta vyšiel beatlesácky Seržant Pepper, vedel, že závody s britskými rivalmi, ku ktorým inak choval veľkú úctu, prehral. Po tom, čo v rádiu počul Strawberry Fields Forever, len poznamenal: „The Beatles sa tam dostali ako prví.“ Nakoniec sa od jeho projektu odvrátili aj zvyšní členovia The Beach Boys (Mike Love vyhlásil, že Smile je „avantgardná sračka“) a album sa odložil do trezoru.
Namiesto neho kapela nahrala oveľa jednoduchšiu verziu Smiley Smile, ale tá ani zďaleka nepripomínala to, čo Brian zamýšľal. Po extempore so Smile začala kapela stagnovať. Nahrala síce niekoľko slušných albumov, na ktorých sa objavili aj nahrávky, pôvodne určené pre Smile (Surfs Up, Heroes and Villans, Cabin Essence), ale už to nebolo ono.
Na začiatku 70. rokov Brian definitívne prepadol drogám, zavrel sa vo svojom losangeleskom dome a prestal chodiť medzi ľudí. Na verejnosti sa začali šíriť zvesti o živote pustovníka so zarastenou tvárou a veľkým pupkom, ktorý namiesto doma spí vo svojom stane a zápasí s hlasmi vo svojej hlave. Tieto fámy nakoniec potvrdil legendárny článok o niekdajšom géniovi, ktorý skôr pripomínal šialeného profesora z komiksov a filmov, od britského novinára Nicka Kenta, ktorý u nás vyšiel ako súčasť knihy jeho novinárskych výletov s názvom Ťežký nářez.
The Beach Boys sa pokúšali zreštaurovať svoju kariéru aj tým, že súhlasili, že konečne vydajú aj Smile. No keď sa Mick Love pustil do počúvania, zistil, že k nej vôbec nevie nájsť kľúč. Ten mal iba Brian, ktorý v tom čase žil na inej planéte. Smile sa tak vrátil späť do trezoru. Našťastie sa niektoré nahrávky z legendárnych sessions dostali do rúk fanúšikov, ktorí ich začali šíriť rôznymi pirátskymi cestičkami na bootlegovských vinyloch a neskôr aj na CD.
Brian, ktorý medzitým vcelku úspešne porazil svoju duševnú chorobu za asistencie kontroverzného psychiatra Davida Landyho, ktorý ho úplne izoloval od okolitého sveta, sa k Smile vracať nechcel, pretože už len pri zmienke o týchto nahrávkach v ňom album vzbudzoval nepríjemné pocity. Konečne začiatkom minulého desaťročia sa po úspešnej reedícii a následných koncertoch k album Pet Sounds rozhodol oprášiť aj Smile. Spolu so štúdiovými hudobníkmi vytvoril album a program Brian Wilson present Smile a tak v roku 2004 mohli fanúšikovia konečne počuť tento legendárny album v podobe, v akej ho Brian zamýšľal v roku 1967. Britské noviny Evening Standard vtedy prirovnali Wilsonov návrat k shakespearovským návratom Kráľa Leara.
Nové technológie strihania a Brianovo vyrovnanie sa s duchmi minulosti nakoniec dopomohli k tomu, že firma Capitol za pomoci archivárov, technikov a členov The Beach Boys dokončila album, na ktorý sa čakalo dlhých štyridsaťštyri rokov. Život je zvláštny. Brianovi sa nakoniec podarilo to, čo v skutočnosti zamýšľal, len jeho Smile nevyšiel v lete lásky 1967, ale až dnes. Musíme sa zmieriť s tým, že už nikdy nebudeme počuť definitívnu verziu toho albumu, ale aktuálne The Smile Sessions má k nej určite najbližšie. Vplyvný internetový portál mu na škále desiatich bodov nadelil plných počet a zďaleka to nebude posledná pochvala na adresu toho albumu. The Beach Boys si tak získajú generáciu fanúšikov z radov mladých skupín, ktoré priznávajú, že jednou z hlavných inšpirácií pre nich bola práve hudba Briana Wilsona. Započúvajte sa do Fleet Foxes, Grizzly Bear, MGMT alebo Animal Collective. Bez úsmevu Briana Wilsona by dnes robili úplne inú hudbu.
No bol tu jeden zásadný rozdiel. The Beatles mali vnútri troch skvelých skladateľov, život The Beach Boys závisel od skladateľského génia lídra Briana Wilsona. Lenže vratké psychické zdravie a drogy nakoniec spôsobili, že tento Mozart americkej popmusic v roku 1967 skončil na psychiatrii a z duševnej choroby sa liečil dlhých dvadsať rokov. Je to príbeh génia, ktorý sa pokúsil napísať svoje masterpiece, ale všetko dopadlo úplne inak, ako očakával. Vrcholom jeho snaženia mal byť koncepčný album Smile, akási art-popová platňa, ktorá pod názvom The Smile Sessions vyšla len minulý týždeň. Konečne si tak môžeme vypočuť album, ktorý počas minulých desaťročí dosiahol mýtický status a je opradený mnohými legendami.
Brian Wilson svoj talent ukázal už pri raných pesničkách The Beach Boys, ktoré síce pojednávali o tínedžerských radostiach, veľkých autách a surfovaní, ale Brian vedel tieto bezstarostné témy zabaliť do nádherných melodických liniek a krásnych harmonických vokálov. Vybočením z týchto bezstarostných popevkov bol album Pet Sounds z roku 1966. V tom čase to nebol najobľúbenejší album The Beach Boys, pretože neobsahoval žiadny veľký hit a ani nebol určený na tancovanie, ale dnes je klasikou. Pet Sounds bol odpoveďou na beatlesácky Revolver, a podobne ako album The Beatles hovoril o tom, že niekdajší tínedžeri starnú a už im nestačí spievať o dievčatách, chcú spievať o tajomstve sveta okolo seba..
Brian sa spolu s textárom Van Dyke Parksom zavreli do štúdia a začali skladať koncepčný art-popový album, ktorý by mal pokryť americkú históriu zabalenú do jemného humoru. Zvyšným členom The Beach Boys sa tento koncept príliš nepozdával, no nechali Briana pracovať, pretože vedeli, že vždy príde s niečim výnimočným. Namiesto toho vyrazili na turné do Európy, v rámci ktorého sa predstavili aj na Bratislavskej lýre.
Album sa začal nahrávať na jeseň roku 1966 a domovská firma Capitol už oznámila, že vyjde koncom toho istého roku. Málokto vtedy tušil, že na Brianovi sa začali negatívnym spôsobom podpisovať drogy. Pravidelne fajčil hašiš a začal experimentovať s LSD. Predtým mu zakázané látky pomohli prísť s mnohými nápadmi, no teraz mu začali mátať myseľ. Keď boli zvyšok The Beach Boys na cestách, pracoval s štúdiovými hudobníkmi, ktorých nútil robiť neuveriteľné veci. Keď nahrávali pesničku Fire (Oheň), museli sa obliecť do požiarnických uniforiem, aby mohli precítiť posolstvo skladby. Keď počul, že počas nahrávania tejto inštrumentálky Los Angeles zachvátili požiare, bol presvedčený, že ich vyvolala jeho hudba. Brian trpel veľkým stihomanom, čo sa potvrdilo aj tým, že ustavične strážil nahraté pásy, pretože sa bál, že sa dostanú do rúk The Beatles. Hovorí sa, že v štúdiu postavil stan a svoje piano nechal položiť na box s pieskom, aby nabral inšpiráciu alebo že nútil hudobníkov jesť pred mikrofónmi zeleninu a zvuky zakomponoval do výslednej skladby Vegetables.
Dodnes nie je jasné, čo z toho je pravda a čo nie, ale isté je, že sa v tom projekte úplne stratil. Za obdobie niekoľkých mesiacov nahral dohromady až 30 hodín hudby, ale s hrôzou zistil, že túto masu nevie zeditovať na potrebných 36 minút, ktoré sa zmestia na platňu. Keď začiatkom leta vyšiel beatlesácky Seržant Pepper, vedel, že závody s britskými rivalmi, ku ktorým inak choval veľkú úctu, prehral. Po tom, čo v rádiu počul Strawberry Fields Forever, len poznamenal: „The Beatles sa tam dostali ako prví.“ Nakoniec sa od jeho projektu odvrátili aj zvyšní členovia The Beach Boys (Mike Love vyhlásil, že Smile je „avantgardná sračka“) a album sa odložil do trezoru.
Namiesto neho kapela nahrala oveľa jednoduchšiu verziu Smiley Smile, ale tá ani zďaleka nepripomínala to, čo Brian zamýšľal. Po extempore so Smile začala kapela stagnovať. Nahrala síce niekoľko slušných albumov, na ktorých sa objavili aj nahrávky, pôvodne určené pre Smile (Surfs Up, Heroes and Villans, Cabin Essence), ale už to nebolo ono.
Na začiatku 70. rokov Brian definitívne prepadol drogám, zavrel sa vo svojom losangeleskom dome a prestal chodiť medzi ľudí. Na verejnosti sa začali šíriť zvesti o živote pustovníka so zarastenou tvárou a veľkým pupkom, ktorý namiesto doma spí vo svojom stane a zápasí s hlasmi vo svojej hlave. Tieto fámy nakoniec potvrdil legendárny článok o niekdajšom géniovi, ktorý skôr pripomínal šialeného profesora z komiksov a filmov, od britského novinára Nicka Kenta, ktorý u nás vyšiel ako súčasť knihy jeho novinárskych výletov s názvom Ťežký nářez.
The Beach Boys sa pokúšali zreštaurovať svoju kariéru aj tým, že súhlasili, že konečne vydajú aj Smile. No keď sa Mick Love pustil do počúvania, zistil, že k nej vôbec nevie nájsť kľúč. Ten mal iba Brian, ktorý v tom čase žil na inej planéte. Smile sa tak vrátil späť do trezoru. Našťastie sa niektoré nahrávky z legendárnych sessions dostali do rúk fanúšikov, ktorí ich začali šíriť rôznymi pirátskymi cestičkami na bootlegovských vinyloch a neskôr aj na CD.
Brian, ktorý medzitým vcelku úspešne porazil svoju duševnú chorobu za asistencie kontroverzného psychiatra Davida Landyho, ktorý ho úplne izoloval od okolitého sveta, sa k Smile vracať nechcel, pretože už len pri zmienke o týchto nahrávkach v ňom album vzbudzoval nepríjemné pocity. Konečne začiatkom minulého desaťročia sa po úspešnej reedícii a následných koncertoch k album Pet Sounds rozhodol oprášiť aj Smile. Spolu so štúdiovými hudobníkmi vytvoril album a program Brian Wilson present Smile a tak v roku 2004 mohli fanúšikovia konečne počuť tento legendárny album v podobe, v akej ho Brian zamýšľal v roku 1967. Britské noviny Evening Standard vtedy prirovnali Wilsonov návrat k shakespearovským návratom Kráľa Leara.
Nové technológie strihania a Brianovo vyrovnanie sa s duchmi minulosti nakoniec dopomohli k tomu, že firma Capitol za pomoci archivárov, technikov a členov The Beach Boys dokončila album, na ktorý sa čakalo dlhých štyridsaťštyri rokov. Život je zvláštny. Brianovi sa nakoniec podarilo to, čo v skutočnosti zamýšľal, len jeho Smile nevyšiel v lete lásky 1967, ale až dnes. Musíme sa zmieriť s tým, že už nikdy nebudeme počuť definitívnu verziu toho albumu, ale aktuálne The Smile Sessions má k nej určite najbližšie. Vplyvný internetový portál mu na škále desiatich bodov nadelil plných počet a zďaleka to nebude posledná pochvala na adresu toho albumu. The Beach Boys si tak získajú generáciu fanúšikov z radov mladých skupín, ktoré priznávajú, že jednou z hlavných inšpirácií pre nich bola práve hudba Briana Wilsona. Započúvajte sa do Fleet Foxes, Grizzly Bear, MGMT alebo Animal Collective. Bez úsmevu Briana Wilsona by dnes robili úplne inú hudbu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.